Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Petržalka zalieza pod kožu

.františek Šebej .časopis .fenomén

Stretol ma osud väčšiny rodených Bratislavčanov – bývam v

Stretol ma osud väčšiny rodených Bratislavčanov – bývam v Petržalke. Už pomaly tridsať rokov. A bývam tam rád i keď to pri pohľade z diaľky nevyzerá pravdepodobné. Najlepšie vidno Petržalku z náprotivnej strany Dunaja z hradného kopca, hneď vedľa budovy Národnej rady.
Keď na ten kopec prídete s nepripraveným cudzincom a ukážete mu tú betónovú panorámu na druhej strane rieky, spravidla mu unikne vzdych ako „džízas“ alebo tiež „holyšit“ a počul som už aj „majngot“. Ale dá sa na ten pohľad zvyknúť a večer je výhľad z hradného kopca na tú záplavu svetiel v oknách panelákov krásny, lebo tie paneláky nevidno. Tie svetlá sú teplé a veľmi ľudské. To si nedomýšľam, to viem. Naša redakcia je na Palisádach, v rekonštruovanej budove nemocnice, v ktorej som sa narodil, oproti nej je škola, na ktorej som maturoval a naokolo ulice, ktoré poznám ako vlastnú dlaň. Cítim sa v tých miestach dobre a dôverne, ale ísť domov znamená pre mňa prejsť cez most na petržalskú stranu.

Keď bývate v Petržalke, objavíte, že je to miesto, kde môže byť medzi tými typizovanými škatuľami aj útulne. Petržalka je miesto, kde je mnoho aj tej „štátnej“ zelene, ale kde si susedia nasadili pred domy stromy a kvetinové záhony aj sami, tak ako keby to bolo kdesi na dedine na priedomí. Pred naším domom je orech, ktorý tam nasadil kedysi dávno sused Jaro, ktorý sa už odsťahoval. A ešte aj vŕba, dve borovice a smrek. Petržalka je miesto, kde sa každé mrazivé ráno motám popri železničnej trati s našou fenkou Sarah, stretám susedov s ich psíkmi, ich psy sa prídu nechať poškrabkať odo mňa, Sarah zase od nich, poklábosíme a ani sa mi nechce vrátiť sa opäť pred displej počítača. Práve dnes tam pri trati rozkvitla stará marhuľa, ktorá nevedno prečo prežila, hoci všetky záhrady a staré rodinné domy naokolo dávno zmizli. Petržalka je pre mňa miesto, cez ktoré sa tiahne z jedného konca až na druhý pôvabné Chorvátske rameno, okolo ktorého posedávajú zadumaní rybári v maskáčoch a na ktorom sú kŕdle labutí, divých kačíc a lysiek. Aj kvôli nim by som nechcel bývať inde. Keď idete popri ramene, paneláky sa zdajú ďaleko. Petržalka je tiež miesto, kde počujete pôvabné sedemnásťročné dievča, ktoré si pamätám ešte v kočíku, ako rozpráva čosi kamarátom oplzlým slovníkom vojenskej cimry, a potom vás ako dobre vychované dieťa pozdraví veľmi slušne, takým ešte detským hláskom „dobrý deň“. Petržalka zalieza pod kožu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite