Esej Milana Lasicu, ktorú predniesol po prijatí Ceny Dominika Tatarku za rok 2007.
Bolo to niekedy začiatkom osemdesiatych rokov, keď mi Julo Satinský ukázal list, ktorý mu priniesol Oleg Tatarka. Ten list bol adresovaný nám dvom, Satinskému a mne, a bol reakciou na náš televízny program Ktosi je za dverami. V tom programe sme mali skeč, v ktorom som vystupoval ako vedec-vynálezca a predvádzal som svoje projekty. Okrem tretier s klincami dovnútra, ktoré mali motivovať bežcov k lepším výkonom, bola medzi vynálezmi aj lyžica s dierkou. Mala zabrániť tomu, aby sme sa pri jedení neobarili príliš horúcou polievkou. Kým dostaneme polievku z taniera do úst, dierkou vytečie späť do taniera a ochladí sa.
Tento vynález Dominika Tatarku zjavne nadchol. Pochválil nás zaň a v liste nás oslovil Milí priatelia surrealisti. To bolo moje prvé vyznamenanie spojené s Tatarkovým menom. Dnes som sa dočkal druhého. A pri tejto príležitosti by som sa rád stručne, lebo sa to tak patrí, zamyslel nad odkazom, ktorý Dominik Tatarka zanechal mne osobne. Keď som bol chlapec, čítal som jeho knihy, súčasť povinného školského čítania, Farskú republiku a Radostník. Zatiaľ čo prvá kniha sa dala nazvať románom, druhá bola, žiaľ, čistou propagandou, dielom písaným na objednávku. Bol by to celkom zabudnuteľný text, keby ho nebol napísal práve Dominik Tatarka. Prečo niečo také napísal talentovaný spisovateľ? Najjednoduchšia odpoveď znie – také boli časy. Veď v tom nebol sám. Spisovateľov, čo sa z rôznych dôvodov dali do služieb novej moci, boli celé kŕdle. A medzi nimi aj mnohí priatelia surrealisti. Bol som vtedy chlapec a mohol som si myslieť, že to tak má byť. Ale nemyslel som si. Jednak som vyrastal v reakcionárskej rodine a tam sa obdiv k režimu nenosil, naopak, celá rodina bola ním viac-menej postihnutá, jednak som o pár rokov v Kultúrnom živote čítal Tatarkovho Démona súhlasu a bolo mi jasné, že autor sa v ňom vyrovnáva aj s vlastnou minulosťou, s vlastnými zlyhaniami. Myslím, že to bol Anton Čechov, kto napísal, že klamať môže každý, lekár, ak klame z milosrdenstva k pacientovi, alebo milenec, ak chce získať lásku, a možno aj politik, ak chce presadiť svoju víziu, ale nemôže klamať spisovateľ. Nie náhodou sa táto myšlienka vznášala nad slovenskou literatúrou celé desaťročia. Prečo? Pretože sa za tie desaťročia vždy našla možnosť, ako klamstvo ospravedlniť. Tatarkov Démon súhlasu, inak text na môj vkus pripatetický a bez humoru, znamenal v Tatarkovom prípade, že sa rozhodol s klamaním skoncovať. To je síce chvályhodné, ale ešte to nemusí nič znamenať. Koľkí sa po päťdesiatom šiestom dušovali na tribúnach, že už navždy budú písať pravdu. A koľkí to vydržali? Inak, buďme úprimní, ak sa spisovateľ dušuje, že už odteraz bude naozaj písať pravdu, znie to trochu podozrivo. Ako keby sa futbalista zaprisahal, že bude kopať do lopty. Písať pravdu by malo byť samozrejmosťou, o ktorej sa nehovorí, hovoriť sa má o tom, ako tú pravdu píšeš, majstrovsky alebo diletantsky. Dominik Tatarka sa vtedy, v polovici päťdesiatych rokov rozhodol pre pravdu a pre nás všetkých je podstatné, že natrvalo. Rozhodol sa písať, čo si naozaj myslí, a nie predstierať, že si myslí to, čo musí písať. Rozhodol sa pre to, čo sa nám dnes zdá samozrejmosťou. Ale ako dlho ešte trvalo, kým sa to tou samozrejmosťou stalo. Koľko osobných obetí, pádov a ponížení musel sám Tatarka prekonať, ak chcel dodržať svoje predsavzatie. Lebo také boli časy, písať pravdu znamenalo byť odvážny. Nebolo to jednoduché, ani preto, že samotná odvaha sa automaticky nestáva literatúrou. Tatarkovi sa podarilo vyhnúť týmto nástrahám, napríklad skvostným dielom, na ktoré nemôžem zabudnúť, nádherným výletom Bartolomeja Slzičku do Paríža, románom Prútené kreslá. Takže ak dnes považujeme písanie pravdy za samozrejmosť, ak písanie pravdy nepovažujeme automaticky za kvalitu, ak vieme presne, čo je funkciou literatúry, vďačíme za to aj tým, ktorí sa k tomuto prostému poznaniu prebíjali takými kľukatými cestami. Je pre mňa cťou, že ste mi udelili cenu Dominika Tatarku za moje texty. Ich ambíciou je ukázať, že myslenie môže byť aj zábavou a že zábava môže mať dokonca aj myšlienku. Ďakujem.
Bolo to niekedy začiatkom osemdesiatych rokov, keď mi Julo Satinský ukázal list, ktorý mu priniesol Oleg Tatarka. Ten list bol adresovaný nám dvom, Satinskému a mne, a bol reakciou na náš televízny program Ktosi je za dverami. V tom programe sme mali skeč, v ktorom som vystupoval ako vedec-vynálezca a predvádzal som svoje projekty. Okrem tretier s klincami dovnútra, ktoré mali motivovať bežcov k lepším výkonom, bola medzi vynálezmi aj lyžica s dierkou. Mala zabrániť tomu, aby sme sa pri jedení neobarili príliš horúcou polievkou. Kým dostaneme polievku z taniera do úst, dierkou vytečie späť do taniera a ochladí sa.
Tento vynález Dominika Tatarku zjavne nadchol. Pochválil nás zaň a v liste nás oslovil Milí priatelia surrealisti. To bolo moje prvé vyznamenanie spojené s Tatarkovým menom. Dnes som sa dočkal druhého. A pri tejto príležitosti by som sa rád stručne, lebo sa to tak patrí, zamyslel nad odkazom, ktorý Dominik Tatarka zanechal mne osobne. Keď som bol chlapec, čítal som jeho knihy, súčasť povinného školského čítania, Farskú republiku a Radostník. Zatiaľ čo prvá kniha sa dala nazvať románom, druhá bola, žiaľ, čistou propagandou, dielom písaným na objednávku. Bol by to celkom zabudnuteľný text, keby ho nebol napísal práve Dominik Tatarka. Prečo niečo také napísal talentovaný spisovateľ? Najjednoduchšia odpoveď znie – také boli časy. Veď v tom nebol sám. Spisovateľov, čo sa z rôznych dôvodov dali do služieb novej moci, boli celé kŕdle. A medzi nimi aj mnohí priatelia surrealisti. Bol som vtedy chlapec a mohol som si myslieť, že to tak má byť. Ale nemyslel som si. Jednak som vyrastal v reakcionárskej rodine a tam sa obdiv k režimu nenosil, naopak, celá rodina bola ním viac-menej postihnutá, jednak som o pár rokov v Kultúrnom živote čítal Tatarkovho Démona súhlasu a bolo mi jasné, že autor sa v ňom vyrovnáva aj s vlastnou minulosťou, s vlastnými zlyhaniami. Myslím, že to bol Anton Čechov, kto napísal, že klamať môže každý, lekár, ak klame z milosrdenstva k pacientovi, alebo milenec, ak chce získať lásku, a možno aj politik, ak chce presadiť svoju víziu, ale nemôže klamať spisovateľ. Nie náhodou sa táto myšlienka vznášala nad slovenskou literatúrou celé desaťročia. Prečo? Pretože sa za tie desaťročia vždy našla možnosť, ako klamstvo ospravedlniť. Tatarkov Démon súhlasu, inak text na môj vkus pripatetický a bez humoru, znamenal v Tatarkovom prípade, že sa rozhodol s klamaním skoncovať. To je síce chvályhodné, ale ešte to nemusí nič znamenať. Koľkí sa po päťdesiatom šiestom dušovali na tribúnach, že už navždy budú písať pravdu. A koľkí to vydržali? Inak, buďme úprimní, ak sa spisovateľ dušuje, že už odteraz bude naozaj písať pravdu, znie to trochu podozrivo. Ako keby sa futbalista zaprisahal, že bude kopať do lopty. Písať pravdu by malo byť samozrejmosťou, o ktorej sa nehovorí, hovoriť sa má o tom, ako tú pravdu píšeš, majstrovsky alebo diletantsky. Dominik Tatarka sa vtedy, v polovici päťdesiatych rokov rozhodol pre pravdu a pre nás všetkých je podstatné, že natrvalo. Rozhodol sa písať, čo si naozaj myslí, a nie predstierať, že si myslí to, čo musí písať. Rozhodol sa pre to, čo sa nám dnes zdá samozrejmosťou. Ale ako dlho ešte trvalo, kým sa to tou samozrejmosťou stalo. Koľko osobných obetí, pádov a ponížení musel sám Tatarka prekonať, ak chcel dodržať svoje predsavzatie. Lebo také boli časy, písať pravdu znamenalo byť odvážny. Nebolo to jednoduché, ani preto, že samotná odvaha sa automaticky nestáva literatúrou. Tatarkovi sa podarilo vyhnúť týmto nástrahám, napríklad skvostným dielom, na ktoré nemôžem zabudnúť, nádherným výletom Bartolomeja Slzičku do Paríža, románom Prútené kreslá. Takže ak dnes považujeme písanie pravdy za samozrejmosť, ak písanie pravdy nepovažujeme automaticky za kvalitu, ak vieme presne, čo je funkciou literatúry, vďačíme za to aj tým, ktorí sa k tomuto prostému poznaniu prebíjali takými kľukatými cestami. Je pre mňa cťou, že ste mi udelili cenu Dominika Tatarku za moje texty. Ich ambíciou je ukázať, že myslenie môže byť aj zábavou a že zábava môže mať dokonca aj myšlienku. Ďakujem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.