V deň narodenín Dominika Tatarku – tento rok by sa bol dožil okrúhlych 95 rokov – udeľuje Konzervatívny inštitút Cenu Dominika Tatarku. Tohtoročnými laureátmi sa stali Milan Lasica a Jozef Jablonický.
Dominik Tatarka (1913 – 1989) bol jedným z najdôležitejších slovenských spisovateľov 20. storočia. Z dvoch dôvodov: vďaka svojmu literárnemu dielu a vďaka svojmu životnému príbehu. Dielo, ktoré žiaľ dodnes, 19 rokov po Tatarkovej smrti, nevyšlo v súbornom kritickom vydaní je mimoriadne: od realistického románu Farská republika a ďalších kúskov poplatných dobe z päťdesiatych rokov cez krásne Prútené kreslá a oslobodzujúceho Démona súhlasu, až po Písačky a Navrávačky z konca života. Okrem toho múdre úvahy o kultúre, dejinách, spoločnosti. Je to dielo spisovateľa úplne slovenského a pritom nepochybne svetového. Životný príbeh je ešte zaujímavejší: talentovaný spisovateľ z chudobných pomerov, ktorý sa pred vojnou nadýchol slobodného sveta počas vojny vstupuje do komunistickej strany a aj v prvých povojnových rokoch je jej oddaným členom, sa začiatkom šesťdesiatych rokov rozhodne žiť a písať slobodne.
Počas príchodu sovietskych tankov je v uliciach, slobodným zostáva aj v dobe normalizácie, keď sa stáva jedným z mála slovenských disidentov. Jeho dom, akokoľvek eštebákmi sledovaný, je hradom slobody, jeho prítomnosť v bratislavských uliciach a krčmách má takmer posväcujúci charakter. Zomiera niekoľko mesiacov pred pádom komunizmu.
Cena Dominika Tatarku reflektuje obidve zvláštnosti svojho patróna: literárne dielo a osobný postoj. Preto má v množstve povrchných ankiet a ocenení svoju nepopierateľnú váhu. Preto je tatarkovská cena za rok 2007 v správnych rukách. Historik Jozef Jablonický, krásny starý muž s dlhou sivou bradou, dokázal svojimi historickými úvahami, ale aj osobnou statočnosťou niečo z toho, čo znamená žiť v pravde – napriek nízkym neprajníkom, tupým donášačom a zištným fízlom. Herec, textár a usmievajúci sa filozof života Milan Lasica nielenže zostal sám sebou v ťažkých časoch, ale pomohol ťažké časy v (duševnom) zdraví prežiť aj nám. A stále pomáha – tatarkovskú cenu dostal za knihu fejtónov, ktoré už viac než tri roky vychádzajú v tomto časopise (a predtým nejaký čas v týždenníku Domino fórum).
Podľa minuloročného laureáta Tatarkovej ceny Kornela Földváriho spája obidvoch aktuálnych ocenených to, že plávajú „tatarkovsky proti prúdu“. Že to nebol nudný či otupný život, bolo jasné zo spomienok Jozefa Jablonického. Spomínal si na to, ako sa s Dominikom stretávali v legendárnej krčme Funus („Dominik tu bol ako doma, všetci ho poznali“), ako ho navštevoval v jeho dome („chodilo za ním veľa mladých ľudí, ale aj niekoľko zaúkolovaných so zvláštnym poslaním“). Za prvý znak oslabenia komunizmu považoval fakt, že za účasť na Dominikovom pohrebe („ako dôvod neprítomnosti som uviedol „Pohreb Dominika Tatarku“) ho eštebáci donútili vybrať si dovolenku – pár rokov predtým by ho z Pamiatkového ústavu, kde vtedy tento prominentný historik pracoval, jednoducho vyhodili. Tatarkovskú esej Milana Lasicu uvádzame v plnom znení.
Dominikovi Tatarkovi ďakujeme za to, že nám ukazoval, ako sa pláva proti prúdu. Jozefovi Jablonickému a Milanovi Lasicovi ďakujeme za historickú pravdu a múdry humor a k Cene Dominika Tatarku 2007 im blahoželáme.
Dominik Tatarka (1913 – 1989) bol jedným z najdôležitejších slovenských spisovateľov 20. storočia. Z dvoch dôvodov: vďaka svojmu literárnemu dielu a vďaka svojmu životnému príbehu. Dielo, ktoré žiaľ dodnes, 19 rokov po Tatarkovej smrti, nevyšlo v súbornom kritickom vydaní je mimoriadne: od realistického románu Farská republika a ďalších kúskov poplatných dobe z päťdesiatych rokov cez krásne Prútené kreslá a oslobodzujúceho Démona súhlasu, až po Písačky a Navrávačky z konca života. Okrem toho múdre úvahy o kultúre, dejinách, spoločnosti. Je to dielo spisovateľa úplne slovenského a pritom nepochybne svetového. Životný príbeh je ešte zaujímavejší: talentovaný spisovateľ z chudobných pomerov, ktorý sa pred vojnou nadýchol slobodného sveta počas vojny vstupuje do komunistickej strany a aj v prvých povojnových rokoch je jej oddaným členom, sa začiatkom šesťdesiatych rokov rozhodne žiť a písať slobodne.
Počas príchodu sovietskych tankov je v uliciach, slobodným zostáva aj v dobe normalizácie, keď sa stáva jedným z mála slovenských disidentov. Jeho dom, akokoľvek eštebákmi sledovaný, je hradom slobody, jeho prítomnosť v bratislavských uliciach a krčmách má takmer posväcujúci charakter. Zomiera niekoľko mesiacov pred pádom komunizmu.
Cena Dominika Tatarku reflektuje obidve zvláštnosti svojho patróna: literárne dielo a osobný postoj. Preto má v množstve povrchných ankiet a ocenení svoju nepopierateľnú váhu. Preto je tatarkovská cena za rok 2007 v správnych rukách. Historik Jozef Jablonický, krásny starý muž s dlhou sivou bradou, dokázal svojimi historickými úvahami, ale aj osobnou statočnosťou niečo z toho, čo znamená žiť v pravde – napriek nízkym neprajníkom, tupým donášačom a zištným fízlom. Herec, textár a usmievajúci sa filozof života Milan Lasica nielenže zostal sám sebou v ťažkých časoch, ale pomohol ťažké časy v (duševnom) zdraví prežiť aj nám. A stále pomáha – tatarkovskú cenu dostal za knihu fejtónov, ktoré už viac než tri roky vychádzajú v tomto časopise (a predtým nejaký čas v týždenníku Domino fórum).
Podľa minuloročného laureáta Tatarkovej ceny Kornela Földváriho spája obidvoch aktuálnych ocenených to, že plávajú „tatarkovsky proti prúdu“. Že to nebol nudný či otupný život, bolo jasné zo spomienok Jozefa Jablonického. Spomínal si na to, ako sa s Dominikom stretávali v legendárnej krčme Funus („Dominik tu bol ako doma, všetci ho poznali“), ako ho navštevoval v jeho dome („chodilo za ním veľa mladých ľudí, ale aj niekoľko zaúkolovaných so zvláštnym poslaním“). Za prvý znak oslabenia komunizmu považoval fakt, že za účasť na Dominikovom pohrebe („ako dôvod neprítomnosti som uviedol „Pohreb Dominika Tatarku“) ho eštebáci donútili vybrať si dovolenku – pár rokov predtým by ho z Pamiatkového ústavu, kde vtedy tento prominentný historik pracoval, jednoducho vyhodili. Tatarkovskú esej Milana Lasicu uvádzame v plnom znení.
Dominikovi Tatarkovi ďakujeme za to, že nám ukazoval, ako sa pláva proti prúdu. Jozefovi Jablonickému a Milanovi Lasicovi ďakujeme za historickú pravdu a múdry humor a k Cene Dominika Tatarku 2007 im blahoželáme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.