Jedným zo základných motívov Veľkej noci je ukrižovanie Ježiša Krista. Druhým je jeho zmŕtvychvstanie. Zdalo by sa, že jedno sa neoddeliteľne spája s druhým. Celkom tak to však nie je.
A nie je to ani také jednoduché. „Dobre, Ježiš Kristus možno naozaj žil. Ale žeby bol vstal z mŕtvych? Prosím ťa! Ľudia si dajú nahovoriť hocičo.“ Tými slovami zhrnula svoj postoj k centrálnej postave kresťanstva jedna moja skeptická, vzdelaná, inteligentná kamarátka. Vychovaná v bežnom slovenskom prostredí vlažne (a najmä príležitostne) kresťanskej rodiny. Nie je žiadnou bojovníčkou proti cirkvi, voči kresťanom necíti antipatiu a na svojom názore nevidí nič zvláštne. Ani u nich doma to s vierou v zázraky nikto nepreháňal.
.skoro všetci veria v Boha
Viera v to, čo sa zaraďuje do kolónky nadprirodzeného, je vôbec trochu paradoxná záležitosť. Američania to majú aj štatisticky podchytené. Podľa spoločnosti Harris Interactive, ktorá od roku 1963 vykonáva vysoko dôveryhodné a oceňované prieskumy verejnej mienky, sú čísla takéto. Tomu, že Kristus vstal z mŕtvych, verí 80 percent dospelých Američanov, najmenej (76 percent) vo vekovej skupine 18 až 24 rokov, najviac (84 percent) nad 65 rokov.
V existenciu Boha verí z rovnakej vzorky respondentov až 90 percent ľudí, čo len dokazuje, že Američania sú značne nábožný národ – a že ich nábožnosť sa nevyhnutne neviaže na vieru v Krista, aký sa opisuje v Novom zákone. Menej dôveryhodné ako zmŕtvychvstanie Krista pripadá Američanom podľa Harris Interactive jeho zrodenie z Panny Márie (tomu verí 77 percent respondentov), existencia pekla (69 percent respondentov) a diabla (68 percent). Vedomie Američanov o veciach nadprirodzených sa však predsa len formuje prevažne v prostredí kresťanstva. Na konci tabuľky dôvery sa totiž jednoznačne ocitla astrológia (verí jej len 31 percent respondentov) a reinkarnácia (s chabými 27 percentami presvedčených). Prieskum sa konal v roku 2003, jeho výsledky sa však stále pokladajú za dostatočne výstižné.
Na Slovensku by sme sa možno dozvedeli niečo veľmi podobné. Napokon, za veriacich sa u nás podľa posledného sčítania obyvateľov v roku 2001 označuje 84,1 percenta ľudí, čo je o niečo menej ako amerických 90 percent veriacich v Boha. A ktovie, koľkí z občanov Slovenskej republiky veria, že Kristus vstal z mŕtvych?
.rebelant, čo zomrel
Veriť v to, že Ježiš Kristus naozaj žil, nie je problém ani pre mnohých ľudí, ktorí sami seba označujú za ateistov. Ak považujú život Krista za historický fakt, jeho osobu si zaraďujú do kategórie „veľkých učiteľov ľudstva“, zhruba po boku Budhu, prípadne Mahátmu Gándhího. Alebo ho uznávajú ako rebela, sociálneho reformátora či rovno revolucionára, ktorému šlo o blaho spoločnosti a vo svojej dobe nemal šancu byť pochopený. Jedným dychom dodávajú, že pochopený nie je ani dnes, pretože z neho kresťania vyrobili Božieho syna, nadčloveka, kult – aj pomocou „fámy“ o zmŕtvychvstaní.
Pravidelne sa objavujú aj rôzne archeologické či iné stopy, ktoré údajne poukazujú na to, že Kristus žil, zomrel a mŕtvy aj zostal, prinajmenšom telesne. A v tomto zápase dvoch protichodných názorov majú skeptici istú výhodu – telesné zmŕtvychvstanie sa totiž archeologicky dokazuje dosť ťažko. Zato doložiť presvedčenie, že žiadne zmŕtvychvstanie Ježiša v telesnej podobe sa nekonalo, by sa teoreticky dalo – napríklad ak sa podarí objaviť telesné pozostatky a dokázať, komu patria. Zatiaľ posledný údajný Ježišov hrob objavili v Jeruzaleme a Discovery Channel o tom vyrobil veľmi známy dokumentárny film Stratený Ježišov hrob, ktorý odštartoval vášnivé diskusie. Hoci film je o objavení údajnej rodinnej hrobky, v ktorej vraj kedysi spočívali telesné pozostatky ľudí menom Jozef, Mária, Mária Magdaléna, Ježiš a Júda (ten má byť podľa niektorých interpretácií Ježišov syn), jeho hlavným námetom nie je spochybňovanie viery v zmŕtvychvstanie. Aspoň podľa diplomatických vyhlásení autorov filmu: „Je vecou kresťanskej viery, že Ježiš z Nazaretu bol tri dni po ukrižovaní zhruba roku 30 nášho letopočtu vzkriesený z mŕtvych. Je to ústredná doktrína kresťanskej teológie, ktorú opakujú všetky štyri evanjeliá. Film Stratený Ježišov hrob túto vieru nespochybňuje.“ Dokument naznačuje inú teóriu: že Ježišovo telo jeho učeníci pravdepodobne preniesli z pôvodnej hrobky, patriacej Jozefovi Arimatejskému, do hrobky inej, rodinnej. A tvorcovia filmu uvádzajú: „Ak aj bolo Ježišovo telo prenesené z jednej hrobky do druhej, neznamená to, že nemohol vstať z mŕtvych v druhej hrobke. Viera v zmŕtvychvstanie sa nezakladá na tom, v ktorej hrobke bol pochovaný...“ A dodávajú, že aj podľa mienky niektorých kresťanov Kristus nevystúpil na nebesia s telom, ale len duchovne, čiže svoje smrteľné pozostatky zanechal na Zemi. A hoci film, na ktorom pracoval aj slávny režisér James Cameron (Terminátor, Titanic), mnohých nadchol, odborné názory naň sú rôzne. Je zaujímavé, že k jeho kritikom patrí izraelský archeológ, profesor Amos Kloner, ktorý dozeral na počiatočné vykopávky. Ten o filme povedal, že je plný rozporov a mnohé dôkazy v ňom sú nevedecké. Hrobka, ktorú objavili ešte v roku 1980 a ktorá obsahovala 10 kostných schránok, z toho šesť s nápismi, sa podľa neho nedá označiť za „stratený Ježišov hrob“, pretože pre takéto tvrdenie jednoducho chýbajú seriózne podklady.
Na druhej strane, ľudia majú podobné provokatívne teórie radi a vyhľadávajú ich práve preto, že počúvať niečo, čo protirečí dlho opakovaným ubezpečeniam, je vzrušujúce. Kým kresťanská teológia sa nemôže hrdiť novotou, konšpiračné teórie o tom, ako to s Kristom naozaj dopadlo – či zomrel, ako zomrel, či vstal z mŕtvych a ak áno, ako to presne vyzeralo – lákajú. Preto sa množia. Aj v podobe literárnych diel, ktoré v posledných rokoch vyrástli na výživnom podklade populárneho Da Vinciho kódu. Koľko ľudí z tých, ktorí si tieto knihy prečítajú, im aj naozaj verí? Už vzhľadom na popularitu Dana Browna a jeho nasledovníkov by sa dalo predpokladať, že nie málo. Ale dokedy im veriť budú? Kým sa neobjaví ďalší film, kniha, kontroverzné vyhlásenie archeológov či teológov?
.teológovia bez viery?
Lebo pre spravodlivosť treba dodať, že ani medzi kresťanskými teológmi nie je viera v Kristovo zmŕtvychvstanie vždy bernou mincou. Už v 19. storočí prišiel nemecký teológ Bruno Bauer s tvrdením, že Ježiš Kristus v skutočnosti neexistoval, bol iba mýtom, a že kresťanstvo ako také vzniklo najmä pod vplyvom gréckej filozofie a až v druhom rade čerpalo z judaizmu. Bauerovo presvedčenie dnes medzi teológmi nepožíva veľkú popularitu. No debaty o tom, či je fenomén zmŕtvychvstania po ukrižovaní, fakt tzv. prázdneho hrobu, pre kresťanstvo podstatný, pretrvávajú dodnes aj v „mainstreame“. K najvýznamnejším teológom, ktorí mali s prijatím skutočne telesného zmŕtvychvstania Ježiša Krista problém, patril aj známy a uznávaný nemecký mysliteľ Rudolf Bultmann – podľa neho predsa nie je možné žiť vo svete s elektrinou a inými výdobytkami modernej vedy a zároveň prijímať novozákonný „svet démonov a duchov“. Bultmann bol nielen teológ, ale aj veriaci, čo nie je vždy pravidlo. Svoj skepticizmus riešil tak, že Ježišovo zmŕtvychvstanie interpretoval prevažne duchovne a vyhlasoval, že význam Veľkej noci sa tým len zvyšuje. Niektorí ďalší teológovia, napríklad z projektu Jesus Seminar, ktorý sa pod hlavičkou amerického Westar Institute usiluje „hľadať historického Ježiša“, rovno tvrdia, že Ježiš jednoducho zomrel a zostal mŕtvy.
Zato uznávaný ortodoxný rabín a izraelský diplomat Pinchas Lapide, ktorý zomrel v roku 1997, sa za života niekoľkokrát verejne – a aj písomne – vyjadril celkom inak: „Prijímam zmŕtvychvstanie Ježiša nie ako niečo, čo si vymyslela istá komunita, ale ako historickú udalosť.“ Lapide nevyhlásil Ježiša Nazaretského za Mesiáša pre židovský národ – podľa neho Ježiš skôr „vydláždil cestu“ pre očakávaný príchod pravého židovského Mesiáša. Jeho kniha Ježišovo zmŕtvychvstanie zo židovského pohľadu je dodnes podnetom na úvahy a diskusie.
S istotou sa dá tvrdiť len toľko, že ľudská viera je naozaj komplikovaná, často protirečivá a paradoxná. A ešte to, že Veľká noc sa každý rok vracia. Už dve tisícročia, aj napriek skeptikom.
A nie je to ani také jednoduché. „Dobre, Ježiš Kristus možno naozaj žil. Ale žeby bol vstal z mŕtvych? Prosím ťa! Ľudia si dajú nahovoriť hocičo.“ Tými slovami zhrnula svoj postoj k centrálnej postave kresťanstva jedna moja skeptická, vzdelaná, inteligentná kamarátka. Vychovaná v bežnom slovenskom prostredí vlažne (a najmä príležitostne) kresťanskej rodiny. Nie je žiadnou bojovníčkou proti cirkvi, voči kresťanom necíti antipatiu a na svojom názore nevidí nič zvláštne. Ani u nich doma to s vierou v zázraky nikto nepreháňal.
.skoro všetci veria v Boha
Viera v to, čo sa zaraďuje do kolónky nadprirodzeného, je vôbec trochu paradoxná záležitosť. Američania to majú aj štatisticky podchytené. Podľa spoločnosti Harris Interactive, ktorá od roku 1963 vykonáva vysoko dôveryhodné a oceňované prieskumy verejnej mienky, sú čísla takéto. Tomu, že Kristus vstal z mŕtvych, verí 80 percent dospelých Američanov, najmenej (76 percent) vo vekovej skupine 18 až 24 rokov, najviac (84 percent) nad 65 rokov.
V existenciu Boha verí z rovnakej vzorky respondentov až 90 percent ľudí, čo len dokazuje, že Američania sú značne nábožný národ – a že ich nábožnosť sa nevyhnutne neviaže na vieru v Krista, aký sa opisuje v Novom zákone. Menej dôveryhodné ako zmŕtvychvstanie Krista pripadá Američanom podľa Harris Interactive jeho zrodenie z Panny Márie (tomu verí 77 percent respondentov), existencia pekla (69 percent respondentov) a diabla (68 percent). Vedomie Američanov o veciach nadprirodzených sa však predsa len formuje prevažne v prostredí kresťanstva. Na konci tabuľky dôvery sa totiž jednoznačne ocitla astrológia (verí jej len 31 percent respondentov) a reinkarnácia (s chabými 27 percentami presvedčených). Prieskum sa konal v roku 2003, jeho výsledky sa však stále pokladajú za dostatočne výstižné.
Na Slovensku by sme sa možno dozvedeli niečo veľmi podobné. Napokon, za veriacich sa u nás podľa posledného sčítania obyvateľov v roku 2001 označuje 84,1 percenta ľudí, čo je o niečo menej ako amerických 90 percent veriacich v Boha. A ktovie, koľkí z občanov Slovenskej republiky veria, že Kristus vstal z mŕtvych?
.rebelant, čo zomrel
Veriť v to, že Ježiš Kristus naozaj žil, nie je problém ani pre mnohých ľudí, ktorí sami seba označujú za ateistov. Ak považujú život Krista za historický fakt, jeho osobu si zaraďujú do kategórie „veľkých učiteľov ľudstva“, zhruba po boku Budhu, prípadne Mahátmu Gándhího. Alebo ho uznávajú ako rebela, sociálneho reformátora či rovno revolucionára, ktorému šlo o blaho spoločnosti a vo svojej dobe nemal šancu byť pochopený. Jedným dychom dodávajú, že pochopený nie je ani dnes, pretože z neho kresťania vyrobili Božieho syna, nadčloveka, kult – aj pomocou „fámy“ o zmŕtvychvstaní.
Pravidelne sa objavujú aj rôzne archeologické či iné stopy, ktoré údajne poukazujú na to, že Kristus žil, zomrel a mŕtvy aj zostal, prinajmenšom telesne. A v tomto zápase dvoch protichodných názorov majú skeptici istú výhodu – telesné zmŕtvychvstanie sa totiž archeologicky dokazuje dosť ťažko. Zato doložiť presvedčenie, že žiadne zmŕtvychvstanie Ježiša v telesnej podobe sa nekonalo, by sa teoreticky dalo – napríklad ak sa podarí objaviť telesné pozostatky a dokázať, komu patria. Zatiaľ posledný údajný Ježišov hrob objavili v Jeruzaleme a Discovery Channel o tom vyrobil veľmi známy dokumentárny film Stratený Ježišov hrob, ktorý odštartoval vášnivé diskusie. Hoci film je o objavení údajnej rodinnej hrobky, v ktorej vraj kedysi spočívali telesné pozostatky ľudí menom Jozef, Mária, Mária Magdaléna, Ježiš a Júda (ten má byť podľa niektorých interpretácií Ježišov syn), jeho hlavným námetom nie je spochybňovanie viery v zmŕtvychvstanie. Aspoň podľa diplomatických vyhlásení autorov filmu: „Je vecou kresťanskej viery, že Ježiš z Nazaretu bol tri dni po ukrižovaní zhruba roku 30 nášho letopočtu vzkriesený z mŕtvych. Je to ústredná doktrína kresťanskej teológie, ktorú opakujú všetky štyri evanjeliá. Film Stratený Ježišov hrob túto vieru nespochybňuje.“ Dokument naznačuje inú teóriu: že Ježišovo telo jeho učeníci pravdepodobne preniesli z pôvodnej hrobky, patriacej Jozefovi Arimatejskému, do hrobky inej, rodinnej. A tvorcovia filmu uvádzajú: „Ak aj bolo Ježišovo telo prenesené z jednej hrobky do druhej, neznamená to, že nemohol vstať z mŕtvych v druhej hrobke. Viera v zmŕtvychvstanie sa nezakladá na tom, v ktorej hrobke bol pochovaný...“ A dodávajú, že aj podľa mienky niektorých kresťanov Kristus nevystúpil na nebesia s telom, ale len duchovne, čiže svoje smrteľné pozostatky zanechal na Zemi. A hoci film, na ktorom pracoval aj slávny režisér James Cameron (Terminátor, Titanic), mnohých nadchol, odborné názory naň sú rôzne. Je zaujímavé, že k jeho kritikom patrí izraelský archeológ, profesor Amos Kloner, ktorý dozeral na počiatočné vykopávky. Ten o filme povedal, že je plný rozporov a mnohé dôkazy v ňom sú nevedecké. Hrobka, ktorú objavili ešte v roku 1980 a ktorá obsahovala 10 kostných schránok, z toho šesť s nápismi, sa podľa neho nedá označiť za „stratený Ježišov hrob“, pretože pre takéto tvrdenie jednoducho chýbajú seriózne podklady.
Na druhej strane, ľudia majú podobné provokatívne teórie radi a vyhľadávajú ich práve preto, že počúvať niečo, čo protirečí dlho opakovaným ubezpečeniam, je vzrušujúce. Kým kresťanská teológia sa nemôže hrdiť novotou, konšpiračné teórie o tom, ako to s Kristom naozaj dopadlo – či zomrel, ako zomrel, či vstal z mŕtvych a ak áno, ako to presne vyzeralo – lákajú. Preto sa množia. Aj v podobe literárnych diel, ktoré v posledných rokoch vyrástli na výživnom podklade populárneho Da Vinciho kódu. Koľko ľudí z tých, ktorí si tieto knihy prečítajú, im aj naozaj verí? Už vzhľadom na popularitu Dana Browna a jeho nasledovníkov by sa dalo predpokladať, že nie málo. Ale dokedy im veriť budú? Kým sa neobjaví ďalší film, kniha, kontroverzné vyhlásenie archeológov či teológov?
.teológovia bez viery?
Lebo pre spravodlivosť treba dodať, že ani medzi kresťanskými teológmi nie je viera v Kristovo zmŕtvychvstanie vždy bernou mincou. Už v 19. storočí prišiel nemecký teológ Bruno Bauer s tvrdením, že Ježiš Kristus v skutočnosti neexistoval, bol iba mýtom, a že kresťanstvo ako také vzniklo najmä pod vplyvom gréckej filozofie a až v druhom rade čerpalo z judaizmu. Bauerovo presvedčenie dnes medzi teológmi nepožíva veľkú popularitu. No debaty o tom, či je fenomén zmŕtvychvstania po ukrižovaní, fakt tzv. prázdneho hrobu, pre kresťanstvo podstatný, pretrvávajú dodnes aj v „mainstreame“. K najvýznamnejším teológom, ktorí mali s prijatím skutočne telesného zmŕtvychvstania Ježiša Krista problém, patril aj známy a uznávaný nemecký mysliteľ Rudolf Bultmann – podľa neho predsa nie je možné žiť vo svete s elektrinou a inými výdobytkami modernej vedy a zároveň prijímať novozákonný „svet démonov a duchov“. Bultmann bol nielen teológ, ale aj veriaci, čo nie je vždy pravidlo. Svoj skepticizmus riešil tak, že Ježišovo zmŕtvychvstanie interpretoval prevažne duchovne a vyhlasoval, že význam Veľkej noci sa tým len zvyšuje. Niektorí ďalší teológovia, napríklad z projektu Jesus Seminar, ktorý sa pod hlavičkou amerického Westar Institute usiluje „hľadať historického Ježiša“, rovno tvrdia, že Ježiš jednoducho zomrel a zostal mŕtvy.
Zato uznávaný ortodoxný rabín a izraelský diplomat Pinchas Lapide, ktorý zomrel v roku 1997, sa za života niekoľkokrát verejne – a aj písomne – vyjadril celkom inak: „Prijímam zmŕtvychvstanie Ježiša nie ako niečo, čo si vymyslela istá komunita, ale ako historickú udalosť.“ Lapide nevyhlásil Ježiša Nazaretského za Mesiáša pre židovský národ – podľa neho Ježiš skôr „vydláždil cestu“ pre očakávaný príchod pravého židovského Mesiáša. Jeho kniha Ježišovo zmŕtvychvstanie zo židovského pohľadu je dodnes podnetom na úvahy a diskusie.
S istotou sa dá tvrdiť len toľko, že ľudská viera je naozaj komplikovaná, často protirečivá a paradoxná. A ešte to, že Veľká noc sa každý rok vracia. Už dve tisícročia, aj napriek skeptikom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.