Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako sme žili? A ako budeme?

.miroslava Ábelová .časopis .ostatné

V Slovenskom národnom múzeu v Bratislave bola otvorená najväčšia výstava roku 2008. Výstava, ktorá nám bude na veľkom priestore až do konca októbra klásť jednoduchú otázku: Ako sme žili? Tu na Slovensku, v 20. storočí.

V Slovenskom národnom múzeu v Bratislave bola otvorená najväčšia výstava roku 2008. Výstava, ktorá nám bude na veľkom priestore až do konca októbra klásť jednoduchú otázku: Ako sme žili? Tu na Slovensku, v 20. storočí.


Dá sa povedať, že pamäť nám Slovákom občas mierne „vynecháva“. Zabúdame na svoju minulosť – na vojny a stratené ľudské životy, keď vzduchom svišťali šrapnely, na výprask trstenicou v škole, na remienky na učebnice, na režimy a tyranov, ktorí ovplyvnili a zničili mnohé životy, na to, keď sa všetky múry zbúrali a v návale eufórie sme spievali „Sľúbili sme si lásku“, na to, ako bolo často zle, ale aj na to, ako nám bolo často „fajn“.

Otáznik v názve výstavy (Ako sme žili? Slovensko v 20.storočí) nie je náhodný. Podľa Petra Marákyho, generálneho riaditeľa SNM ho do názvu zaradili preto, aby  návštevníkom ponechali šancu na vlastnú odpoveď. Na to, akí sme boli a ako sme žili. Z hľadiska histórie je ešte priskoro na interpretáciu. Musí sa premlieť ešte veľa vecí, aby sme skutočne porozumeli, čo a ako ovplyvnilo naše dejiny.  Treba sa pripraviť na malý výlet časom. A prebudenie do súčasnosti.


.iné svety

Ocitáme sa na začiatku 20. storočia. Vtedy, keď sme ešte neboli na žiadnej mape a o „vlastnej“ krajine sme mohli ešte chvíľu iba snívať. Do situácie okolo roku 1900 nás uvádza jeden z mnohých dokumentárnych filmov v réžii dokumentaristu Igora Dobiša. Pohľad padne na posúvač času – interaktívnu hračku, akési zásuvky, s ktorými možno ľubovoľne manipulovať – sú v nich dokumenty, fotografie, obrázky, ale aj časti dobového oblečenia. Oproti prvé dve inštalácie. Dva Iné svety. Meštiansky byt so všetkou pompou, vyšívanými obrusmi, strieborným príborom a porcelánom, ktorý by závidela každá stará mama. A dedinská chalupa s kresťanskými symbolmi po stenách, jednoduchým dreveným nábytkom, ale s prekrásne vyšívanými obrusmi a perinami. Skromný, no pestrý život na vidieku.

.dve svetové

Pár krokov a Zvoní! Drevené lavice, remienky na učebniciach, mapa Uhorska. Už chýba iba pán učiteľ s trsteničkou a chlapci v krátkych nohaviciach s trakmi. Obecná škola. A je tu prvá vojna. Vlastne jedna z mnohých, no prvá s prívlastkom svetová. Prechádzame cez temný vojnový zákop, lemovaný ostnatým drôtom, kde počuť výstrely a vybuchujúce šrapnely. Človek sa na chvíľu obáva, že ho zozadu niečo trafí. A nezávidí vojakom, ktorí v tom skutočnom kedysi čakali na smrť. Prechod popri posúvači času so starými pasmi, Deklaráciou slovenského národa, dobovými fotografiami, inštaláciou dnes už s retro topánkami, ktoré by sa však v pohode dali nosiť aj dnes. Ak si nechcete kúpiť topánky, zastavte sa v potravinách zo začiatku dvadsiatych rokov. Je tam krásna starožitná pokladňa, pri ktorej vám nebude ľúto zaplatiť. No asi neberú slovenské koruny. Ani eurá.
Cintorín z druhej svetovej vojny. Opäť tma, silný dokument v pozadí. S plačúcimi Židmi. Naokolo kríže. Možno nemecké, možno naše. Silné. A Tisov slovenský štát. Fotografie Hitlera, dobová tlač.

.socializmus a štrganie kľúčov

Najväčšiu plochu venovali organizátori dejinám divadla (kostýmy, ktoré mali na sebe herečky počas premiér, makety scén rôznych predstavení), filmu (plagáty z najrôznejších období, ozrutné kamery), televízie a rozhlasu („old schoolové“ mikrofóny, rádioprijímače). Na stenách obrazovky počítačov, kde si možno vypočuť dobové vysielanie Slovenského rozhlasu a prezrieť fotografie redaktorov zo štúdií či prezrieť archívne relácie Slovenskej televízie. Je tu aj Kino Čas, v ktorom sa budú denne premietať filmy zostavené zo spravodajských, populárno-náučných, animovaných aj hraných filmov zo Slovenského filmového ústavu.
Pokračujme v cestovaní 20. storočím, presnejšie „zlatou“ érou, ktorá ešte dnes rezonuje v hlavách veľkej časti obyvateľstva. Nakoniec, prečo by inak volila to, čo prednedávnom zvolila. Poďme spolu budovať socializmus! Vyzývajú na to plagáty, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiadny „proletár“. Pousmeje sa iba generácia, ktorá o frontách na pomaranče a vypočúvaniach eštebákmi počúva od rodičov alebo o nich čítala v knihách. Rok 1968. Dubčekov príhovor. Vojská Varšavskej zmluvy v našich uliciach. Človek, ktorý si ľahne pod prichádzajúci tank. Sviečky v oknách. Zimomriavky. História, na ktorú si ešte mnohí živo pamätajú. Prechádzame cez plastové „závesy“.  Verejnosť proti násiliu. Námestie, rok 1989. Transparenty, ktoré „tam“ vtedy naozaj boli. A pieseň „Sľúbili sme si lásku“. Vytiahnite si kľúče. A zaštrngajte. Možno to čoskoro budete musieť urobiť znovu.
Ďalšia inštalácia, škôlka z konca sedemdesiatych rokov, s magnetkami v tvare ovocia, „špagátovými“ obrazmi, maľovanými výkresmi, malými stoličkami a nezabudnuteľnými ležadlami. Z tých možno „vyrásť“ rovno do voličskej miestnosti, s urnou z roku 1994. Samostatné Slovensko. A sme doma. Realita. Čas, keď sa musíme každý sám seba spýtať, ako sme žili. No hlavne, ako žiť budeme.

Autorka je redaktorka Slovenského rozhlasu.

Ako sme žili? Slovensko v 20. storočí, Slovenské národné múzeum, Vajanského nábrežie, Bratislava. Výstava je prístupná do 31. októbra 2008.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite