Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Občas rozmýšľam, čo nám spôsobuje radosť z ničenia. Prečo v niektorých rodinách lietajú taniere a poháre, prečo nezbedné decká rozbíjajú okná a kľúčami škriabu drahé autá a prečo sa nám páčia vo filmoch veľkolepé výbuchy budov.

Občas rozmýšľam, čo nám spôsobuje radosť z ničenia. Prečo v niektorých rodinách lietajú taniere a poháre, prečo nezbedné decká rozbíjajú okná a kľúčami škriabu drahé autá a prečo sa nám páčia vo filmoch veľkolepé výbuchy budov.
Niekedy sú to len maličkosti: prečo musím vždy pokrčiť prázdnu škatuľku cigariet a dopitú fľašu vody, prečo musím vždy rozpukať všetky „pukance“ z balíka, v ktorom sa preváža krehký tovar, nehovoriac o odškrabnutých chrastách a zúrivo povytláčaných vyrážkach. Prečo mi nestačí nepodarený text pokrčiť a vyhodiť, prečo ho musím predtým ešte aj roztrhať. A nepotrebné igelitové vrecko vždy nafúknem a prasknem. A keď sa robí oheň, vždy doňho nahádžem všetky, čo i len trochu spáliteľné smeti, a potom sa pozerám na fialové a modré plamene a čuchám výpary z toho ekologického ohňa.
Raz som to prehnala a spálila som v rámci záhradného žúru asi desať štvorcových metrov starého poloplesnivého linolea a skoro som sa priotrávila. Ale bolo to pekné divadlo, skoro ako ohňostroj. Potom sa pridali chlapi a vlastnými telami zbúrali starú nepoužívanú latrínu...a samozrejme, že sme ju hneď spálili. Lenže biologický smrad je ďaleko horší ako chemický a všetci účastníci s promile nižším ako 3,5, čiže ja, ušli z miesta činu so zdvihnutým žalúdkom. To všetko pre radosť z ničenia. Predvčerom som hrala v študentskom filme svojho kamaráta, kde bola aj scéna, ako dvaja vandali s bejzbalovými pálkami rozbíjajú auto, len tak, z pasie. Herci sa na tú scénu nesmierne tešili. Keď k tomu konečne došlo, chalani sa vyzúrili, skákali po aute ako malé deti a mlátili do toho auta hlava-nehlava a vyžívali sa v každom zarinčaní skla. A celý štáb sa smial a tešil pri každom údere. Keď bolo po všetkom, neodolala som, zobrala železnú bejzbalovú pálku a z celej sily som si niekoľkokrát udrela do čelného skla, ktoré bolo síce celé dopraskané, ale ešte stále držalo pokope. Šľahla som mu zopár rán a aj keď sa mi ho, nanešťastie, nepodarilo preraziť, uvoľnila sa zo mňa príjemná energia a chcelo sa mi pokračovať a rozmlátiť to auto na cucky. Ťažko povedať, čo v nás spôsobuje túto zvláštnu a nezmyselnú úchylku. A keď sa vám tento článok nepáči, skúste ho vyšklbnúť z časopisu a roztrhať na franforce. A v prípade, že to čítate na internete, nešetrite monitor, v inzertných novinách sa dá od dobrých ľudí, ktorí z nejakých dôvodov neradi ničia veci, zohnať ďalší za pár korún.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite