Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prokurátor Mečiar

.peter Schutz .časopis .komentáre

Z

Z parlamentného rokovania o privatizácii SPP sa zachová iba čudné uznesenie, ktorým najvyšší zákonodarný (nie súdny) orgán konštatoval „nezákonnosť“ pri celej transakcii. Koaličná väčšina týmto aktom ukojila posadnutosť svojho premiéra, ktorý si z kritiky najväčšieho predaja štátneho majetku v dejinách Slovenska urobil hlavnú tému svojho opozičného života.

Tento marketingový bod programu však mal vrchol, ktorého absurdita prekonala i obvinenia z „finančnej straty pre kolísanie menových kurzov“ či dokonca „neplatnosti zmluvy“.  Pri expozé Vladimíra Mečiara sa totiž neobracal len žalúdok, hoci ten v prvom rade, ale akoby aj historické roly aktérov najmladšej slovenskej histórie.
Videli sme donedávna nepredstaviteľnú metamorfózu – politik, ktorý ako prvý a jediný na svete sám sebe udelil amnestiu, čím sám a najlepšie ocenil svoju úlohu v dejinách, sa zrazu premenil z páchateľa na žalobcu a sudcu zároveň. Keďže vystupoval ako advokát vládneho materiálu, dá sa povedať, že sme boli svedkami spoločného koaličného pokusu o reinterpretáciu histórie, o akési symbolické preklopenie vecí z nôh na hlavu. Hoci o prvej ani druhej vláde Dzurindu si ilúzie robiť netreba, Mečiar ako „prokurátor“ a kritik privatizácie je viac ako priveľa. To je už absurdum, koniec sveta.
Devastačné účinky Mečiarovho vládnutia boli totiž také rozsiahle, že ešte aj predaj SPP, s ktorým nemal – našťastie – už nič spoločné, je vhodný pre znázornenie. Cena, ktorá je predmetom „obžaloby“ vo vládnej správe, lebo bola údajne nízka (2,7 mld USD...), mohla byť totiž ešte podstatne nižšia, a to len a práve kvôli Mečiarovi.
Koncom roku 2001 musel FNM vyplatiť asi 25 miliárd za „slávne“ dlhopisy, na ktoré Mečiar „transformoval“ druhú vlnu kupónovej privatizácie, pričom dlhodobo sa za jediný možný zdroj považoval predaj SPP. Až keď sa Dzurinda s Miklošom dovtípili, že tento záväzok znižuje trhovú cenu SPP a na splatenie aspoň časti dlhopisov si vzali pôžičku (rozumnejšie bolo už len premeniť dlhopisy na akcie), prirodzený tlak na rýchly predaj SPP sa znížil (kvôli dlhopisom sa v roku 2000 uvažovalo aj o variante, že FNM transformujú na akciovú spoločnosť, pôjde do bankrotu a ľudia nedostanú nič – aj také bolo dedičstvo po  Mečiarovi). Prvá Dzurindova vláda pritom nenašla na realizáciu metódy „bude to inak a bude to lepšie“ (Mečiar, január 1995) na účtoch FNM ani korunu! A to napriek tomu, že na základe protiústavného zákona (neskôr zrušeného Ústavným súdom) fond v období 1995 až 1997 odovzdal (predal je silné slovo) do súkromných rúk majetok v účtovnej hodnote 110 miliárd, a to za – 30 miliárd!!!
Skutočnosť, že ten istý Mečiar, ktorý vytvoril vrstvu neplatičov, bankrotárov a tunelárov, ktorých nesplatené dlhy sa podpísali na insolventnosti bankového sektora, vykrikuje na súčasnú opozíciu, že „vy ste zanechali v bankách stratu 130 miliárd“, sa dá pripodobniť iba k teórii o „samoúnose“. Jeho kritika, že banky mali byť predané radšej za korunu ako predtým „očistené“, má iba tú chybu, že s nedobytnými aktívami v úplne netransparentných objemoch by Sporiteľňu, VÚB, IRB a spol. žiadny investor nekúpil ani za korunu. Bez rýchleho predaja by skrachovali presne ako Horizont a BMG Invest.
Tragédiou bol aj paralelný Mečiarov útok na investičné fondy, ktorého skutočnou pohnútkou bolo dostať sa k lukratívnym podielom, ktoré spravovali.  Žiarivým a najslávnejším príkladom, ako sa hospodárilo vo firmách, privatizovaných metódou „dobrým podnikateľom mečiarovcom“, zostane navždy VSŽ, kde neskôr krízové manažmenty Gabriela Eichlera a US Steel ešte roky po odchode „rezešovcov“ rozplietali siete eseročiek a akcioviek vo vlastníctve exmanažérov či zamestnancov VSŽ, cez ktoré si títo robili vlastný „biznis“ s materskou firmou...
Rekriminovať ekonomickú podstatu „mečiarizmu“ je zbytočné presne tak, ako politickú, právnu, medzinárodnú či kriminálnu. Ale fakt, že symbol tejto éry sa prevteľuje do kože žalobcu i sudcu, je prielomom. Ústav pamäti národa by mal rozšíriť svoju časovú pôsobnosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.peter Schutz .časopis
.diskusia
.neprehliadnite