Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Máme byť ticho?

.časopis .rozhovor

Na Slovensku máme silnú generáciu výborných dokumentaristov. Ich filmy však verejnoprávna televízia viac-menej ignoruje. Minulý týždeň sa ozvali so svojím protestom. Jedným z

Na Slovensku máme silnú generáciu výborných dokumentaristov. Ich filmy však verejnoprávna televízia viac-menej ignoruje. Minulý týždeň sa ozvali so svojím protestom. Jedným z jeho iniciátorov je režisér a producent Mário Homolka.


.prečo práve teraz prišiel otvorený list Rade STV, v ktorej kritizujete verejnoprávnu televíziu, že nevenuje dostatočnú pozornosť súčasnej slovenskej dokumentárnej tvorbe?
Naša výzva má niekoľko bodov nespokojnosti a jeden z nich je: nech už je riaditeľom STV konečne nejaký súdnejší človek, tobôž po poslednej skúsenosti s Hrehom.

.ako vznikla vaša iniciatíva?
Spontánne, lebo dokumentaristi o sebe navzájom vedia, tvoria komunitu, čo je výborné. Negatívne skúsenosti sa kumulovali už dlho, až sme si povedali: musíme niečo povedať.

.naozaj ste si mysleli, že váš list niečo zmení? Znie to až naivne.
Môže to vyzerať ako naivita. Pre mňa bolo zaujímavé, že nikto z nás, ktorí sme sa pod ten list podpísali, si nerobil ilúzie, že sa niečo zmení. Ale to nie je dôvod, aby sme boli ticho.

.programová riaditeľka STV Mária Sedláková na následnej tlačovej konferencie pripomenula, že ani za Richarda Rybníčka nemal dokumentárny film v STV otvorené dvere. Prečo ste sa neozvali už vtedy?
Aj ja Richardovi Rybníčkovi vyčítam mnohé kroky, ale jeho ekonomické správanie malo zmysel a malo svoju logiku..

.aj za cenu, že sa nakrúcalo málo dokumentov?
Aj za tú cenu. Rybníček prevzal televíziu v totálnom rozklade, zadlženú, prezamestnanú. On prvýkrát začal robiť zásadné reformné kroky: prepustil stovky ľudí a povedal: nebudeme sa zadlžovať. Budeme sa prikrývať iba takou perinou, akú máme. To bola jediná cesta, ako tú televíziu postaviť z hlavy na nohy.

.dnes sa STV opäť zadlžuje, nemá vedenie, a zrazu prídete vy, filmári, a sťažujete sa, že slovenský dokument živorí.
Ale my nehovoríme, že chceme robiť dokumenty v STV. Krásne na tej výzve je to, že ju podpísali väčšinou ľudia (režiséri, producenti, kameramani), ktorí sú nezávislí od STV. Nedoprosujú sa práce v STV, oni robia výborné filmy aj bez nej. Ale hovoria, že tá televízia nemá ani záujem odvysielať ich filmy.

.film My zdes, ktorého ste producentom, vznikol v roku 2005. Dodnes ho slovenskí televízni diváci nemali možnosť vidieť. Prečo ho neodvysielala už Rybníčkova STV?
Jedna z vecí, ktorú vyčítam Richardovi Rybníčkovi je, že aj v tej mizérii, v ktorej bol, sa mohol jeho manažment programovo správať zmysluplnejšie. Rybníček pritom dal svojim podriadeným príkaz, aby film My zdes kúpili. Ale neurobili to. Neviem, prečo tam takých ľudí držal.

.vaša výzva pôsobí skôr ako akt zúfalstva. Je to ten pocit?
Pozrite sa: táto silná generácia dokumentaristov študovala v druhej polovici deväťdesiatych rokov a je v najlepšom produktívnom veku. Sú to už vyzretí dokumentaristi, majú niečo za sebou, doniesli ceny z medzinárodných festivalov. Ale STV o ich tvorbu buď nejaví záujem, alebo sa k nim správa nedôstojne. A teraz Peter Kerekes dokončuje ďalší veľmi silný film, podobne Jaro Vojtek a Marko Škop. A vedia, čo ich zas čaká.

.ako sa to stalo, že sa tu vyprofilovala taká silná generácia dokumentaristov?
Myslím si, že to má svoje korene u Martina Slivku, ktorý ešte za normalizácie v sedemdesiatych rokoch založil na VŠMU katedru dokumentárnej tvorby a potom ju v tichosti – lebo to bola osoba non grata – aj manažoval. Hovorili sme mu tato Slivka. On nám na škole vytvoril uprostred komunizmu prostredie tvorivej a názorovej slobody. Takže už za komunizmu vznikla silná generácia dokumentaristov. Po revolúcii bolo veľa dôležitejších vecí ako škola, mladí ľudia chceli  cestovať, užívať slobodu... Ale v druhej polovici deväťdesiatych rokov nastúpil do školy Dušan Hanák a prevzal štafetu po Martinovi Slivkovi. To je tá štafeta autorského dokumentárneho filmu so silnou potrebou vyjadrovať sa k pálčivým spoločenským témam, neuhýbať pred nimi. Čiže je to najmä vďaka tradícii, ktorú vytvoril Martin Slivka a rozvinul Dušan Hanák.

.v prípade hraného filmu to tak asi nie je...
Tam takáto tradícia absentuje. Hraný film nemal ani tú slobodu, ani tú kontinuitu.

.bude tradícia pokračovať?
Mám pocit, že po tejto generácii, ktorá je teraz v strednom veku, už nevidno takú silnú generačnú vlnu. Svetlá výnimka je ešte Dana Rusnoková. O dokument je už menší záujem aj medzi študentmi. Keď boli nedávno na VŠMU prijímačky, tak sa prihlásilo len štrnásť  uchádzačov. Predtým tu bol pretlak, bolo z čoho vyberať. Pre dorastajúcu generáciu už dokumentárny film neexistuje. Nevidia ho v televízii, nerozpráva sa o ňom, nie je to hodnota, v ktorej by sa zhliadli.

.na jednej strane medzinárodný úspech, na druhej strane nezáujem, ignorancia zo strany verejnoprávnej televízie. Je to pocit frustrácie?
Títo dokumentaristi zažívajú pocit satisfakcie na festivaloch v zahraničí. Iste, takáto komunikácia s STV je pre nich ponižujúca. Ale už ich to nemôže frustrovať, už sú mentálne nad svojimi ponižovateľmi...

.no na minulotýždňovej tlačovke v STV pôsobila prítomná komunita dokumentaristov frustrovane, boli tam silné emócie, padali silné slová a osobné invektívy...
Aj ja som bol rozčúlený. Viete, keď vám niekto klame do očí, to v človeku vrie. Ale tá situácia v STV nás nefrustruje do tej miery, že prestaneme robiť na svojich filmoch.

.môže dnes na Slovensku človek vyžiť z toho, že robí dokumentárne filmy?
Nevyžijú z toho všetci. Aj naša firma robí dva komerčné cykly – pre STV Zmenáreň a pre TV JOJ Nové bývanie. Z toho žijeme. Lebo filmy ako My zdes nás stoja peniaze a musíme si na ne niekde zarobiť.

.čiže vás dnes živí aj komerčná výroba pre STV?
Áno, robíme Zmenáreň a je to úplná hlúposť, na ktorú sa každý týždeň minie dosť peňazí, ale STV je šťastná, lebo je to sledované.

.prečo ste vlastne chceli byť dokumentaristom?
Môj otec je kameraman, ale keď som sa hlásil na dokument, nič som o ňom nevedel, bol som ako nepopísaná doska, na ktorej sa mohol „tatko Slivka“ realizovať.


.o vás je známe, že ste po skončení vysokej školy predávali na trhu papriku. Prečo?
Skončil som ešte za socializmu a mal som dve možnosti – zamestnať sa v televízii alebo na Kolibe v Krátkom filme. Obidve tie inštitúcie produkovali ideologické hlúposti, a to sa mi nechcelo robiť. Ako panelákové dieťa som sa ešte počas školy priženil na vidiek. Sused pestoval paradajky a chodil s nimi na trh. Tak ja som sa dal na papriku. Naštudoval som si návod, kúpil som semiačka...

.ako dlho ste boli pestovateľom papriky?
Tri sezóny – od roku 1986 do 1989 – som každú sobotu trávil na trhu. Týždenne som predal tri-štyri mechy papriky.

.na akom trhu ste predávali?
Na Žilinskej. Každú sobotu o šiestej už som tam bol. Aj deň po promócii. V piatok mi Stano Párnický odovzdával diplom a v sobotu ráno si prišiel na trh kúpiť papriku. Tak som mu spravil cenu.

.čo ste sa na trhu naučili?
Komunikovať s ľuďmi, najmä s babkami. Viete, ja som chcel tie papriky predať, a tak som znížil cenu. Keby som nebol taký mladý, tak by ma tie babky hádam aj zbili.

.porušili ste kartelovú dohodu. Ako sa to skončilo?
Dohodli sme sa. Zo začiatku som na trh chodil so žalúdočnou nervozitou, ale keď ma už medzi seba babky prijali, tak bolo fajn.

.kedy ste zavesili farmárstvo na klinec?
V roku 1991 som spílil na fóliovníku rúrky a zaniesol ich do zberu. Pustil som sa do prípravy filmu s priateľom Mišom Suchým, ktorý ešte pred rokom 1989 emigroval. V lete 1991 sme v Spojených štátoch za tri mesiace nakrútili film About Dogs And People (O psoch a ľuďoch).

.v roku 1994 ste  uvažovali o emigrácii. Prečo?
Vrátil sa Mečiar, prišla noc dlhých nožov a ja som vážne uvažoval, že sa odsťahujeme do Prahy. Ale ja som zároveň človek, ktorý má prehnaný vzťah k veciam, ktoré so mnou niečo zažili. Obklopujem sa nimi a neviem sa toho zbaviť. A zrazu som všetko mal opustiť. Navyše, keď som videl ceny bytov v Prahe, roztriasli sa mi kolená.

.ako ste prežili mečiarizmus?
Začal som vyhľadávať príležitosti, ako by som to mohol zmeniť. V lete 1995 som nakrútil s Ivetou Ištókovou film Akčné päťky. Redaktorku Ištókovú potom z STV vyhodili a mne tam zakázali robiť. Potom som sa venoval únosu prezidentovho syna.

.keď padol Mečiar, stali ste sa v Materákovej televízii šéfredaktorom dokumentu. Ale vydržali ste iba pár mesiacov. Prečo?
Nemal som vplyv na základné veci, hoci som bol na pomerne vysokom stupni riadenia. Nepoznal som predtým Milana Materáka a Jozefa Fila osobne. A keď som ich spoznal, bol som zhrozený.

.čím?
Neschopnosťou urobiť zásadné ozdravné kroky. Redakcia, do ktorej som nastúpil, mala 50 zamestnancov, bola tam prezamestnanosť. Hneď som prepustil desať ľudí a programový riaditeľ mi povedal: Nepreháňaš to?  Posledná kvapka, po ktorej som odišiel, bol fakt, že dvoch ľudí, ktorých som ja prepustil, Materák znovu zamestnal a vytvoril pre nich špeciálnu redakciu.

.dvakrát ste boli zamestnancom STV, a vaša skúsenosť s STV bola vždy negatívna.  Napriek tomu vždy hovoríte o tom, že potrebujeme verejnoprávnu televíziu. Prečo?
Tak ako bol mečiarizmus rýchlokurzom demokracie, tak je tento marazmus v STV rýchlokurzom v inej oblasti. A ak nakoniec táto televízia skončí zle, možno bude musieť prísť spoločenská objednávka zdola: chýba nám dobrý program pre deti, chýba nám nezávislý dokument, chýba nám program, ktorý kultivuje ducha. Zatiaľ sa tak spoločnosť nespráva.

.bude sa tak raz správať?
Väčšinovo asi nikdy, aj preto je zákon o verejnoprávnej televízii s povinnosťou platiť koncesie akýsi osvietenecký absolutizmus na podporu kultúry.

.čo hovoríte na petíciu Richarda Sulíka proti plateniu koncesionárskych poplatkov?
Sú tu predsa dva svetlé príklady – BBC, ktorá je platená len z koncesií, má samoregulačné orgány a politici na ňu nemajú žiadny dosah, a Public TV v Spojených štátoch, ktorá je platená len zo štátneho rozpočtu. A takisto je slobodná.

.hoci je na americkom televíznom trhu irelevantná.
Áno, ale keď chcete vidieť programy pre deti, ktoré nie sú devastujúce, alebo chcete vidieť niečo o miestnej komunite, tak si zapnete Public TV. Jeden aj druhý systém funguje a je použiteľný pre nezávislú televíziu. Ja viac inklinujem ku koncesiám, pretože naša európska skúsenosť je taká, že štátny rozpočet je vždy nástrojom v rukách vlády. A v postsocialistických krajinách bude mať moc ešte veľa rokov pokušenie zneužívať verejnoprávnu televíziu. Preto som radšej za model BBC – a za koncesie.

.nestotožňujete sa s výzvou – dosť bolo koncesií?
Nie, ale stotožňujem sa s názorom, že STV v tejto podobe si nezaslúži ani korunu.

.vy platíte koncesiu?
Platím. Ale keby som nemal možnosť sledovať Českú televíziu, tak by som uvažoval, či platiť.
Vráťme sa ešte k výzve dokumentaristov. STV zareagovala na váš otvorený list tlačovou správou, kde okrem iného uviedla, že dokumentárny film My zdes – ktorého ste producentom – nemohli diváci vidieť v STV preto, lebo ste zaň chceli „neúmerne vysokú sumu.“

.koľko ste zaň chceli?
To by aj mňa strašne zaujímalo. (Smiech)

.takže nie je pravda, že ste už s STV rokovali o cene a nedohodli ste sa?
Je to klamstvo. Prvý oficiálny kontakt s nami nadviazala STV až teraz – po výzve dokumentaristov. Až teraz poslala prvýkrát do našej firmy email so záujmom rokovať. Film My zdes mal pritom kinopremiéru v septembri 2005.

.od septembra 2005 nikto z STV za vami neprišiel s ponukou: radi by sme ten film odvysielali v STV?
Vlani na jeseň sa ozvala jedna pani z akvizičného oddelenia, že jej šéfka by rada videla film My zdes a či jej ho môžeme poslať. Trošku sme sa pousmiali, že v situácii, keď film bol už v kinodistribúcii, obehol všetky významné festivaly, vysielala ho Česká televízia, ľudia z STV ten film nepoznajú. Osobne sme teda odniesli DVD s filmom dievčine, ktorá ho pýtala pre svoju šéfku. Odvtedy sa nikto z STV neozval.

.ako prebiehal predaj vysielacích práv pre Českú televíziu?
Vysielacie práva kúpila Česká televízia v čase, keď náš film ešte ani nebol dokončený. Raz v našej firme zazvonil telefón a redaktor ČT sa nás pýtal, v akom štádiu je náš film. A že keď sa z neho bude dať niečo vidieť, nech to pošleme. Film kúpili ešte skôr, ako získal nejaké ocenenia. Oni vedia rozoznať kvalitu aj predtým, než sa film presadí na festivaloch.

.ako ste financovali My zdes?
Film nás stál päť miliónov. Peniaze sme dostali predovšetkým z grantu ministerstva kultúry a na zvyšok sme si museli zarobiť. Z predaja vysielacích práv sa ten náš vklad nikdy nevráti.

.ešte raz otázka: prečo podľa vás film My zdes nešiel v STV? Prečo sme nevideli v STV film Marka Škopa Iné svety? Peniaze v tom asi nie sú, keď ste o cene ani nerokovali.
Poviem vám svoju skúsenosť z STV. Keď som tam nastúpil v decembri 1998 za šéfa dokumentu, tak som na porade povedal, aby si dramaturgovia ako prvé išli pozrieť študentské filmy na VŠMU. Vtedy tam práve končila silná dokumentaristická generácia a už ich študentské filmy boli nádejné výpovede.
Zdvihla sa jedna ruka a odznela otázka: A kde je tá škola?

.to je ako možné?
Dramaturgovia STV sú dlhodobo uzavretí v tej televízii, ktorá si žije vlastný život. Pritom ich úlohou by malo byť aktívne vyhľadávanie tvorivých počinov, mali by chodiť na každú prehliadku a každý festival minimálne doma alebo v blízkom okolí. Musia si tykať s filmármi, mať ich čísla v mobiloch a vedieť, čo kto pripravuje. Toto dramaturgovia STV ani netušia a majú hrôzu, keď majú povedať svoj názor na nejaký film.

.STV vás vo svojej tlačovej správe obvinila, že pýtate za My zdes veľa peňazí, ale ako sa ukázalo na tlačovej konferencii STV, nenašiel sa nikto, kto by potvrdil, že s vašou firmou rokoval. Ako to budete riešiť?
Oni si ani neuvedomujú vážnosť toho, čo urobili. Ja som ich požiadal viackrát, aby sa mi ospravedlnili, a to tým istým spôsobom, ako rozšírili svoje klamstvo – nech rozošlú tlačovú správu s informáciou, že to nie je pravda a že sa ospravedlňujú. Inak mi neostáva nič iné, len sa dožadovať nápravy súdnou cestou.

.kde vznikla tá fáma, že pýtate za film priveľa?
Neviem, v STV teraz každý zvaľuje vinu za to klamstvo na niekoho iného – šéfka komunikácie hovorí, že dostala takú informáciu z programu, tí tvrdia, že od Kernera, a ten tvrdí, že si ani nepamätá s kým rokoval...

.prečo vlastne potrebujeme dokumentárne filmy?
Obraz má svoju imagináciu, hodnovernosť, emocionalitu. Je silnejší než čítané či hovorené slovo. Pocit autenticity spojený s obrazom je tá sila, ktorá ma fascinuje. A je to silné nielen v čase, v ktorom dokument vznikne. Filmy, ako je 66 sezón či My zdes, čím budú staršie, tým budú mať väčšiu hodnotu – ako víno. U hraných filmov je to zväčša naopak.

.prečo je dôležité, aby dokumenty vysielala verejnoprávna televízia? Pozrie si ich možno päť percent divákov.
Možno ani toľko nie.

.komu treba dokumenty?
Ľuďom, čo čítajú knižky, čo chodia do divadla, čo chcú rozvíjať svojho  ducha. Takých ľudí nie je väčšina, ale oni rozhodujú o nasmerovaní spoločnosti. Verejnoprávna televízia má svoj zmysel práve v tom, že kultivuje ducha elity.

.a nie je to už tak, že elita si tie skvelé slovenské dokumenty kúpi na DVD, ide do kina alebo si ich pozrie v Českej televízii? A že už ani neočakáva, že by niečo také videla v STV?
Áno, môže si ich už nájsť. ČT 2 má aj preto na Slovensku vysokú sledovanosť, lebo saturuje to, čo nejde v STV. Aj internet otvorí nové možnosti. No tak sa máme na STV vykašľať?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite