Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Klebety z Káhiry

.časopis .kritická príloha

    Je osemnásteho mája 2007. Som na káhirskej konferencii o budúcich scenároch rozvoja Egypta. Podľa organizátorov by som mal hovoriť niečo o demokratúrach a farebných revolúciách. Ale to sa mi zdá v miestnych podmienkach príliš optimistické. Na takéto príklady je v Egypte asi priskoro.


    Ako hovorí Ulrich Beck, ako by som sa pokúšal priklincovať puding na stenu. Počúvam Egypťanov a obraz turistického raja sa zahmlieva. Ak hľadám použiteľný príklad strednej Európy, asi by som mal hovoriť skôr o 70. a možno až 50. rokoch. Lineárne prirovnania nemôžu fungovať. Jeden aspekt je podobný, ale v ďalších desiatich je to inak. Môžem fantazírovať na tému: Čo by sa dialo, keby Bratislava v roku 1955 nemala 200-tisíc ale 17 miliónov obyvateľov (tak ako dnešná Káhira), vládli by tu komunistickí mameluci,do všetkého by kafrali radikálni duchovní a súčasne by niektorí ľudia zbožňovali hip-hop a mali internet?
    Keď v roku 1952 skupina dôstojníkov zvrhla kráľa Faruka a po čase vnútila krajine smerovanie k socializmu, Egypt mal 22 miliónov obyvateľov. Dnes ich má 78 miliónov. Obývateľný priestor sa nenafúkol a ľudia stále žijú najmä v delte Nílu. Obrábateľná pôda tvorí asi 3 percentá územia, zvyšok je púšť. Dobrá tlačenica. Pôvodný názov Egypta bol „km.t“, čo značí černozem. Černozem ho jasne odlišovala od ostatných častí sveta, nazvaných „dSr.t“, čo je v preklade púšť. Ak budeme černozem a púšť vnímať aj ako symboly, dohoda o tom, čo je čo, môže byť ťažká. Cestovné kancelárie masovo zvážajú turistov pod pyramídy. Pre väčšinu turistov Egypt znamená odfotiť sa na ťave s pozadím Sfingy a Cheopsovej pyramídy, nakúpiť v bazáre a zablúdiť v nádhernej mešite zakladateľa moderného Egypta Muhammada Aliho. Do turistických katalógov sa ešte hodia záhadné a atraktívne ženy v čiernych závojoch, orientálne delikatesy a brušné tance. Do katalógov sa pochopiteľne nehodia fotky chátrajúcich príbytkov na predmestiach, nespomínajú sa hladné deti, znečistený Níl, diskriminácia žien, analfabetizmus. Turisti vidia a chcú vidieť len tvár, ktorú im ukazuje režim. Bassam je študent káhirskej univerzity. Čierne kučeravé vlasy, čierna briadka okolo celej tváre, ktorá vyzerá ako nekončiace sa obočie, hnedá pokožka, ružová košeľa a oblek ako od Armaniho. Rozpráva pokojne a nebojí sa. V režime, kde sa nedarí základným slobodám a kde takmer do všetkého presakuje tajná polícia, si to zaslúži obdiv. Všetci experti na konferencii opakujú mantru „robme niečo s mládežou“. Vekový medián krajiny je 24,6 roka. Mládež je Egypt budúcnosti. Aj keď je väčšinou nevzdelaná (čítať a písať vie asi polovica a takmer 40 miliónov ľudí je analfabetov), bude určovať budúcnosť krajiny a od nej závisí, či prevládne naivný centralistický socializmus, umiernený či fundamentalistický islamizmus alebo všeobecný globalizovaný chaos s arabskou príchuťou.

    Bassam by chcel založiť klub liberálnej mládeže, ale nevie presne ako. Ak sa niekde neohlásene zhromaždí viac ako šesť ľudí, policajti tam vpália s obuškami, lebo posledných 25 rokov platí výnimočný stav a zákaz zhromažďovania sa. Polícia – tá bežná, tá tajná aj tá výnimočná – je podozrievavá a zatvára ľudí aj za neškodné úlety. Nedávno nejaká skupina mládeže objavila heavy metal. Obliekli sa tak, ako to videli na internete, hrali a zvíjali sa tak, ako to videli na internete. Polícia ich pochytala a obvinila z „modlenia sa k diablovi“. Za to sú ťažké tresty a mladíci šli do väzenia na niekoľko rokov. Za prihlásenie sa k viere bahá´í alebo k ateizmu je to ešte horšie. Najvyšší súd minulý rok rozhodol, že v oficiálnych dokumentoch nie je dovolené prihlásiť sa k bahájskej viere a tí, ktorí sa tak cítia, nemajú nárok dostať občiansky preukaz, voliť, či mať iné občianske práva. Bassam vie, že ani jeho liberálna mládež to nebude mať ľahké: „Zo sto študentov na škole deväťdesiat nezaujíma nič. Chcú si žiť len tak po povrchu a nezaujímať sa o nič okolo. Tí aktívni pôsobia v hnutí Al-Ichwán al-Muslimin (Moslimskí bratia), alebo ich fascinuje arabský nacionalizmus či marxizmus. Len zopár z nich zaujíma liberálna demokracia. Dalo by sa schádzať po rúškom svadieb a rodinných osláv, ale mať svadbu každý víkend je podozrivé, aj keď muž môže mať štyri ženy a veľké svadby sú v kurze.“ Hovorili sme s Bassamom o príkladoch nenásilných občianskych protestov vo vojenských režimoch – o bizarne bláznivých akciách „Pomarančovej alternatívy“ za Jaruzelského vojenského režimu v Poľsku, o pomalej chôdzi Čiľanov na santiagských bulvároch za Pinocheta, o hnutí „Společnosti za veselejší současnost“ v 80. rokoch v Prahe a o ich slávnej akcii „Dnes bežíme my za vás, zajtra pobežíte vy za nás“... Bol prekvapený, o ničom z toho nepočul. Historická pamäť je krátka. Aj v Egypte sa posledné dva roky objavili blogeri. Pravidelne bloguje asi 4000 odvážlivcov. Na krajinu so 78 miliónmi obyvateľov to nevyzerá veľa. Ale polovica ľudí je negramotná a prístup na internet má len asi 7 %. Asi dvesto blogerov píše aj o verejných problémoch, niektorí otvorene kritizujú režim 79- ročného prezidenta Husního Mubaraka, ktorý aj s pomocou polície, armády a volebných podvodov panuje už piate volebné obdobie. Doteraz sa mu darilo čeliť kritike prodemokratického hnutia Kefayia a odolať demonštráciám. Nechystá sa len tak odísť. Keď sa nedávno ženil jeho 43-ročný syn Gamal Mubarak, v Egypte koloval vtip – aký svadobný dar dostane ženích? Správna odpoveď: 78 miliónov Egypťanov.
    Stredovýchodným kyberaktivistom sa darí, vo virtuálnom priestore sa pohybujú lepšie ako Mubarakova polícia, ktorá internet vníma ako nevykynožiteľnú pliagu. Blogeri sú naraz tu i tam, menia mená, videoukážky dokumentujúce mučenie a brutálne zásahy polície sa po vymazaní ihneď objavujú inde. Študent Kareem Nabeel Sulaiman bol odsúdený na štyri roky, pretože do svojho blogu napísal vetu „Odkedy na zemi existuje islam, všetky pokusy ukončiť vojny a spory sú márne, pretože za každou ľudskou katastrofou možno objaviť špinavé prsty islamu.“ Nie sú to pekné ani múdre slová, ale možno očakávať, že štyri roky v cele mu tento pocit vyvrátia? Na Kareemovu obranu vystúpil iný 27-ročný žurnalista Abdul Monem Mahmood, ktorý takisto študoval na káhirskej univerzite a na rozdiel od Kareema je oddaným stúpencom Moslimského bratstva. Do svojho blogu vložil aj vetu: „Aj keď hlboko nesúhlasím s tým, čo napísal Kareem, trestanie za vyjadrený názor nepovedie k jeho zmene.“ Štátna polícia vyhodnotila jeho príspevky ako útok na režim, na prezidenta a dôstojnosť Egypta a 15. apríla ho na letisku zatkli. Abdula už v minulosti polícia mučila a očakáva sa, že jeho trest bude tentoraz oveľa horší. Od roku 1981 v krajine platí výnimočný stav, čo režimu umožňuje držať uväznených vyše 10-tisíc ľudí bez toho, že by prokurátor vzniesol obvinenie. Ľudskoprávne organizácie zdokumentovali prípady mučenia a sexuálneho zneužívania zadržaných tajnou políciou.
    OpenNet Initiative nedávno publikovali výskum o tom, ako sa na svete cenzuruje a blokuje internet. Ukázalo sa, že dnes to už aspoň občas robí 26 štátov, napríklad Čína, Irán, Tunis, Pakistan... Potvrdzuje sa, že štáty, ktoré raz začnú blokovať niektoré stránky, majú tendenciu rozširovať ich spektrum a blokovať ich čoraz viac.

.devätnásteho mája 2007
    Bassam a jeho kamarát Ahmed nás vzali na miestnu pochúťku – makaróny s hovädzou pečeňou. V stánku nám najprv naberú makaróny, asi sto metrov odtiaľ nám prihodia horúcu pečeň nakrájanú na prúžky a na treťom mieste, v podniku Baba Abd (U tatíčka Abdula), po ďalších asi sto metroch chôdze, si sadáme a jeme. Ahmed študuje chemickotechnologickú fakultu, ale najviac ho baví spievať tradičné ľudové piesne. Raz mesačne tak chodí spievať do káhirského národného divadla. Spieva v zbore asi tri piesne a v divadle je vždy plno. Vysvetľuje mi rozdiel medzi tradičnou a modernou egyptskou hudbou a spieva pomedzi prúžky pečene aj na chodníku. Vyzerá to zábavne. Ideme po ulici, Ahmed má zapnutú muziku zmobilu, sprevádza ju vlastným hlasným spevom, kývame sa v rytme egyptskej ľudovej, ľudia sa za nami obzerajú a súhlasne pokyvujú. Najviac je nadšený speváčkou Om Koultoum, ktorá zomrela už v roku 1975, desať rokov pred jeho narodením, ale dodnes je na prvých priečkach hitparád v Egypte aj na celom Arabskom polostrove a každoročne sa predá vyše milión jej cédečiek s hudbou spred päťdesiatich rokov. Om Koultoum mi Ahmed opisuje ako bohyňu. Všetci ju milovali, mala najkrajšie skladby na svete, tento kúsok, keď spieva „hmmm... mmm“, počuješ to bolestné „hmmm... mmm“, tu... teraz „hmmm... mmm“, tak toto prežívajú všetci, ktorí sú vo väzení, lebo tu spieva, ako človek trpí, keď je zavretý ...počuješ „hmmm... mmm“. Vracia to miesto z mobilu znovu a znovu, aby som to precítil. Om Koultoum miloval aj egyptský prezident Gamal Abd el Násir a jeho prejavy obyčajne nasledovali po jej speve. V jeden čas, keď zistil, že Om Koultoum spievala aj pre zvrhnutého kráľa, ju znenávidel, ale spievať jej zakázali len dočasne, lebo sa báli, že ľudia by sa proti zákazu vzbúrili. Om Koultoum spievala najmä o láske, túžbe a strate. Každá pesnička trvala hodinu i viac, na koncerte, ktorý pravidla trval tri až šesť hodín väčšinou stihla zaspievať tri či štyri pesničky. Dĺžka skladby záležala na interakcii s publikom. Obyčajne opakovala tú istú frázu či vetu znovu a znovu, len so subtílnymi emočnými zmenami a obecenstvo šalelo. Na pohrebe ju odprevádzalo viac ako 4 milióny ľudí, asi toľko ako na pohrebe Jána Pavla II. alebo princeznej Diany.
    Po hovädzej pečeni hľadáme, kde by mohli podávať pivo. Nikde, nikde, nikde nič. Nakoniec skončíme v bare jedného z hotelov pre cudzincov. Majú tam strašne drahé pivo, nealko i alko. Hosťami sú samí muži, obsluhujú samí muži, na pódiu sa v arabských rytmoch zvíja dosť obézny spevák. Pripadám si zvláštne – ako v nejakom gay bare. V podkladoch k pesničke sa v zboroch ozvú nejaké ženské hlasy. Aspoň to.

.dvadsiateho mája 2007
    Na raňajkách vylizujem misku s lahodnou hummusovou nátierkou a hovorím s tuniským právnikom a politickým aktivistom Nedžíbom Chebbim. Odpovedá „franglicky“, má sympatickú plešinu a uhladené spôsoby. Pýtam sa ho, či je násirovská panarabská idea (predstava o arabskej únii 22 štátov) stále živá, či oslovuje obyčajných Arabov. Ale áno, prikyvuje Nedžib. „Skôr či neskôr by sa arabské štáty mali dopracovať k nejakému typu federácie, integrovať sa. Európa je inšpiratívny vzor. Keď Abd el Násir pred šesťdesiatimi rokmi hlásal s revolučným pátosom panarabizmus, spájal ho s režimom autoritatívneho socializmu. Ideu presadzoval brutálne necitlivo, to nemohlo uspieť. Ale dnes? Arabské štáty nespája len susedstvo, islam a jazyk. Cítia spoločnú arabskú a perzskú identitu. Svet sa globalizuje. Obyčajní ľudia nechcú hranice a občianske vojny. Obyvatelia susediacich štátov nemajú proti sebe nič, len ich vládcovia sú blázni. My sme za mladi tiež boli socialisti, potom sociálni demokrati...Po štyridsiatich rokoch som sa dopracoval k liberalizmu a som presvedčený, že arabské štáty nemajú inú alternatívu, než dospieť k demokratickému usporiadaniu. Demokracia a islam sa nevylučujú. S islamistami treba hovoriť. Vo väčšine krajín nejde o radikálov, ale o konzervatívcov, ktorí vedia, že v dialógu sú nutné ústupky,“ nazdáva sa Nedžíb. „Samozrejme, že to nepôjde hladko, ale aká je iná alternatíva? Nedemokracia? Vojna s Iránom? To by bol zničujúci a ťažko uhasiteľný požiar na Arabskom polostrove a v celom islamskom svete.“ A v ďalších slovách v sebe Nedžíb nezaprie Tunisana: „Pri rozvoji demokracie môžu pomôcť aj malé arabské štáty. V Tunise je početná stredná vrstva, 90 % ľudí má vlastný dom a mnohí v sezóne pracujú v Európe. Tunis má relatívne vzdelané a mierumilovné obyvateľstvo a prvú ústavu v stredovýchodnom regióne – už od roku 1857!“
    Hanny Megally je Američan, ktorý vedie pobočku Medzinárodného centra pre mimosúdnu spravodlivosť pre región Stredného východu a severnú Afriku. V Maroku a okolitých krajinách sa snažia podporovať obdobu Komisií pravdy a zmierenia, ktoré sa osvedčili v Južnej Afrike po páde apartheidu, v Čile a v Argentíne po vyrovnávaní sa s minulosťou vojenských diktatúr, v Bosne pri hojení rán po bosenskej vojne... Hanny žije v Egypte už niekoľko rokov, hovorí dobrou arabčinou a je opálený ako Káhirčania, vizuálne s nimi splýva. Ale na miestnu byrokraciu si nezvykol. Chrlí o nej pôvabné historky jednu za druhou. Jeho manželke sa niekoľko mesiacov po vstupe do Egypta narodila dcéra. Hanny sa rozhodol navštíviť obdobu matriky na miestnom úrade a zaregistrovať ju. V obrovskej budove boli desiatky okienok a všade nekonečné rady. Trpezlivo vystál prvý rad, dostal formulár, vyplnil doň údaje o svojej dcére. Absolvoval ďalší rad a keď sa konečne dostal k okienku, úradník mu oznámil, že v 4. riadku formulára mu chýba kolok. Pri inom okienku sa po čase prepracoval ku kolku a opäť ho čakal rad pri „jeho“ úradníkovi. Po vystátí radu Hanny s hrdosťou novopečeného otca ukázal úradníkovi kolok v 4. riadku. Ale úradník ukázal prstom na 6. riadok, že aj tam treba kolok. „Prečo ste mi to nepovedali pred hodinou?“ spýtal sa asertívne Hanny. „Lebo vtedy sme boli v štvrtom riadku,“ povedal úradník. Po ďalšom rade na kolok Hanny kúpil pre istotu 10 kolkov. Čo by človek neurobil pre dcéru. Postavil sa do radu a na jeho konci ho čakal úradník s otázkou k desiatej kolónke na formulári. Otázka znela: Dátum, keď cudzinka (jeho dcéra) prekročila hranicu pri vstupe krajiny. Hanny hovorí, to je logické, narodila sa v Egypte, neprekročila hranicu, dal som tam dátum jej narodenia. Úradník posmutnel, pokrútil hlavou a povedal, že to bude zložité. Vyzeralo to, že čaká bakšiš, akési „pôrodné mýto“. Pečiatku mal postavenú vedľa seba, ale nemal sa k činu. Len hmkal a hovoril, že to bude zložité. Potom sa išiel spýtať šéfa. Šéf sa išiel spýtať jeho šéfa a najvyšší šéf úradu rozhodol, že v deň pôrodu dieťa opustilo matku a vstúpilo do Egypta. Ako hovorí Bassam: Egypt má dobre zakorenenú tradíciu byrokratickej centralizovanej moci už 7000 rokov. Nedá si ju len tak rozkývať.

.dvadsiateho prvého mája 2007
    Stojím pred Cheopsovou pyramídou v Gize. Nie je sa kam ukryť a slnko mi rozpaľuje plešinu. Ak reagujem na žobrajúce deti, ich počet sa zvyšuje. Dá sa aj odháňať ich alebo nereagovať, ale cenou za pokoj je nepríjemný pocit z vlastnej necitlivosti. Okolo pobehujú deti, majitelia tiav, predavači pohľadníc a snažia sa o rozhovor, ktorý sa nakoniec vždy končí monotematicky – slovami bakšiš, bakšiš. Snažím sa nevenovať im pozornosť a pokúsiť sa o nejaký dialóg s pyramídou. Tak som si to predstavoval – budem stáť pred pyramídou a meditovať. Na tomto svete som 50 rokov, pyramída vyše 6000. Pyramída je tu už 120 takýchto generácií ako moja. Má 120-násobnú životnú skúsenosť. Budem meditovať nad konfrontáciou tejto životnej skúsenosti.
    Po niekoľkých minútach vidím, aké naivné bolo toto očakávanie. Deti okolo mňa nechápu, prečo tu len tak stojím, mlčky pozerám, nereagujem...Tak opakujú svoju meditačnú mantru – bakšiš, bakšiš. Pozriem sa na seba ich očami a nezdržím sa smiechu. Pridávam sa k deckám a smejeme sa spolu. Napokon – nie je rozhovor so žobrajúcimi deťmi aj tým najlepším dialógom s pyramídou?

.dušan Ondrušek
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite