Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Industriál

.zuzana Kováčová .časopis .fenomén

Pred štyrmi týždňami padla v Bratislave jedna stará kotolňa. Tým, že ju investor zbúral, vraj zabránil katastrofe. Podľa niektorých tým však k inej katastrofe prispel. Developer situáciu určite ustojí. Otázka je, či ju prežije aj priemyselná architektúra.

Pred štyrmi týždňami padla v Bratislave jedna stará kotolňa. Tým, že ju investor zbúral, vraj zabránil katastrofe. Podľa niektorých tým však k inej katastrofe prispel. Developer situáciu určite ustojí. Otázka je, či ju prežije aj priemyselná architektúra.


Na slovenských staveniskách nebolo dlho tak rušno ako v posledných rokoch. Pribúdajú nové byty, kancelárske priestory, sklady, ešte stále rastú nákupné strediská a vláda sľubuje zásadný pokrok vo výstavbe diaľnic. Stavbári majú čo robiť, singles budú mať kde bývať, investori a kamionisti sa budú môcť veselo preháňať... To všetko je fajn, ale stavebný boom má aj svoje negatívne stránky. Zvyšuje sa cena cementu, v zázemí veľkých miest vznikajú často fádne zástavby katalógových rodinných domčekov, zvaných „paneláky naležato“, kancelárske budovy so sklenenými priečeliami sa podobajú ako vajce vajcu...
Najokatejšie sa tieto problémy prejavujú v hlavnom meste. Bratislava (či skôr zopár bratislavských nadšencov) zápasí so stavebníkmi na viacerých frontoch. Hovorí sa o neregulovanej výstavbe výškových budov, veľkej dopravnej záťaži v blízkosti nových stavieb či o novej podobe Podhradia. V týchto debatách trochu zaniká skutočnosť, že v poslednom čase Bratislava (ale nielen ona) prichádza o hisorické priemyselné budovy, dokumentujúce dobu, v ktorej sa roľnícke horné Uhorsko menilo na modernú krajinu.

.príbeh kotolne 
Jednou z takýchto budov bola spomínaná kotolňa, ktorá bola súčasťou bratislavskej „káblovky.“ V továrni, ktorá stála na východnom okraji mesta za železnicou a v blízkosti prístavu, sa vyrábalo už na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Mesto sa rozrastalo, ale fabrika až donedávna fungovala na rovnakom mieste. 
Situácia sa zmenila v júni 2006, keď továreň kúpila developerská spoločnosť HB Reavis Group. Tá chce v rámci projektu Twin City na jej mieste a na mieste autobusovej stanice postaviť polyfunkčný komplex s bytmi, hotelom či kaviarňami. Problém je však v tom, že v čase pred kúpou areálu káblovky nebola vykonaná pamiatková obhliadka, investor dostal povolenie a postupne zbúral väčšinu objektov.
Tri objekty boli vďaka aktivistom a Fakulte architektúry STU navrhnuté na pamiatkovú ochranu. To znamenalo, že počas schvaľovacieho procesu nemohlo byť vydané povolenie na ich asanáciu. Išlo o výrobnú halu, spájaciu časť a onú kotolňu s komínom, ktorú projektoval Alexander Feigler –  architekt, ktorý sa v Bratislave podpísal pod niekoľko významných stavieb.
Ani nevydanie povolenia stavebným úradom na odstránenie budov neodradil developera od toho, aby dal zrútiť komín. Investor takisto tvrdil, že je narušená statika okolostojacich budov a preto ich zbúral tiež. Rozhodnutie zdôvodňovala hovorkyňa HB Reavis Group Želmíra Rácová: „Hala ohrozovala nielen našich pracovníkov v areáli, ale aj okoloidúcich, pretože sa nakláňala na chodník.“ (Viac v rozhovore na strane54)
Poslanec bratislavského Starého Mesta Ivan Bútora opisuje situáciu takto: „Od utorka 8. januára sa na streche výrobnej haly začali pohybovať robotníci a demontovali strešnú krytinu. Vo štvrtok som dal podnet na stavebný úrad, nech tam idú urobiť dohľad. Volali sme aj mestskú políciu, ale tá vraj nemôže vstúpiť na pozemok. V piatok sa Ministerstvo kultúry neoficiálne vyjadrilo, že objekty nakoniec nevyhlásia za národné kultúrne pamiatky, pretože ich statika je už narušená, a teda nespĺňajú podmienky.“ Kotolňu začali búrať v sobotu.
Zora Paulíniová, ktorá sa na svojom blogu venuje industriálnej architektúre, hovorí, že tento čin vyslal jasný signál ostatným stavebníkom: „Prekročil sa zákon a uvidíme, aká bude pokuta. Jej maximálna výška sú 2 milióny korún. Taká suma je v porovnaní s investíciou, ktorú developeri do projektov vkladajú, zanedbateľná.“

Na zbúraní posledného objektu starej fabriky by možno nebolo nič výnimočné, keby celú kauzu nesprevádzali hlasné výkriky aktivistov za jej zachovanie. Budova síce zmizla, ale objavili sa mnohé nezodpovedané otázky týkajúce sa spôsobu, akým sa zbavujeme industriálnych pamiatok.
Eva Kráľová z Fakulty architektúry STU k tejto situácii podotýka: „Káblovka je ukážkou vrcholne ignorantského postoja k histórii a ku kultúrnemu vedomiu.“ Zničením tejto továrne nodvratne zanikol nielen autentický materiálny dokument toho, ako sa pred viac ako sto rokmi stavali priemyselné areály, ale vymazala sa tým aj významná etapa z kultúrnej historiografie Bratislavy i celého Slovenska.

.neistá sezóna 
Bratislavská káblovka nie je jedinou obeťou stavebného boomu. Podobne ako iné priemyselné objekty aj ona doplatila na to, že miesto, na ktorom stála, sa síce kedysi nachádzalo na okraji Bratislavy, ale dnes sa považuje za širšie centrum, čím priťahuje záujem investorov.
Podobný osud ako káblovku už stihol v nedávnej minulosti aj areál Bratislavských automobilových závodov či závod Danubius – Elektrik na Račianskej ulici.
Na tej istej ulici, o pár stoviek metrov ďalej, sa práve v týchto dňoch búrajú budovy mlynu a pekárne Jedľa. Neistá je budúcnosť pivovaru Stein, parného mlynu Ludwig či továrne Gumon.
Aktuálna je aj otázka, čo s budovou cvernovky na Páričkovej ulici. Scenár sa nápadne podobá na ten, ktorý sa odohral pred mesiacom v blízkej káblovke. Pamiatkari chcú objekt vyhlásiť za chránený. To sa však nepáči vlastníkovi, spoločnosti Sekyra Group, ktorá požiadala o búracie povolenie. Mestská časť Ružinov síce búranie nepovolila, je však otázne, ako to nakoniec dopadne...

.riešenia
Názory na industriálnu architektúru sa rôznia. Pre niekoho sú to staré ošarpané budovy, ktoré hyzdia tvár mesta a mali by ustúpiť skleneným hranolom. Iný názor majú niektorí aktivisti, pamiatkari i architekti. 
Eva Kráľová význam industriálnych pamiatok vyzdvihuje: „Je to materiálne svedectvo o istej dobe. A nemali by sme ho zužovať len na budovy tovární.“ Podľa Medzinárodnej charty industriálneho dedičstva tvoria toto dedičstvo rôzne stavby a technické zariadenia, dielne, továrne, mlyny, sklady, obchody, bane či elektrárne. Do tejto kategórie patria tiež dopravné stavby ako aj ďalšie miesta, ktoré majú vzťah k priemyslu, napríklad rôzne robotnícke kolónie...
Za často neudržiavanými múrmi priemyselných objektov sa podľa Kráľovej často skrýva vyššia hodnota: „Tieto budovy boli postavené oveľa kvalitnejšie ako obytné alebo iné verejné stavby. Museli vydržať dlhodobo nepretržitú prevádzku, výrazne vyššie zaťaženie  a vibrácie, spôsobené strojmi. Konštrukčne atechnicky sú teda často unikátne.“ To dáva týmto budovám šancu na nové využitie.
Príkladom toho, že pamiatka nemusí byť iba zakonzervovaným skanzenom, ale dá sa využiť aj na iné účely, je americké priemyselné mesto Lowell v štáte Massachusetts, ktoré vzniklo v 19. storočí na sútoku riek Merrimack a Concord. Výhodná poloha Lowellu prilákala priemysel a už pár desiatok rokov po jeho vzniku tu fungovali rôzne dielne, manufaktúry a továrne vyrábajúce papier a textil. Pre potreby výroby bola popri riekach vytvorená sieť kanálov.
Mesto začalo upadať s prechodom výroby do krajín s lacnejšou pracovnou silou. V 70. rokoch si vedenie mesta uvedomilo, že je potrebná zmena. Do úvahy prichádzali dve alternatívy – buď postaviť nové moderné mesto, alebo zachrániť to, čo postupne chátralo a na tom postaviť ďalší rozvoj. Lowellčania zvolili druhú možnosť.
Architektka Katarína Vošková tvrdí, že miestni si len uvedomili svoju výnimočnosť, teda niečo, na čo sa u nás často zabúda. Druhý rozdiel vidí v tom, že kým na Slovensku je tým, kto určuje podmienky, developer, v Lowelli ich ako prvé a presne stanovilo mesto.
Vzácnosťou tohto, dnes už Národného historického parku je podľa architektky aj to, že sa tu „dozviete, kde ľudia pracovali, kde si potom oddýchli, alebo bývali. Prechádzkou po meste čítate život minulosti“. Okrem výstavných priestorov tu boli vytvorené aj byty, kaviarne, obchody a iné služby potrebné na život. Architektonické prvky industriálu boli zachované a miestami ostré hrany „zbrúsili“ umelci spojením umenia s priemyslom.
Príkladom revitalizácie územia zasiahnutého intenzívnou baníckou činnosťou je okolie Banskej Štiavnice, či Kremnice, ktoré je v z veľkej časti tvorené rekultivovanými haldami odpadového materiálu. 
Čo však s menšími objektmi, ktoré sú často roztrúsené po meste? V zahraničí sú známe príklady prestavby objektu na obchodné priestory, kancelárie, či dokonca byty. Tým, že u nás podobné stavby búrame, podľa niektorých gumujeme pre Slovensko dôležité obdobie. Pritom stačí zájsť len niekoľko kilometrov ua hranice a navštíviť viedenský Gasometer či brnenskú Vaňkovku.

.kto za čo môže?
Developeri sa v posledných rokoch stali obľúbeným, a často aj veľmi lacným terčom rôznych útokov a často sú im pripisované aj činy, za ktoré nemôžu. Je to tak aj s nedostatočnou ochranou priemyselného dedičstva?
To, či HB Reavis zbúral kotolňu oprávnene, bolo otázkou priestupkového konania, ktorého výsledok v čase našej uzávierky ešte nebol známy. Niektorí z respondentov však upozornili, že po tom, ako bola stavba zbúraná, „už asi nikto nepreverí, či to tak naozaj bolo, pretože všetky posudky budú nedôkazné – nedajú sa porovnať so skutočnosťou.“
Problém priemyselného dedičstva však tkvie skôr v tom, že zatiaľ na Slovensku vlastne nie je opísané. Systematické mapovanie pamiatok sa u nás začalo až po druhej svetovej vojne. V roku 1951 bol založený pamiatkový ústav, ktorý však mapoval najmä sakrálne, ľudové a umelecky výnimočné objekty. „Hodnotu technických pamiatok sme si začali uvedomovať až niekedy od 70. rokov,“ hovorí architektka Kráľová.
V tom čase sa však vnímali izolovane - ako mimoriadne technické riešenia. Uchovávaniu histórie sa začali ako prví venovať železničiari, až neskôr sa k nim začali pridávať iní nadšenci.
Všetko však išlo pomaly. Dôkazom toho je fakt, že systematické mapovanie technických pamiatok na území Slovenska začalo až v tomto roku, teda v čase, keď je u nás rozbehnutých množstvo stavebných akcií.
Jana Šulcová z referátu technických pamiatok Pamiatkového úradu v tejto súvislosti pripúšťa, že je už trochu neskoro a nie všetky pamiatky sa podarilo zachrániť, ale myslí si, že toto mapovanie má veľký význam: „Samozrejme, nesmerujeme k takej vízii, že by sme ochránili všetko, čo je trochu staršie. Po terénnom výskume budeme jednotlivé návrhy posudzovať a tie, ktoré prejdú, navrhneme ministerstvu vyhlásiť za kultúrnu pamiatku.“
Ktovie, koľko „sporov o kotolňu“ nás dovtedy čaká.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite