Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Súboj profesorov

.robert Žitňanský .časopis .týždeň v ekonomike

Český súboj o kreslo prezidenta republiky medzi sebou zvedú dvaja známi a charizmatickí profesori ekonómie. Václav Klaus verzus Jan Švejnar. Zaujímavá dvojica, súboj s neistým výsledkom.

Český súboj o kreslo prezidenta republiky medzi sebou zvedú dvaja známi a charizmatickí profesori ekonómie. Václav Klaus verzus Jan Švejnar. Zaujímavá dvojica, súboj s neistým výsledkom.


Českým prezidentom sa s veľkou pravdepodobnosťou stane niekto z dvojice skutočne pozoruhodných kandidátov. Na jednej strane „konzervatívny monarcha“ Václav Klaus, profesor ekonómie s provokatívnymi názormi a ostrou mysľou, ktorému sa končí jeho prvé prezidentské obdobie. Proti nemu v súboji o hlasy poslancov a senátorov „americký liberál“ Jan Švejnar, emigrant, ktorý v Amerike získal ekonomický doktorát na Princetone, docentúru na Cornell University a profesúru na University of Pittsburgh, a o ktorého intelekte tiež nemôže byť pochýb, hoci jeho názory sú oveľa viac v strednom prúde.

.ľud za Švejnara, biznis za Klausa
Kto z nich má väčšie šance stať sa českým prezidentom na ďalších päť rokov, si dnes nikto netrúfne s istotou odhadnúť. Ani jeden z nich totiž podľa rozloženia hlasov v oboch komorách českého parlamentu nemá dostatočnú väčšinu na to, aby sa stal prezidentom už v prvom kole voľby – rýchle rozhodnutie by preto bolo veľkým prekvapením. Zatiaľ má v počte hlasov i odhadoch výsledku mierne navrch súčasný prezident Václav Klaus.
Kým českí politici pred voľbou prezidenta taktizujú, občania sa bavia na takmer „americkej“ kampani. Kandidát sociálnych demokratov a Zelených Jan Švejnar, ktorý sa na jeseň kvôli možnosti kandidovať vrátil do Česka, obchádza krajinu a „predstavuje sa“ občanom sériou verejných stretnutí a prednášok. Jeho kampaň, ktorej cieľom je získať takú silnú podporu verejnosti, aby sa politici dostali pod tlak, je zatiaľ vcelku úspešná. Kým ešte v novembri 2007 získal podľa prieskumu verejnej mienky podporu 25 percent respondentov oproti 51 percentám pre Klausa, pred pár týždňami už nad Klausom vo verejnej mienke vyhrával pomerom 52 ku 48 percent.
Niekdajší spolubývajúci Francisa Fukuyamu (na univerzite) a spolužiak Paula Wolfowitza, profesor ekonómie, obchodu a hospodárskej politiky na Michiganskej univerzite Jan Švejnar je neopozeraný, distingvovaný, vzdelaný a príjemný – čo spolu s averziou veľkej časti novinárov voči často povýšenému a nepríjemnému Klausovi spôsobuje, že kam sa Švejnar pohne, tam s ním idú zástupy médií. Jeho prednášky sa na hlavných spravodajských internetových portáloch prenášajú naživo a neubehne ani deň, aby sa jeho meno neobjavilo medzi hlavnými titulkami. 
Je zaujímavé, že hoci verejnosť by dnes už možno tesne zvolila za prezidenta Švejnara, biznis je jasne za Klausa. Podľa výsledkov prieskumu českej Hospodárskej komory pre Hospodářské noviny medzi takmer troma tisíckami podnikateľov a manažérov je pomer podpory prezidentským kandidátom 62 percent ku 38 percent v prospech Klausa. Ako to výstižne zhrnul komentár HN – „ľud volí Švejnara, biznis Klausa“.

.kto je otcom reforiem?
Hlavný verejný spor prezidentských kandidátov sa vedie o čosi, čo sa bytostne dotýka aj nás na Slovensku – o to, kto bol autorom zásadnej ekonomickej transformácie Československa po páde komunistického režimu. Tento spor nie je úplne nový – kto sleduje českú odbornú tlač, nemohol prehliadnuť sarkastické výmeny názorov týchto dvoch profesorov už v polovici 90. rokov. A nešetria sa ani dnes.

„Na internetovej stránke pána doktora je prvá veta v angličtine, že bol jedným z hlavných architektov českej ekonomickej reformy na počiatku 90. rokov minulého storočia. Táto prvá veta v jeho životopise je nepravdivá. On sa na ekonomickej transformácii u nás prosto nepodieľal. To vravím s plnou zodpovednosťou, pretože som vtedy bol vo všetkých orgánoch a komisiách, ktoré to riešili,“ tvrdí napríklad Václav Klaus o zásluhách svojho protikandidáta Švejnara. Ten mu na oplátku a jazykom, ktorý prezrádza, že distingvovaného profesora dlhoročný spor zjavne stále veľmi rozpaľuje, odpovedal: „Ak Václav Klaus spísal nejaký seriózny koncept ekonomickej transformácie, rád by som si ho prečítal. Zásluhy o realizáciu kupónovej privatizácie, ktorá okrem iného obohatila svetový slovník o pojem tunelovanie, však Václavovi Klausovi, samozrejme, uprieť nemožno.“ V inej súvislosti zasa Švejnar o Klausovi povedal: „Termínom architect of reforms sa všeobecne myslí ideový tvorca reforiem, nie výkonný inžinier.“

.rýchlosť alebo kvalita?
Veľmi osobná polemika o reformných zásluhách vyznieva pri pohľade na historické fakty jasne v prospech Václava Klausa, ktorý navyše, na rozdiel od Švejnara, od roku 1989 celý čas niesol za kroky, ktoré presadil, aj politickú zodpovednosť.
Václav Klaus ako výborný teoretik (podobne vzdelaní ekonómia sa v Československu v roku 1990 dali určite spočítať na prstoch jednej ruky) nemal luxus akademickej pozície, z ktorej môže pracovať na teoretických konceptoch a dávať nestranné odporúčania. Od začiatku čelil aj politickým obmedzeniam, bol v politike a svoje predstavy musel presadiť v politickom zápase – aj preto bola realita často oveľa miernejšia než to, čo hlásal. Hlavný spor o reformy zo začiatku 90. rokov, ktorý sa objavuje opakovane a Švejnar s Klausom sú jeho hlavnými aktérmi, sa týka nedostatočného právneho rámca na začiatku transformácie. Kritici reforiem (a Klausa) tvrdia, že práve nedostatočne dobré zákony umožňovali masívne nesplácanie úverov bankám, kradnutie z pološtátnych podnikov či z privatizačných fondov – skrátka, ono Švejnarom pichľavo spomínané tunelovanie. Obhajcovia reforiem (najmä sám Klaus) však tvrdia, že ak by mala krajina čakať na ideálne zákony, boli by transformačné náklady spoločnosti oveľa vyššie.
V prvých rokoch skutočne došlo aj k lapsusom – najčastejšie sa spomína odkladanie privatizácie štátnych bánk (reformátori sa okrem iného báli, že nastavenie tvrdého úverového prostredia by mohlo položiť mnohé veľké firmy), ktoré viedlo k obrovskému nárastu nesplácaných úverov. Možno ešte dôležitejšie (prinajmenšom pre imidž reforiem) bolo neoddelenie majetku správcov privatizačných fondov od majetku samotných akcionárov, čo viedlo v mnohých prípadoch k úplnému vykradnutiu privatizačných fondov – ktorého symbolom sa stal Viktor Kožený a jeho Harvardské investičné fondy. Lenže podľa Klausa a iných reformátorov to skrátka inak nešlo.

.kto je lepší
Ako je možné, že podiel Jana Švejnara na ekonomických reformách je predmetom takých intenzívnych sporov? Možno preto, že v tých nepredstaviteľne hektických a neistých časoch sa činy cenili oveľa viac ako teoretické koncepcie. Švejnar veľmi rýchlo, už na jar 1990, v Lidových novinách vydal „Stratégiu ekonomickej premeny Československa“, v ktorej okrem iného tvrdil, že „prvým krokom procesu ekonomickej premeny je vyhlásenie jasných hospodárskych zákonov“ s tým, že „vymedzenie pravidiel hry“ je zásadná vec pre úspešnú transformáciu. Zo spätného pohľadu to znie úplne logicky. Lenže v čase, keď bolo treba prijímať bleskové rozhodnutia so zásadným významom pre životnú úroveň, vývoj ekonomiky, budúcnosť krajiny, znelo to ako utópia akademického „snílka“.
Švejnar navrhoval postupný proces odbúravania subvencií československým podnikom, aby sa mali čas prispôsobiť svetovej konkurencii a ďalšie rozumne znejúce opatrenia, ktoré kládol do protikladu „liečby šokom“. Hovoril však napríklad aj o výhodách podielu zamestnancov a odborárov na chode tovární (menšia hrozba štrajkov, motivácia pracovať), čo bola jedna z bizarností, ktoré mali v tom čase na Slovensku, najmä v kruhoch mečiarovských ekonómov, vďačné auditórium. „Stratégia ekonomickej premeny“ je zaujímavé čítanie, ktorého najväčšou slabinou, pokiaľ ide o realizovateľnosť navrhovanej postupnosti krokov, bolo to, že úplne ignorovala vtedajšiu živelnosť a politické obmedzenia.
A hoci Švejnar v roku 1990 získal štatút ekonomického poradcu českej vlády, len ťažko sa dá hovoriť, že „bol pri tom“. Nie je to selektívna strata Klausovej pamäti, ale nesporný fakt, že hoci možno Klaus nijakú teoretickú koncepciu v tom čase na rozdiel od Švejnara nespisoval, svoju koncepciu na rozdiel od Švejnara realizoval a my všetci sme sa s jej dôsledkami každodenne stretávali. Mimochodom, tie výsledky neboli a nie sú vôbec zlé a Klaus by mal byť – vzhľadom na zúfalú domácu reformnú kapacitu zozačiatku 90. rokov – najmä na Slovensku vnímaný ako jeden z hrdinov slobodnej éry.

.akademik a politik
Švejnarove československé aktivity sa aj v ďalších rokoch týkali najmä akademickej sféry – v roku 1992 založil Centrum pre ekonomický výskum a doktorské štúdium (CERGE-EI), na ktorom spolupracujú Univerzita Karlova a česká akadémia vied, a stal sa šéfom jeho výkonnej a dozornej rady. Založil aj Národohospodársky inštitút Akadémie vied. Príležitostne radil českému prezidentovi Václavovi Havlovi, viacerým českým premiérom (napríklad Milošovi Zemanovi alebo Vladimírovi Špidlovi) i ministrom.
Klaus bol počas toho obdobia českým premiérom, predsedom poslaneckej snemovne, chvíľu poslancom, potom prezidentom republiky. Jeho veľkou zvláštnosťou je, že ani ako top politik nestratil kontakt s ekonomickou vedou (je povestný tým, že v každej voľnej chvíli niečo číta a je neuveriteľne plodný v písaní) a hoci je politikom par excellence, dodnes je považovaný aj za vynikajúceho, hoci trochu ideologického ekonóma. „Klaus je dobrý teoretik. Švejnar má prax v riadení vedeckej inštitúcie, nemá ju však v oblasti hospodársko-politickej, čo môže byť hendikep,“ zhrnul kvality kandidátov v Hospodářských novinách brilantný český ekonóm Tomáš Ježek, ktorý bol na začiatku transformácie v 90. rokoch Klausovým ministrom privatizácie a dnes je Švejnarovým priateľom.

.v čom sa líšia?
„Zatiaľ sa zmýlil vo všetkom, čo kedy povedal,“ vyhlásil o Švejnarových názoroch na transformáciu už pred niekoľkými rokmi Klaus. Švejnar reagoval obvinením, že Klaus len chce upútať pozornosť, keďže sa mu nepodarilo preniknúť do kvalitných svetových vedeckých časopisov. Pri pohľade do minulosti sa prezidentskí kandidáti naozaj nezhodnú takmer na ničom.
V čom sa líšia pri pohľade do budúcnosti? Klausove názory na hospodársku či menovú politiku sú pomerne vyhranené a predvídateľné. Zatiaľ sa však vládam do toho, čo robia, veľmi nemieša. Do bankovej rady ČNB však vymenoval (v Česku je to jeho výlučná právomoc) ľudí s podobným videním sveta ako je to jeho – aj preto dnes ČNB hovorí napríklad o prijatí eura s neurčitým odkazom na vzdialenú budúcnosť. Švejnar to hľadačom rozdielov príliš neuľahčuje a jeho zámery sú veľmi hmlisté. „Potrebujeme prezidenta, ktorý integruje, nastoľuje dôležité témy, pomáha politickým stranám nájsť riešenie,“ povedal napríklad. A ešte dodal, že čo sa týka presadzovania reforiem (čo nie je nijako spojené s prezidentským úradom), „snažil by som sa nájsť konsenzus“. Skrátka, nadstranícky apoštol porozumenia. Lenže to môže hovoriť práve len niekto, kto s praktickou politikou nemá nijaké skúsenosti.
Na druhej strane Klaus má skúseností viac ako dosť – ak by bol zvolený, bolo by to už 24 rokov, ktoré strávil vo vysokých, respektíve najvyšších ústavných funkciách.
Isté je, že budúci český prezident bude zaujímavá a premýšľavá osobnosť. A profesor ekonómie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite