Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pád únie?

.peter Schutz .časopis .komentáre

Keď opozícia prišla s nápadom zviazať Lisabonskú zmluvu s tlačovým zákonom, vyzeralo to skôr na nešťastný ťah, keďže Fico mohol prvý pokus Dzurindu o prejav života neutralizovať tak, že ratifikáciu by preložil na ktorúkoľvek ďalšiu schôdzu.

Keď opozícia prišla s nápadom zviazať Lisabonskú zmluvu s tlačovým zákonom, vyzeralo to skôr na nešťastný ťah, keďže Fico mohol prvý pokus Dzurindu o prejav života neutralizovať tak, že ratifikáciu by preložil na ktorúkoľvek ďalšiu schôdzu.
Aj Slovensko má totiž čas až do decembra 2008, presne ako ďalších 23 členských štátov, v ktorých sa ešte o takzvanej reformnej zmluve nehlasovalo. Premiér však túto svoju šancu zmaril, podľahol vlastným chúťkam drviť opozíciu a šplhnúť si pred Bruselom. Tým pripravil scénu pre sled bizarností, ktoré nechali nahliadnuť na biedu slovenskej politiky lepšie ako dvadsať vyslovovaní nedôvery.
Predovšetkým – je dokonale absurdné, ak v súvislosti s najďalekosiahlejším dokumentom tohto volebného obdobia, ktorý prenáša z nášho parlamentu na európsku úroveň asi päťdesiat právomocí, v ďalších desiatkach mení jednomyseľnosť na režim väčšinového hlasovania a znižuje pomernú silu Slovenska, sa samotným obsahom nikto nezaoberal.
Nieže primárne, ale výlučne sa tu rieši otázka, či skupina strán, ktorá si dala akúsi podmienku, má vôbec právo takto sa správať. Obraz skvele kompletizujú samotní Dzurinda a Csáky, ktorí sa predbiehajú v ubezpečeniach, že proti zmluve ako takej nič nemajú. Hoci pravdepodobnosť, že SDKÚ a SMK zmluvu nepodporia, je nulová, popletení editori bili na alarm nezmyselnými titulkami ako „Slovensku hrozí blamáž“, „Slovensko stopne zmeny v EÚ – zatiaľ“ či „V Bratislave padne únia?“. Poplach dorazil aj do Bruselu, odkiaľ známe firmy ako Jo Lainen, Hannes Swoboda a ďalší vyjadrovali svoje „obavy“ či „počudovania“.
Psychózu však rozdúchal predseda vlády. Nie je jasné, či od začiatku dramatizoval zámerne, alebo sa „iba“ nechal uniesť nečakanou komplikáciou, avšak jeho taktika „vydierať sa nenechám“ je mimo normality. Aké vydieranie? Nech sú na stole akékoľvek agendy, elementárnym predpokladom každej politiky je, že ak nemám dosť hlasov a chcem niečo presadiť, musím rokovať. Fico však vyzliekol svoju mentalitu donaha: Aj keď je podľa neho reformná zmluva „mimoriadne dôležitý akt NR SR, ktorým sa SR prihlási k európskym hodnotám“, nebola až natoľko mimoriadna, aby začal s opozíciou hovoriť o tlačovom zákone... Aj keby Slovensku hrozila „strata dôveryhodnosti“ (čo je, samozrejme, nezmysel), porovnávať zodpovednosť Fica a opozície sa nedá. Dzurinda a spol. totiž neurobili nič iného, len to, že v zúfalstve, keďže nemajú inú zbraň, nesmelo a s veľkým „pardon“ odtabuizovali reformnú zmluvu ako sakrálny objekt, ktorého je politicky nekorektné sa vôbec dotýkať. Oproti nim je však predseda vlády, ktorý v prvom nevnútrokoaličnom konflikte nevie plniť svoju základnú funkciu, ktorou je vyjednávanie.
Pripomínať, že ten istý Fico pred polrokom ústavnú zmluvu komentoval tak, že „to je téma, ktorej nikto nerozumie a nikoho nezaujíma“, netreba. To, že je oportunista, nie je objav tejto kauzy. Hodnotu historickej momentky však mali proeurópske tirády Vladimíra Mečiara a Jána Slotu, ktorých apeláciám na opozíciu chýbala do dokonalosti už len pointa: „A to chcete, aby nám chodili opäť demarše?“
Nádejať sa, že z cirkusu by mohla povstať seriózna diskusia o zmluve, by bolo prehnané. Ak sa však podarí aspoň zlepšenie veľmi zlého tlačového zákona, opozícia si môže pripísať prvý kladný bod v sezóne.

Peter Schutz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite