Tridsiatnici Ivan, Jirka a Roman sú najlepší kamaráti od strednej školy. Práve si zakladajú rodiny a okruh priateľov pre nich predstavuje komunitu, v ktorej sa chcú cítiť dobre.
Táto dokonalá idylka sa však začne rozpadať v momente, keď vyplávajú na povrch dlho skrývané tajomstvá. Jan Hřebejk (Pelíšky, Musíme si pomáhať, Pupendo, Horem pádem) si získal priazeň publika schopnosťou inscenovať vypäté konflikty vychádzajúce z dôverne známych každodenných situácií, do ktorých dokázal zakomponovať citlivú reflexiu doby. V prípade Medvídka však týmto konfliktom chýba uveriteľnosť, cítiť z nich vykonštruovanosť, umelosť.
Jednotlivé príbehy sa takmer vôbec nevyvíjajú, navyše zostávajú otvorené, chýba riešenie načrtnutých konfliktov. Postavy na mnohých miestach vôbec nemajú vnútornú motiváciu, predstavujú figúrky, s ktorými možno podľa scenáristickej ľubovôle pohybovať po šachovnici príbehu. Prvotriedni herci (Macháček, Trojan, Luknár, Vilhelmová, Geislerová) predvádzajú svoje štandardne kvalitné výkony, avšak povrchne napísané postavy dokážu prehĺbiť len zriedkavo. Typický Hřebejkov humor, ktorým režisér poukazoval na ľudské prehrešky a nedostatky, nahradila kŕčovitá snaha byť vtipný, vyvolávajúca skôr pocit trápnosti ako smiech. Zamýšľaná reflexia individualizovanej spoločnosti sa mení na prázdnu karikatúru, neschopnú podať hlbšie svedectvo o problémoch modernity. Hřebejk so svojím dvorným kameramanom Janom Malířom dokážu príbeh zahaliť do remeselne čistej formy podobne ako všetky predchádzajúce. S každým ďalším filmom je však evidentnejšie, že túto formu nedokážu režisér Hřebejk a scenárista Jarchovský naplniť zaujímavým obsahom.
Táto dokonalá idylka sa však začne rozpadať v momente, keď vyplávajú na povrch dlho skrývané tajomstvá. Jan Hřebejk (Pelíšky, Musíme si pomáhať, Pupendo, Horem pádem) si získal priazeň publika schopnosťou inscenovať vypäté konflikty vychádzajúce z dôverne známych každodenných situácií, do ktorých dokázal zakomponovať citlivú reflexiu doby. V prípade Medvídka však týmto konfliktom chýba uveriteľnosť, cítiť z nich vykonštruovanosť, umelosť.
Jednotlivé príbehy sa takmer vôbec nevyvíjajú, navyše zostávajú otvorené, chýba riešenie načrtnutých konfliktov. Postavy na mnohých miestach vôbec nemajú vnútornú motiváciu, predstavujú figúrky, s ktorými možno podľa scenáristickej ľubovôle pohybovať po šachovnici príbehu. Prvotriedni herci (Macháček, Trojan, Luknár, Vilhelmová, Geislerová) predvádzajú svoje štandardne kvalitné výkony, avšak povrchne napísané postavy dokážu prehĺbiť len zriedkavo. Typický Hřebejkov humor, ktorým režisér poukazoval na ľudské prehrešky a nedostatky, nahradila kŕčovitá snaha byť vtipný, vyvolávajúca skôr pocit trápnosti ako smiech. Zamýšľaná reflexia individualizovanej spoločnosti sa mení na prázdnu karikatúru, neschopnú podať hlbšie svedectvo o problémoch modernity. Hřebejk so svojím dvorným kameramanom Janom Malířom dokážu príbeh zahaliť do remeselne čistej formy podobne ako všetky predchádzajúce. S každým ďalším filmom je však evidentnejšie, že túto formu nedokážu režisér Hřebejk a scenárista Jarchovský naplniť zaujímavým obsahom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.