Fiľakovo je zabudnuté mestečko na juhu stredného Slovenska, kam sa väčšina z nás zrejme nikdy v živote nedostane. Je to škoda, pretože takú činorodú perifériu inde na Slovensku asi nenájdete. Kedysi miestni Maďari vraveli, že tu nie je nič, iba „gyár, vár a sár“ – teda fabrika, hrad a zlato. A dnes?
.stojíme na Tržnej ulici. Malebné drevené ploty, domy ako na dedine, nad nimi hrad. Neskutočné ticho a pokoj. „Tu býval voľakedy židovský zubár,“ ukazuje na jeden domov János Takács, noblesný starší pán, ktorý bol po roku 1989 zástupcom primátora a dnes je mestským poslancom. Vyučený elektrikár celý život pracoval v kultúre, založil a viedol Palócky súbor. Bytostný lokálpatriot skúmal osudy susedov, väčšinou vysťahovaných do zámoria. Osobne ich pritom nepoznal. Neboli zámožní, dodá odpoveď na nepoloženú otázku s tým, že z centra mestečka vysťahovali 40 židovských rodín.
„Vždy sme boli mesto na okraji. Maďarčina má také príslovie. Sme ako prah – ani vonku, ani vnútri. Museli sme sa prispôsobiť vyššej moci a osudu. Vždy sme si pripadali ako nezaopatrené dieťa. Neboli sme však nemohúci. Naopak, boli sme o to húževnatejší,“ povie Takács kráčajúc vyľudneným trhoviskom. „Helou fija,“ mávne starosvetským gestom na okoloidúceho.
.veľké dejiny malého mesta
O čo sa opiera tichá hrdosť tunajších? Dnes politikmi nadužívané slovo minulosť v tomto prípade neslúži ako útočná zbraň. Skôr je vedomím kontinuity pestrosti, často násilne prerušenej, no nikdy nie pretrhnutej. Fiľakovo má približne 10-tisíc obyvateľov, z toho dve tretiny sa hlásia k maďarskej národnosti. Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 1246, keď hrad (jeho prvým známym majiteľom bol Matúš Čák Trenčiansky) s osadou odolával nájazdom Tatárov.
To hlavné – turecké vpády – však prišlo o tri storočia neskôr. Turci pomocou zrady niekoho z Bebekovej posádky, kto spustil útočníkom povrazový rebrík cez okienko, ktorým sa vyhadzovali odpadky, hrad dobyli v roku 1554. Mesto sa stalo na 39 rokov sídlom sandžaku, teda okresu Osmanskej ríše. Turci opevnili múry, vybudovali pod vedením Mustafu Sokoliho mešitu s minaretom, turecké kúpele (haman), kvetinové a ovocné záhrady, stajne pre karavány, obchody, dielne, zdokonalili hradný vodovod...
Fiľakovo sa stalo základňou pre turecké výboje na mestá a dediny zvolenskej stolice, od ktorých kruto vymáhali dane. Ak by nezaplatili, hrozili im „vypálením ohňom, sťatím hláv a spustošením“. Čo je horšie, tie hrozby aj napĺňali. V roku 1584 na fiľakovskom verejnom trhu predali do otroctva „dvetisíc kresťanov rôzneho veku a pohlavia“. Rozpínavosť Turkov, ktorí obsadzovali aj hrady v okolí (Hodejov, Hajnáčka, Šalgov) v roku 1593 kapitulovala pred cisárskym vojskom, ktoré hrad opätovne dobylo. Odchod Turkov však nebol dôsledný. V meste dobrovoľne ostalo tristo tureckých rodín, ktoré postupne splynuli s pôvodným obyvateľstvom.
.sedimenty oplašených desaťročí
Putujeme v čase. Skok ponad štyri storočia – a stojíme opäť s pánom Takácsom na trhu, možno na tom istom, kde Turci predávali kresťanov do otroctva; kde potom medzi svetovými vojnami bývali Židia a kde dnes pobehujú rómske deti. „Tá krv je tu medzi nami. Nikto nevie, aká je. Neexistuje, aby som povedal, že som hrdý Maďar, ktorý tu prišiel a „vtesnal sa“ do Karpatskej kotliny. To sú, s prepáčením, hlúposti,“ usmeje sa János Takács a dodá: „Po Turkoch sa tu však nezachovalo vôbec nič.“ Nič okrem krvi.
Samo mesto sa neskôr vystavalo zo zrúcanín hradu. „Keď sem prichádzal slávny básnik Sándor Petőfi, nadával nám Fiľakovčanom, že sme bezcitní voči dejinám. Vyčítal nám, že sme z posvätených skál maďarských dejín postavili ošipárne. Podľa mňa je to však naopak. Tunajší ľud osvedčil svoju šikovnosť a dôvtipnosť. Aj kostol sa z tých kameňov postavil,“ povie Takács.
Na záver didakticky poučnej vychádzky sme sa ocitli v akomsi epicentre skanzenu na pomedzí socializmu a raného kapitalizmu. Sedimenty oplašených desaťročí potlačili tie stáročné. Veľký solitérny kultúrny dom na Námestí slobody v štýle socrealizmu, pred ním parčík s 8-metrovou skulptúrou v tvare lyžice (Pomník porozumenia), o kúsok ďalej františkánsky kláštor, v ktorom bol svojho času „odsunutý“ Ján Krstiteľ Balázs, v jeho blízkosti inštitúcia poeticky nazvaná Inkubačný dom (slúži údajne na rozvoj malého a stredného podnikania). Korunou všetkých tých bizarností je palma v erbe mesta. Nikto netuší jej zmysel a pôvod, mali ju však už Bebekovci. Žeby prorocky tušili, že raz príde globálne otepľovanie aj sem na Novohrad, na úpätie Cerovskej vrchoviny? Môj znalý sprievodca si túto malomestskú mierku, keď je všetko dostupné, malé a tiché, vysoko cení. Byť Filakovčanom znamená pre neho veľa. „Teraz sa to oživuje. Myslím tým pocit, že ste sa tu narodili, že sa vzájomne poznáte a že keď človek vyjde pred dom, tak je ctený svojimi susedmi a on si ctí ich. Ja si ešte pamätám, že keď boli prašné ulice, tak v sobotu poobede, keď sa vrátil statok z paše, sa všetci vyhrnuli a zametali pred domom až po stred ulice. Bola chudoba, ale držali sme viac pokope,“ dodá na záver Takács.
Tá dnešná chudoba plodí túžby po bohatstve. Ich metaforou je hľadanie bájneho pokladu. Azda aj preto prišiel vlani starosta susednej obce Batka Milan Spodniak s marketingovo účinnou legendou, ktorá spoľahlivo pritiahla pozornosť všetečných zvedavcov – tvrdí, že pod zemou je údajne ukrytý zlatý koč s vysokým tureckým hodnostárom...
.pre súdruhov z Afriky
Fiľakovo, to nie sú iba dejiny krvi a legiend, ale aj dejiny smaltu. Predvlani pripravil Atilla Agócs, dnes riaditeľ Hradného múzea vo Fiľakove, výstavu k storočnici miestnej slávnej smaltovne. Pestrofarebnú melanchóliu 20. storočia tak oživili kuchynské riady a hrnce, vojenské lyžice, kuchynské roboty, ale aj liatinové kachle, mlynčeky na mäso či na mandle. „Výstava poukazuje na to, v akom kontexte v súdobých interiéroch, či už meštiackych alebo sedliackych, fungovali tieto výrobky,“ vysvetľoval Agocs. Vyvíjal sa aj firemný znak: od deväťcípej hviezdy (firma mala deväť zakladateľov) cez povestného kohúta, ktorý v rôznych štylizáciách zdobil výrobky od roku 1913.
Počas hospodárskej krízy v 30. rokoch išlo o jedinú fungujúcu fabriku na juhu Slovenska. Od roku 1927, keď ju prevzala od istej banky v Budapešti, smaltovňu vlastnila jedna československá banka. Podľa dobového zápisu 13. septembra 1930 ju navštívil prezident Masaryk. Medzi miestnymi Maďarmi (prihovoril sa im ich jazykom) bol natoľko populárny, že keď potom o sedem rokov zomrel, vypravili mu vo Fiľakove symbolický pohreb – so symbolickou rakvou pred kostolom.
Pozoruhodné je však ešte čosi iné. Dejiny smaltu sú aj pestrými dejinami vkusu a zvyklostí zákazníkov. Táto fabrika v mestečku na periférii sa stala už dávno globálnym hráčom. Keď za 1. ČSR fabriku odkúpil pražský Sfinx, snažili sa Česi logo nahradiť sfingou. Neuspeli však. Odberatelia po celom svete boli zvyknutí na kohúta. Kohúta si žiadali aj moslimské krajiny Orientu, či neskôr za socializmu aj „spriatelené“ krajiny v Afrike. A tak ženičky z Kovosmaltu na riady kreslili výjavy, ako zabil lovec tigra alebo ako domorodci kdesi v stepi varia pred chalupou. Nápis „o mini rac ju o mi va“ znamená v niektorom z kmeňových jazykov dobré ráno a „ezi okvu bun du“ zase slogan čas sú peniaze. To všetko – pre súdruhov a súdružky z Etiópie – museli zvládnuť vo fabrike pod fiľakovským hradom. Ten svet zmizol. Ostali po ňom iba (umyté) riady.
.ochotníci so srdcom
Lúpežný rytier Fulko Lovag sa raz zranil v lese pri poľovačke na jeleňa. Vyliečila ho chudobná Alžbeta. Čím sa ti ja, dievča zlaté, odmením? – opýtal sa jej Fulko a pozval ju k sebe na hrad. Pôjdem, avšak iba ako kráľovná, nie ako slúžka – odvetí dievčina, ktorej priazeň rytiera zjavne stúpla do hlavy.
Alžbeta spyšnela, chcela odrazu od Fulka šaty, drahokamy, peniaze... až ho napokon načisto zruinovala. Neborák začal zo zúfalstva raziť falošné mince a zavraždil príbuzného, čo sa mu stalo osudným. Príbeh zaujal pred 100 rokmi nielen uhorského naboba a románopisca Móra Jókaiho z Komárna, ale nedávno aj fiľakovskú divadelnú režisérku, riaditeľku miestneho Csemadoku a kultúrnu aktivistku Zsuzsu Svorák. Napísala hru Kráľ a Fulko. V areáli hradu ju zahrali študenti maďarskej národnosti z rôznych krajín Karpatskej kotliny, v ktorých žije maďarská komunita. Stretávajú sa pravidelne, tentoraz u nás. Prišli zo Srbska, Ukrajiny, Rumunska a, samozrejme, aj z Maďarska. Pomáhajú aj pri rekonštrukcii hradu.
„Nikto tu nie je profesionál, všetci sme ochotníci. Máme tu pritom štyri alebo päť tanečných súborov, divadlo A propos, sami si šijeme kostýmy,“ vysvetľuje Svorák a zdôvodňuje zápal pre činorodosť: „Tu sme iní Maďari ako na Žitnom ostrove. Sme chudobnejší, no dávame do toho, čo robíme, ešte srdce.“
Znie to neuveriteľne, no v činorodom Fiľakove pôsobí dvadsať mimovládiek. Všetky štyri tunajšie školy (dve sú slovenské a dve maďarské) majú občianske združenia, aby mohli kúpiť vybavenie a pomôcky pre deti. S pomocou fondu EÚ Interreg tu spoločne s partnermi na maďarskej strane pripravujú projekt Novohradského geoparku. Región síce turistom neponúka vysoké hory ani termálne kúpaliská, no o to viac si sľubuje od paleontologických nálezísk Kostnej doliny, ktorá ukrýva kosti mastodontov, nosorožcov a opíc.
Ostáva dodať, že udalosti veľkej politiky Fiľakovo, našťastie, zatiaľ obchádzajú. Spolunažívajú tu zjavne bez etnického napätia, akoby izolovaní od toho, čo sa deje v Bratislave. Donedávna sa smiali, že keby došlo k najhoršiemu, použijú repliku dela, ktorého originál sa nachádza na Krásnej Hôrke. To delo mieri na severozápad, teda na Žilinu, odkiaľ donedávna očakávali slotovské tanky.
.stojíme na Tržnej ulici. Malebné drevené ploty, domy ako na dedine, nad nimi hrad. Neskutočné ticho a pokoj. „Tu býval voľakedy židovský zubár,“ ukazuje na jeden domov János Takács, noblesný starší pán, ktorý bol po roku 1989 zástupcom primátora a dnes je mestským poslancom. Vyučený elektrikár celý život pracoval v kultúre, založil a viedol Palócky súbor. Bytostný lokálpatriot skúmal osudy susedov, väčšinou vysťahovaných do zámoria. Osobne ich pritom nepoznal. Neboli zámožní, dodá odpoveď na nepoloženú otázku s tým, že z centra mestečka vysťahovali 40 židovských rodín.
„Vždy sme boli mesto na okraji. Maďarčina má také príslovie. Sme ako prah – ani vonku, ani vnútri. Museli sme sa prispôsobiť vyššej moci a osudu. Vždy sme si pripadali ako nezaopatrené dieťa. Neboli sme však nemohúci. Naopak, boli sme o to húževnatejší,“ povie Takács kráčajúc vyľudneným trhoviskom. „Helou fija,“ mávne starosvetským gestom na okoloidúceho.
.veľké dejiny malého mesta
O čo sa opiera tichá hrdosť tunajších? Dnes politikmi nadužívané slovo minulosť v tomto prípade neslúži ako útočná zbraň. Skôr je vedomím kontinuity pestrosti, často násilne prerušenej, no nikdy nie pretrhnutej. Fiľakovo má približne 10-tisíc obyvateľov, z toho dve tretiny sa hlásia k maďarskej národnosti. Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 1246, keď hrad (jeho prvým známym majiteľom bol Matúš Čák Trenčiansky) s osadou odolával nájazdom Tatárov.
To hlavné – turecké vpády – však prišlo o tri storočia neskôr. Turci pomocou zrady niekoho z Bebekovej posádky, kto spustil útočníkom povrazový rebrík cez okienko, ktorým sa vyhadzovali odpadky, hrad dobyli v roku 1554. Mesto sa stalo na 39 rokov sídlom sandžaku, teda okresu Osmanskej ríše. Turci opevnili múry, vybudovali pod vedením Mustafu Sokoliho mešitu s minaretom, turecké kúpele (haman), kvetinové a ovocné záhrady, stajne pre karavány, obchody, dielne, zdokonalili hradný vodovod...
Fiľakovo sa stalo základňou pre turecké výboje na mestá a dediny zvolenskej stolice, od ktorých kruto vymáhali dane. Ak by nezaplatili, hrozili im „vypálením ohňom, sťatím hláv a spustošením“. Čo je horšie, tie hrozby aj napĺňali. V roku 1584 na fiľakovskom verejnom trhu predali do otroctva „dvetisíc kresťanov rôzneho veku a pohlavia“. Rozpínavosť Turkov, ktorí obsadzovali aj hrady v okolí (Hodejov, Hajnáčka, Šalgov) v roku 1593 kapitulovala pred cisárskym vojskom, ktoré hrad opätovne dobylo. Odchod Turkov však nebol dôsledný. V meste dobrovoľne ostalo tristo tureckých rodín, ktoré postupne splynuli s pôvodným obyvateľstvom.
.sedimenty oplašených desaťročí
Putujeme v čase. Skok ponad štyri storočia – a stojíme opäť s pánom Takácsom na trhu, možno na tom istom, kde Turci predávali kresťanov do otroctva; kde potom medzi svetovými vojnami bývali Židia a kde dnes pobehujú rómske deti. „Tá krv je tu medzi nami. Nikto nevie, aká je. Neexistuje, aby som povedal, že som hrdý Maďar, ktorý tu prišiel a „vtesnal sa“ do Karpatskej kotliny. To sú, s prepáčením, hlúposti,“ usmeje sa János Takács a dodá: „Po Turkoch sa tu však nezachovalo vôbec nič.“ Nič okrem krvi.
Samo mesto sa neskôr vystavalo zo zrúcanín hradu. „Keď sem prichádzal slávny básnik Sándor Petőfi, nadával nám Fiľakovčanom, že sme bezcitní voči dejinám. Vyčítal nám, že sme z posvätených skál maďarských dejín postavili ošipárne. Podľa mňa je to však naopak. Tunajší ľud osvedčil svoju šikovnosť a dôvtipnosť. Aj kostol sa z tých kameňov postavil,“ povie Takács.
Na záver didakticky poučnej vychádzky sme sa ocitli v akomsi epicentre skanzenu na pomedzí socializmu a raného kapitalizmu. Sedimenty oplašených desaťročí potlačili tie stáročné. Veľký solitérny kultúrny dom na Námestí slobody v štýle socrealizmu, pred ním parčík s 8-metrovou skulptúrou v tvare lyžice (Pomník porozumenia), o kúsok ďalej františkánsky kláštor, v ktorom bol svojho času „odsunutý“ Ján Krstiteľ Balázs, v jeho blízkosti inštitúcia poeticky nazvaná Inkubačný dom (slúži údajne na rozvoj malého a stredného podnikania). Korunou všetkých tých bizarností je palma v erbe mesta. Nikto netuší jej zmysel a pôvod, mali ju však už Bebekovci. Žeby prorocky tušili, že raz príde globálne otepľovanie aj sem na Novohrad, na úpätie Cerovskej vrchoviny? Môj znalý sprievodca si túto malomestskú mierku, keď je všetko dostupné, malé a tiché, vysoko cení. Byť Filakovčanom znamená pre neho veľa. „Teraz sa to oživuje. Myslím tým pocit, že ste sa tu narodili, že sa vzájomne poznáte a že keď človek vyjde pred dom, tak je ctený svojimi susedmi a on si ctí ich. Ja si ešte pamätám, že keď boli prašné ulice, tak v sobotu poobede, keď sa vrátil statok z paše, sa všetci vyhrnuli a zametali pred domom až po stred ulice. Bola chudoba, ale držali sme viac pokope,“ dodá na záver Takács.
Tá dnešná chudoba plodí túžby po bohatstve. Ich metaforou je hľadanie bájneho pokladu. Azda aj preto prišiel vlani starosta susednej obce Batka Milan Spodniak s marketingovo účinnou legendou, ktorá spoľahlivo pritiahla pozornosť všetečných zvedavcov – tvrdí, že pod zemou je údajne ukrytý zlatý koč s vysokým tureckým hodnostárom...
.pre súdruhov z Afriky
Fiľakovo, to nie sú iba dejiny krvi a legiend, ale aj dejiny smaltu. Predvlani pripravil Atilla Agócs, dnes riaditeľ Hradného múzea vo Fiľakove, výstavu k storočnici miestnej slávnej smaltovne. Pestrofarebnú melanchóliu 20. storočia tak oživili kuchynské riady a hrnce, vojenské lyžice, kuchynské roboty, ale aj liatinové kachle, mlynčeky na mäso či na mandle. „Výstava poukazuje na to, v akom kontexte v súdobých interiéroch, či už meštiackych alebo sedliackych, fungovali tieto výrobky,“ vysvetľoval Agocs. Vyvíjal sa aj firemný znak: od deväťcípej hviezdy (firma mala deväť zakladateľov) cez povestného kohúta, ktorý v rôznych štylizáciách zdobil výrobky od roku 1913.
Počas hospodárskej krízy v 30. rokoch išlo o jedinú fungujúcu fabriku na juhu Slovenska. Od roku 1927, keď ju prevzala od istej banky v Budapešti, smaltovňu vlastnila jedna československá banka. Podľa dobového zápisu 13. septembra 1930 ju navštívil prezident Masaryk. Medzi miestnymi Maďarmi (prihovoril sa im ich jazykom) bol natoľko populárny, že keď potom o sedem rokov zomrel, vypravili mu vo Fiľakove symbolický pohreb – so symbolickou rakvou pred kostolom.
Pozoruhodné je však ešte čosi iné. Dejiny smaltu sú aj pestrými dejinami vkusu a zvyklostí zákazníkov. Táto fabrika v mestečku na periférii sa stala už dávno globálnym hráčom. Keď za 1. ČSR fabriku odkúpil pražský Sfinx, snažili sa Česi logo nahradiť sfingou. Neuspeli však. Odberatelia po celom svete boli zvyknutí na kohúta. Kohúta si žiadali aj moslimské krajiny Orientu, či neskôr za socializmu aj „spriatelené“ krajiny v Afrike. A tak ženičky z Kovosmaltu na riady kreslili výjavy, ako zabil lovec tigra alebo ako domorodci kdesi v stepi varia pred chalupou. Nápis „o mini rac ju o mi va“ znamená v niektorom z kmeňových jazykov dobré ráno a „ezi okvu bun du“ zase slogan čas sú peniaze. To všetko – pre súdruhov a súdružky z Etiópie – museli zvládnuť vo fabrike pod fiľakovským hradom. Ten svet zmizol. Ostali po ňom iba (umyté) riady.
.ochotníci so srdcom
Lúpežný rytier Fulko Lovag sa raz zranil v lese pri poľovačke na jeleňa. Vyliečila ho chudobná Alžbeta. Čím sa ti ja, dievča zlaté, odmením? – opýtal sa jej Fulko a pozval ju k sebe na hrad. Pôjdem, avšak iba ako kráľovná, nie ako slúžka – odvetí dievčina, ktorej priazeň rytiera zjavne stúpla do hlavy.
Alžbeta spyšnela, chcela odrazu od Fulka šaty, drahokamy, peniaze... až ho napokon načisto zruinovala. Neborák začal zo zúfalstva raziť falošné mince a zavraždil príbuzného, čo sa mu stalo osudným. Príbeh zaujal pred 100 rokmi nielen uhorského naboba a románopisca Móra Jókaiho z Komárna, ale nedávno aj fiľakovskú divadelnú režisérku, riaditeľku miestneho Csemadoku a kultúrnu aktivistku Zsuzsu Svorák. Napísala hru Kráľ a Fulko. V areáli hradu ju zahrali študenti maďarskej národnosti z rôznych krajín Karpatskej kotliny, v ktorých žije maďarská komunita. Stretávajú sa pravidelne, tentoraz u nás. Prišli zo Srbska, Ukrajiny, Rumunska a, samozrejme, aj z Maďarska. Pomáhajú aj pri rekonštrukcii hradu.
„Nikto tu nie je profesionál, všetci sme ochotníci. Máme tu pritom štyri alebo päť tanečných súborov, divadlo A propos, sami si šijeme kostýmy,“ vysvetľuje Svorák a zdôvodňuje zápal pre činorodosť: „Tu sme iní Maďari ako na Žitnom ostrove. Sme chudobnejší, no dávame do toho, čo robíme, ešte srdce.“
Znie to neuveriteľne, no v činorodom Fiľakove pôsobí dvadsať mimovládiek. Všetky štyri tunajšie školy (dve sú slovenské a dve maďarské) majú občianske združenia, aby mohli kúpiť vybavenie a pomôcky pre deti. S pomocou fondu EÚ Interreg tu spoločne s partnermi na maďarskej strane pripravujú projekt Novohradského geoparku. Región síce turistom neponúka vysoké hory ani termálne kúpaliská, no o to viac si sľubuje od paleontologických nálezísk Kostnej doliny, ktorá ukrýva kosti mastodontov, nosorožcov a opíc.
Ostáva dodať, že udalosti veľkej politiky Fiľakovo, našťastie, zatiaľ obchádzajú. Spolunažívajú tu zjavne bez etnického napätia, akoby izolovaní od toho, čo sa deje v Bratislave. Donedávna sa smiali, že keby došlo k najhoršiemu, použijú repliku dela, ktorého originál sa nachádza na Krásnej Hôrke. To delo mieri na severozápad, teda na Žilinu, odkiaľ donedávna očakávali slotovské tanky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.