Ak sa neudeje nič neočakávané, Slovensko sa v roku 2009 ocitne v novej Európskej únii. Tak rozhodli na júnovom summite lídri štátov EÚ, ktorí sa dohodli na princípoch budúcej inštitucionálnej podoby Únie. V Európe zavládla spokojnosť, kríza je vraj zažehnaná. Zdanie však klame.
Idylku narúšali už len bratia Kaczynskí a ich provokatívne úlety o kompenzá ciách za poľské obete 2. svetovej vojny, ktorými odôvodňovali návrhy na nový spôsob hlasovania v EÚ. Poľské prestrelky najmä s Nemcami tak rozvírili prach, pre ktorý ťažko vidieť, že júnový summit sa zrejme zapíše do dejín ako ten, na ktorom sa začali dokončujúce práce na projekte európskej integrácie.
.kde sme sa ocitli?
„Európska ústava je mŕtva, nech žije Reformná zmluva!“ znie dnes Európou a za víťaza bruselského summitu sa vyhlasujú všetci: Merkelovej Nemecko, Sarkozyho Francúzsko, Kaczynských Poľsko, Blairova a Brownova Británia, ale aj Slovensko, kde Ficova vláda, ale aj opozičné SDKÚ a KDH vyjadrili s výsledkami summitu veľkú spokojnosť. Ešte pred dvoma rokmi, keď na zdesenie európskych elít a na radosť okrajových euroskeptikov odmietli euroústavu v referendách najskôr Francúzi a následne Holanďania, vyzeralo mnohé inak: zaznievali dramatické vyhlásenia o kríze a lídri EÚ si uložili takzvanú „fázu reflexie“, počas ktorej premýšľali, ako zachrániť, čo sa dá: teda na jednej strane vystrojiť euroústave oficiálny pohreb, no súčasne ju celú nepochovať. Napokon, luxemburský premiér Jean-Claude Juncker ešte pred zamietavými referendami predvídal: „Keď to bude áno, povieme: ideme ďalej, keď to bude nie, povieme: pokračujeme.“ V Junckerovom duchu sa teda práve rodí Reformná zmluva a pri pohľade na jej obsah, ktorý ešte počas začínajúceho portugalského predsedníctva budú dolaďovať právnici a diplomati, sa natíska kľúčová otázka: je to aspoň približne tá EÚ, do ktorej sme pred tromi rokmi vstupovali?
.nové kulisy
Na odpovedi ešte asi dlho nebude všeobecne akceptovaná zhoda. Niektorí euroskeptici,ako Václav Klaus, ktorí sa hrozili vízie hlavného autora euroústavy Giscarda d´Estaigna o Spojených štátoch európskych, si verejne vydýchli. Nová dohoda vraj ukazuje, že definitívna rozlúčka s pojmom „európska ústava“ je víťazstvom rozumu nad projektom EÚ ako superštátu. Kompromis, ku ktorému doviedla 27 štátov nemecká kancelárka Angela Merkel, naozaj vyzerá stráviteľne. Klausov nástupca na čele ODS a český premiér Mirek Topolánek dokonca dohodnutú revíziu euroústavy označil za podstatne lepšiu než bol pôvodný návrh. S novou zmluvou sú spokojní aj bratia Kaczynskí. Ich strana PiS, česká ODS, naše KDH a britskí konzervatívci boli ešte pred dvoma rokmi najhlasnejšími kritikmi euroústavy a verejne sa tešili z jej referendového krachu. Dnes prvé tri menované politické strany chvália nový kompromis. Zaznamenali teda prívrženci Európy národných štátov po rokoch prvé väčšie víťazstvo? Je zrejmé, že Giscard d´Estaign, ktorý sám seba videl ako európskeho Benjamina Franklina, zažíva isté sklamanie. Nová zmluva nebude „ústavou“, Angela Merkel v záujme dohody vyškrtla akúkoľvek zmienku o európskej hymne, vlajke či motte. Namiesto o európskych „zákonoch“ a „rámcových zákonoch“, ktoré takisto posilňovali imidž EÚ ako štátu, budú Európania ďalej hovoriť o bruselských smerniciach a nariadeniach. Pôvodne plánovaného ministra zahraničia bude treba oficiálne oslovovať ako Vysokého predstaviteľa pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku (novinári ho asi aj tak prekrstia na ministra zahraničia...). No a, samozrejme, najviac diskutovanou zmenou oproti pôvodnému návrhu je ústupok Poliakom, ktorí si vymohli osemročný odklad nového systému hlasovania zvýhodňujúceho najväčšie štáty, ako Nemecko či Francúzsko. To sú tie najväčšie zmeny z pohľadu Slovenska, ktoré na rozdiel od Britov či Poliakov nežiadalo nijaké výnimky z budúcich ustanovení Reformnej zmluvy. Chyba, ktorú možno oľutujeme už v najbližších rokoch.
.kriesenie Giscarda
Michael Carpenter, právny poradca britského parlamentu v otázkach EÚ, vo svojom stanovisku k novej dohode uviedol: „Zdá sa, že všetky signifikantné zmeny, ktoré navrhovala ústavná zmluva, sa v tej či inej podobe vrátili späť.“ Aj laickým okom sa dá pri porovnaní zásad „mŕtvej“ Giscardovej euroústavy a novej zmluvy postrehnúť, že bližšie než Mirek Topolánek je k pravde predseda Európskeho parlamentu Hans-Gert Pöttering, podľa ktorého bola „substancia ústavy zachovaná“. Španielski socialisti po summite triumfálne uviedli, že sa podarilo zachovať 99 percent z pôvodnej euroústavy, kým podľa írskeho premiéra Bertieho Aherna je to 90 percent. Ťažko odhadnúť, či je výsledok bližšie k jednej či druhej hodnote, ale naozaj platí: podstatné rysy, ktorými euroústava významne posúvala EÚ smerom k ďalšej centralizácii moci v Bruseli a ďalej okliešťovala suverenitu štátov, prežili. Azda s jedinou výnimkou: Reformná zmluva nebude explicitne obsahovať, že právo EÚ je nadradené ústavám a zákonom členských štátov, len to bude predpokladať. Ostatné zásadné ustanovenia euroústavy sa však do novej zmluvy prenášajú.
Európska únia získa po novom právnu subjektivitu, a bude tak môcť ako svojbytný štát uzatvárať medzinárodné zmluvy s ďalšími partnermi – teoreticky aj proti vôli štátov, ktoré budú prehlasované. Práve pri probléme hlasovania sa ukazuje, že Poliaci, inak vykresľovaní ako hrdí suverenisti, si zvolili len zástupný boj. Poliaci dosiahli, že až do roku 2017 sa budú môcť krajiny v prípade núdze odvolať na hlasovací mechanizmus z Nice. Podľa neho bude európska norma platná pre všetky štáty vtedy, keď tak v Európskej rade rozhodne minimálne 73 percent hlasov štátov, ktoré predstavujú minimálne 62 percent populácie Únie. Od roku 2017 však bude platiť nový mechanizmus, na ktorom trvali Nemci a Francúzi: európsku normu môže presadiť 55 percent hlasov štátov predstavujúcich 65 percent populácie, pričom sa výrazne posilní aj váha hlasov v prospech populačne veľkých štátov. Pre Slovensko to znamená, že od roku 2017 bude musieť nájsť viac spojencov na zablokovanie rozhodnutia EÚ.
.jedným smerom do Bruselu
Lenže podstatný nie je spôsob hlasovania, ale to, že nová zmluva chce rovnako ako euroústava radikálne zvýšiť počet oblastí, v ktorých štáty stratia právo veta, a teda sa o nich bude môcť hlasovať.Právne analýzy sa ani nevedia poriadne
zhodnúť v tom, koľko je takýchto oblastí. V jednej z posledných britských analýz sa píše, že členské štáty prídu o právo veta až v 69 (podľa iných odhadov je ich vyše 40 či 50) oblastiach, ako sú doprava, energetická politika, turizmus, šport, policajná spolupráca, azylová či imigračná politika. Vzhľadom na minulé zmluvy to nie je revolučný posun, iba pokračovanie v jednosmerke – počas posledných 15 rokov stratili štáty v jednotlivých zmluvách z Maastrichtu, z Amsterdamu a naposledy z Nice právo veta v približne 100 oblastiach. Pritom ešte pred šiestimi rokmi vtedajší lídri EÚ spísali deklaráciu v Laekene, ktorá po zmluve z Nice žiadala ďalšiu zmluvu okrem iného aj preto, aby sa prehodnotilo, či po dlhých rokoch centralizácie netreba niektoré kompetencie vrátiť štátom. Aj mnohí kritici EÚ preto v dobrej viere vítali prácu na novom zmluvnom projekte a tu je dnešný výsledok: opäť desiatky nových kompetencií do Bruselu a ani jedna späť...
.dane napospas
Nadnárodný charakter posilňuje aj ďalšia zmena: EÚ získa stáleho predsedu Európskej rady, ktorým dosiaľ býval premiér práve predsedajúcej krajiny. Takto budú na plný úväzok pre EÚ pracovať nielen predsedovia Európskej komisie a Európskeho parlamentu, ale aj predseda Rady ako orgánu, ktorý má z podstaty veci sledovať záujmy štátov a vyvažovať moc čisto bruselských inštitúcií. Do akej miery to bude postupne meniť charakter EÚ? Zrejme nie bezvýznamne. Bezvýznamným nie je ani ďalší paragraf už formulovaný v euroústave, ktorý na summite nikto nenapadol: v budúcnosti sa bude môcť odbúravať právo veta členských štátov bez toho, aby bolo treba dohadovať a v parlamentoch či v referendách ratifikovať novú zmluvu. Bude stačiť jednomyseľné rozhodnutie v Radách ministrov. Dvadsaťsedem ľudí bude môcť rozhodnúť o tom, že svoje štáty zbavia suverenity v ďalších kompetenciách, napríklad v daniach.
.európa podľa Fica
Tým sa príbeh novej Reformnej zmluvy ešte nekončí. Kto sa v týchto dňoch obával o náš Zákonník práce, nemal by ignorovať dokument, ktorý má byť pre nás o dva roky záväzný: reč je o Charte základných práv. Tá má zaujímavú históriu. Od roku 1989 ju presadzoval Európsky parlament, o desať rokov neskôr ju podobne ako v prípade euroústavy sformuloval konvent a odvtedy stále silnel tlak na to, aby bola záväzná pre celú Úniu. Tony Blair, jeho labouristi a aj britskí konzervatívci to označovali za nepredstaviteľné: Charta nedefinuje iba základné ľudské práva, ktoré prirodzene garantuje každý členský štát, ale vedľa týchto práv kladie ako rovnocenné aj rôzne sociálne práva a nároky. To z nej robí mimoriadne obľúbený text v ľavicových kruhoch. Briti sa preto obávali, že zakotvenie Charty v únijnom práve zruší liberálne reformy v pracovnom práve, ktoré v 80. rokoch presadili vlády Margaret Thatcherovej. Napokon však Blairova vláda pred tromi rokmi s jej zakotvením v únijnom práve súhlasila. Pozoruhodné je, že s výnimkou KDH, ktoré sa vtedy obávalo najmä kultúrno-etického vplyvu Charty, Dzurindova vláda nemala s Chartou závažný problém. Niet sa preto čo čudovať, že Robert Fico uviedol ako jedno z hlavných pozitív novej zmluvy práve Chartu, lebo je v nej „katalóg sociálnych práv“.
.bol raz jeden súd...
Výnimky, ktoré si teraz vymohli z uplatňovania Charty na svoje domáce právo Briti a Poliaci, tak pre nás nie sú nijako dôležité – my si budeme dôsledky prijatia Charty užívať v jej celistvosti. Už len ako okrajovú pikantériu môžeme preto sledovať polemiky v Británii, kde kvalifikovaní právnici tvrdia, že ich ani britská výnimka nestojí za veľa, pretože ju prelomí rozsudok Európskeho súdneho dvora (ESD). Jeho vplyv vďaka Charte významne vzrastie. To nie je maličkosť: ESD totiž nerozhoduje len spory, ale vníma sa ako inštitúcia, ktorá má slúžiť cieľu „čoraz tesnejšej Únie“ a neraz svojimi rozhodnutiami rozširoval právomoci EÚ. Napríklad nedávnočasť Schröderovej reformy, ktorá liberalizovalapracovné právo, vyhlásil za neplatnú. Prezident ESD Vassilios Skouris sa bránil výčitkám, že jeho inštitúcia príliš zasahuje do sociálnej politiky štátov, slovami: „Ten, kto chce sociálnu Európu, nám nemôže vyčítať, že sme zašli priďaleko.“
.európske VÚC?
Ďalším veľkým víťazom summitu je Európsky parlament, o ktorom sa už nebude dať hovoriť ako o pendlujúcom cirkuse. Tento diskusný klub, kedysi bezvýznamný, dostane rozsiahle spolurozhodovacie právomoci o právnychnormách, podľa ktorých budeme žiť aj na Slovensku. Našich 14 poslancov vo vyše 700-člennom europarlamente a ministri s jedným percentom hlasovacej váhy v Rade budú mať v novej EÚ istotne čo povedať na tému, čo sú „životné slovenské národné záujmy“. Najmä v prípade, ak slovenský premiér, ktorý na summit necestuje ani s jednou požiadavkou, po jeho skončení hrdo vyhlasuje,že sa naplnili všetky naše predstavy. Ak je Slovensko v starej EÚ malé, slabé a bezvýznamné, ako bude vyzerať v tej novej?
.martin Hanus
Idylku narúšali už len bratia Kaczynskí a ich provokatívne úlety o kompenzá ciách za poľské obete 2. svetovej vojny, ktorými odôvodňovali návrhy na nový spôsob hlasovania v EÚ. Poľské prestrelky najmä s Nemcami tak rozvírili prach, pre ktorý ťažko vidieť, že júnový summit sa zrejme zapíše do dejín ako ten, na ktorom sa začali dokončujúce práce na projekte európskej integrácie.
.kde sme sa ocitli?
„Európska ústava je mŕtva, nech žije Reformná zmluva!“ znie dnes Európou a za víťaza bruselského summitu sa vyhlasujú všetci: Merkelovej Nemecko, Sarkozyho Francúzsko, Kaczynských Poľsko, Blairova a Brownova Británia, ale aj Slovensko, kde Ficova vláda, ale aj opozičné SDKÚ a KDH vyjadrili s výsledkami summitu veľkú spokojnosť. Ešte pred dvoma rokmi, keď na zdesenie európskych elít a na radosť okrajových euroskeptikov odmietli euroústavu v referendách najskôr Francúzi a následne Holanďania, vyzeralo mnohé inak: zaznievali dramatické vyhlásenia o kríze a lídri EÚ si uložili takzvanú „fázu reflexie“, počas ktorej premýšľali, ako zachrániť, čo sa dá: teda na jednej strane vystrojiť euroústave oficiálny pohreb, no súčasne ju celú nepochovať. Napokon, luxemburský premiér Jean-Claude Juncker ešte pred zamietavými referendami predvídal: „Keď to bude áno, povieme: ideme ďalej, keď to bude nie, povieme: pokračujeme.“ V Junckerovom duchu sa teda práve rodí Reformná zmluva a pri pohľade na jej obsah, ktorý ešte počas začínajúceho portugalského predsedníctva budú dolaďovať právnici a diplomati, sa natíska kľúčová otázka: je to aspoň približne tá EÚ, do ktorej sme pred tromi rokmi vstupovali?
.nové kulisy
Na odpovedi ešte asi dlho nebude všeobecne akceptovaná zhoda. Niektorí euroskeptici,ako Václav Klaus, ktorí sa hrozili vízie hlavného autora euroústavy Giscarda d´Estaigna o Spojených štátoch európskych, si verejne vydýchli. Nová dohoda vraj ukazuje, že definitívna rozlúčka s pojmom „európska ústava“ je víťazstvom rozumu nad projektom EÚ ako superštátu. Kompromis, ku ktorému doviedla 27 štátov nemecká kancelárka Angela Merkel, naozaj vyzerá stráviteľne. Klausov nástupca na čele ODS a český premiér Mirek Topolánek dokonca dohodnutú revíziu euroústavy označil za podstatne lepšiu než bol pôvodný návrh. S novou zmluvou sú spokojní aj bratia Kaczynskí. Ich strana PiS, česká ODS, naše KDH a britskí konzervatívci boli ešte pred dvoma rokmi najhlasnejšími kritikmi euroústavy a verejne sa tešili z jej referendového krachu. Dnes prvé tri menované politické strany chvália nový kompromis. Zaznamenali teda prívrženci Európy národných štátov po rokoch prvé väčšie víťazstvo? Je zrejmé, že Giscard d´Estaign, ktorý sám seba videl ako európskeho Benjamina Franklina, zažíva isté sklamanie. Nová zmluva nebude „ústavou“, Angela Merkel v záujme dohody vyškrtla akúkoľvek zmienku o európskej hymne, vlajke či motte. Namiesto o európskych „zákonoch“ a „rámcových zákonoch“, ktoré takisto posilňovali imidž EÚ ako štátu, budú Európania ďalej hovoriť o bruselských smerniciach a nariadeniach. Pôvodne plánovaného ministra zahraničia bude treba oficiálne oslovovať ako Vysokého predstaviteľa pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku (novinári ho asi aj tak prekrstia na ministra zahraničia...). No a, samozrejme, najviac diskutovanou zmenou oproti pôvodnému návrhu je ústupok Poliakom, ktorí si vymohli osemročný odklad nového systému hlasovania zvýhodňujúceho najväčšie štáty, ako Nemecko či Francúzsko. To sú tie najväčšie zmeny z pohľadu Slovenska, ktoré na rozdiel od Britov či Poliakov nežiadalo nijaké výnimky z budúcich ustanovení Reformnej zmluvy. Chyba, ktorú možno oľutujeme už v najbližších rokoch.
.kriesenie Giscarda
Michael Carpenter, právny poradca britského parlamentu v otázkach EÚ, vo svojom stanovisku k novej dohode uviedol: „Zdá sa, že všetky signifikantné zmeny, ktoré navrhovala ústavná zmluva, sa v tej či inej podobe vrátili späť.“ Aj laickým okom sa dá pri porovnaní zásad „mŕtvej“ Giscardovej euroústavy a novej zmluvy postrehnúť, že bližšie než Mirek Topolánek je k pravde predseda Európskeho parlamentu Hans-Gert Pöttering, podľa ktorého bola „substancia ústavy zachovaná“. Španielski socialisti po summite triumfálne uviedli, že sa podarilo zachovať 99 percent z pôvodnej euroústavy, kým podľa írskeho premiéra Bertieho Aherna je to 90 percent. Ťažko odhadnúť, či je výsledok bližšie k jednej či druhej hodnote, ale naozaj platí: podstatné rysy, ktorými euroústava významne posúvala EÚ smerom k ďalšej centralizácii moci v Bruseli a ďalej okliešťovala suverenitu štátov, prežili. Azda s jedinou výnimkou: Reformná zmluva nebude explicitne obsahovať, že právo EÚ je nadradené ústavám a zákonom členských štátov, len to bude predpokladať. Ostatné zásadné ustanovenia euroústavy sa však do novej zmluvy prenášajú.
Európska únia získa po novom právnu subjektivitu, a bude tak môcť ako svojbytný štát uzatvárať medzinárodné zmluvy s ďalšími partnermi – teoreticky aj proti vôli štátov, ktoré budú prehlasované. Práve pri probléme hlasovania sa ukazuje, že Poliaci, inak vykresľovaní ako hrdí suverenisti, si zvolili len zástupný boj. Poliaci dosiahli, že až do roku 2017 sa budú môcť krajiny v prípade núdze odvolať na hlasovací mechanizmus z Nice. Podľa neho bude európska norma platná pre všetky štáty vtedy, keď tak v Európskej rade rozhodne minimálne 73 percent hlasov štátov, ktoré predstavujú minimálne 62 percent populácie Únie. Od roku 2017 však bude platiť nový mechanizmus, na ktorom trvali Nemci a Francúzi: európsku normu môže presadiť 55 percent hlasov štátov predstavujúcich 65 percent populácie, pričom sa výrazne posilní aj váha hlasov v prospech populačne veľkých štátov. Pre Slovensko to znamená, že od roku 2017 bude musieť nájsť viac spojencov na zablokovanie rozhodnutia EÚ.
.jedným smerom do Bruselu
Lenže podstatný nie je spôsob hlasovania, ale to, že nová zmluva chce rovnako ako euroústava radikálne zvýšiť počet oblastí, v ktorých štáty stratia právo veta, a teda sa o nich bude môcť hlasovať.Právne analýzy sa ani nevedia poriadne
zhodnúť v tom, koľko je takýchto oblastí. V jednej z posledných britských analýz sa píše, že členské štáty prídu o právo veta až v 69 (podľa iných odhadov je ich vyše 40 či 50) oblastiach, ako sú doprava, energetická politika, turizmus, šport, policajná spolupráca, azylová či imigračná politika. Vzhľadom na minulé zmluvy to nie je revolučný posun, iba pokračovanie v jednosmerke – počas posledných 15 rokov stratili štáty v jednotlivých zmluvách z Maastrichtu, z Amsterdamu a naposledy z Nice právo veta v približne 100 oblastiach. Pritom ešte pred šiestimi rokmi vtedajší lídri EÚ spísali deklaráciu v Laekene, ktorá po zmluve z Nice žiadala ďalšiu zmluvu okrem iného aj preto, aby sa prehodnotilo, či po dlhých rokoch centralizácie netreba niektoré kompetencie vrátiť štátom. Aj mnohí kritici EÚ preto v dobrej viere vítali prácu na novom zmluvnom projekte a tu je dnešný výsledok: opäť desiatky nových kompetencií do Bruselu a ani jedna späť...
.dane napospas
Nadnárodný charakter posilňuje aj ďalšia zmena: EÚ získa stáleho predsedu Európskej rady, ktorým dosiaľ býval premiér práve predsedajúcej krajiny. Takto budú na plný úväzok pre EÚ pracovať nielen predsedovia Európskej komisie a Európskeho parlamentu, ale aj predseda Rady ako orgánu, ktorý má z podstaty veci sledovať záujmy štátov a vyvažovať moc čisto bruselských inštitúcií. Do akej miery to bude postupne meniť charakter EÚ? Zrejme nie bezvýznamne. Bezvýznamným nie je ani ďalší paragraf už formulovaný v euroústave, ktorý na summite nikto nenapadol: v budúcnosti sa bude môcť odbúravať právo veta členských štátov bez toho, aby bolo treba dohadovať a v parlamentoch či v referendách ratifikovať novú zmluvu. Bude stačiť jednomyseľné rozhodnutie v Radách ministrov. Dvadsaťsedem ľudí bude môcť rozhodnúť o tom, že svoje štáty zbavia suverenity v ďalších kompetenciách, napríklad v daniach.
.európa podľa Fica
Tým sa príbeh novej Reformnej zmluvy ešte nekončí. Kto sa v týchto dňoch obával o náš Zákonník práce, nemal by ignorovať dokument, ktorý má byť pre nás o dva roky záväzný: reč je o Charte základných práv. Tá má zaujímavú históriu. Od roku 1989 ju presadzoval Európsky parlament, o desať rokov neskôr ju podobne ako v prípade euroústavy sformuloval konvent a odvtedy stále silnel tlak na to, aby bola záväzná pre celú Úniu. Tony Blair, jeho labouristi a aj britskí konzervatívci to označovali za nepredstaviteľné: Charta nedefinuje iba základné ľudské práva, ktoré prirodzene garantuje každý členský štát, ale vedľa týchto práv kladie ako rovnocenné aj rôzne sociálne práva a nároky. To z nej robí mimoriadne obľúbený text v ľavicových kruhoch. Briti sa preto obávali, že zakotvenie Charty v únijnom práve zruší liberálne reformy v pracovnom práve, ktoré v 80. rokoch presadili vlády Margaret Thatcherovej. Napokon však Blairova vláda pred tromi rokmi s jej zakotvením v únijnom práve súhlasila. Pozoruhodné je, že s výnimkou KDH, ktoré sa vtedy obávalo najmä kultúrno-etického vplyvu Charty, Dzurindova vláda nemala s Chartou závažný problém. Niet sa preto čo čudovať, že Robert Fico uviedol ako jedno z hlavných pozitív novej zmluvy práve Chartu, lebo je v nej „katalóg sociálnych práv“.
.bol raz jeden súd...
Výnimky, ktoré si teraz vymohli z uplatňovania Charty na svoje domáce právo Briti a Poliaci, tak pre nás nie sú nijako dôležité – my si budeme dôsledky prijatia Charty užívať v jej celistvosti. Už len ako okrajovú pikantériu môžeme preto sledovať polemiky v Británii, kde kvalifikovaní právnici tvrdia, že ich ani britská výnimka nestojí za veľa, pretože ju prelomí rozsudok Európskeho súdneho dvora (ESD). Jeho vplyv vďaka Charte významne vzrastie. To nie je maličkosť: ESD totiž nerozhoduje len spory, ale vníma sa ako inštitúcia, ktorá má slúžiť cieľu „čoraz tesnejšej Únie“ a neraz svojimi rozhodnutiami rozširoval právomoci EÚ. Napríklad nedávnočasť Schröderovej reformy, ktorá liberalizovalapracovné právo, vyhlásil za neplatnú. Prezident ESD Vassilios Skouris sa bránil výčitkám, že jeho inštitúcia príliš zasahuje do sociálnej politiky štátov, slovami: „Ten, kto chce sociálnu Európu, nám nemôže vyčítať, že sme zašli priďaleko.“
.európske VÚC?
Ďalším veľkým víťazom summitu je Európsky parlament, o ktorom sa už nebude dať hovoriť ako o pendlujúcom cirkuse. Tento diskusný klub, kedysi bezvýznamný, dostane rozsiahle spolurozhodovacie právomoci o právnychnormách, podľa ktorých budeme žiť aj na Slovensku. Našich 14 poslancov vo vyše 700-člennom europarlamente a ministri s jedným percentom hlasovacej váhy v Rade budú mať v novej EÚ istotne čo povedať na tému, čo sú „životné slovenské národné záujmy“. Najmä v prípade, ak slovenský premiér, ktorý na summit necestuje ani s jednou požiadavkou, po jeho skončení hrdo vyhlasuje,že sa naplnili všetky naše predstavy. Ak je Slovensko v starej EÚ malé, slabé a bezvýznamné, ako bude vyzerať v tej novej?
.martin Hanus
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.