Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Biskup Gojdič

.tomáš Gális .časopis .kritická príloha

Jedným z

Jedným z deviatich Slovákov, ktorým v nedeľu udelili titul Spravodlivý
medzi národmi je aj gréckokatolícky biskup Pavol Peter Gojdič. Muž, ktorý prišiel pre svoje postoje do konfliktu s ľudákmi i s komunistami.

Pavol Gojdič sa narodil 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch, neďaleko Prešova, do rodiny gréckokatolíckeho kňaza. Po maturite v roku 1907 nastúpil na štúdium teológie v Prešove. Po vysviacke krátko pôsobil ako kaplán pri svojom otcovi. Neskôr bol vymenovaný za prefekta eparchiálneho internátu, bol archivárom biskupského úradu a v roku 1919 sa stal riaditeľom biskupskej kancelárie.
Roku 1926 bol Gojdič vymenovaný za apoštolského administrátora Prešovskej eparchie a o rok neskôr bol v Ríme konsekrovaný za biskupa. Počas svojho pôsobenia v úrade zriaďoval nové farnosti, v Prešove nechal postaviť sirotinec či gréckokatolícke gymnázium, zaslúžil sa o povznesenie duchovného života kňazov, staral sa o vydávanie duchovnej literatúry...

.1939 – 1945
Na rozdiel od iných biskup Gojdič rozpoznal nebezpečenstvo nového režimu už na jeho začiatku. Dňa 25. januára 1939, tri mesiace po vyhlásení autonómie, upriamil v pastierskom liste pozornosť na zločinnosť nacistickej ideológie, pohŕdajúcej človekom pre jeho príslušnosť k inému národu alebo rase. V liste okrem iného vyzýva kňazov, aby nespolupracovali s touto ideológiou: „Politické a šovinistické prechmaty kňazov narobili už veľa škôd sv. Cirkvi a dušiam, preto čo najserióznejšie pripomínam všetkým, aby v tomto bode zrevidovali svoje doterajšie konanie...“

Vznik Slovenskej republiky 14. marca 1939 znamenal vystupňovanie nátlaku na Gojdičovo odstúpenie. V auguste prebiehalo tajné vyšetrovanie sťažnosti na biskupa rusínskeho pôvodu, ktorý odmietol vysvätiť bohoslovcov slovenskej národnosti. Koncom roka dokonca vzniklo memorandum gréckokatolíckych duchovných slovenskej národnosti, ktoré žiadalo jeho odvolanie.
V búrlivej atmosfére sa Gojdič rozhodol abdikovať. Predseda vlády Vojtech Tuka jeho žiadosť prijal s uspokojením a v liste, ktorý mu adresoval, mu nepriamo naznačil, aby radšej opustil územie Slovenska. Odpoveď Vatikánu však prekvapila. V júli roku 1940 bol síce Gojdič odvolaný z postu apoštolského administrátora, ale zároveň bol vymenovaný za sídelného biskupa Prešovskej eparchie. 
Počas vojny Gojdič nezostal len pri verejných protestoch, ale v rámci svojich možností sa aj osobne angažoval pri záchrane Židov. Ako povedal kňaz a cirkevný historik Peter Borza: „Vo svedectvách zachránených môžeme čítať, že to bol človek odvážny, neohrozený, ktorý rešpektoval dôstojnosť každého človeka.“ Zo svedectiev vyplýva, že Gojdič zachránil prinajmenšom 27 Židov a dal aj pokyn kňazom, aby podľa svojich možností pomáhali prenasledovaným.
Podľa Borzu navyše Gojdič „prosil Vatikán o nátlak na prezidenta, aby odišiel z úradu, pretože vina, ktorú nesie, nakoniec padne na cirkev a na všetkých kňazov, alebo aby aspoň nevystupoval ako katolícky kňaz.“

.1945 - 1960
Do druhého konfliktu so štátnou mocou prišiel biskup po roku 1948. Gojdič odmietal komunistickou stranou presadzovanú snahu o prestup gréckokatolíkov na pravoslávie, hoci vedel, že sa tým vystaví prenasledovaniu. Odmietol dokonca ponuku, že by sa mohol stať pravoslávnym patriarchom. Ako vyhlásil: „Mám už 62 rokov a obetujem celý svoj majetok aj rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím, lebo chcem, aby moja duša bola spasená.“
V apríli 1950 bola Gréckokatolícka cirkev postavená mimo zákona a biskup Gojdič bol internovaný. Začiatkom nasledujúceho roka bol vo vykonštruovanom procese s tzv. vlastizradnými biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom odsúdený na doživotie, zaplatenie dvestotisícovej pokuty a odňatie občianskych práv. Nasledovali väzenia Ruzyně, Valdice, Ilava, Leopoldov, fyzický a psychický nátlak. Hoci mu v roku 1953 zmiernili trest na 25 rokov, prepustenia sa nedožil. Zomrel v deň svojich 72. narodenín dňa 17. júla 1960. Bol pochovaný na väzenskom cintoríne v Leopoldove, v hrobe bez mena, pod väzenským číslom 681.
V roku 1968 jeho telesné pozostatky previezli do Prešova. V roku 1990 ho rehabilitovali a 4. novembra 2001 vyhlásili za blahoslaveného. Ako hovorí Borza: „Pre nás, slovenských gréckokatolíkov, je to najvýznamnejšia postava našich dejín.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite