Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

O skrývaných deťoch

.tomáš Gális .časopis .kritická príloha

Keď sa povie „Spravodliví medzi národmi,“ zídu človeku na um príbehy ľudí, ktorí vďaka svojej statočnosti či ochote riskovať svoj život zachránili život niekoho iného. Existujú však aj iné príbehy: sú rovnako plné strachu a nebezpečenstva smrti, len ich rozprávajú tí, ktorí boli skrývaní.

Keď sa povie „Spravodliví medzi národmi,“ zídu človeku na um príbehy ľudí, ktorí vďaka svojej statočnosti či ochote riskovať svoj život zachránili život niekoho iného. Existujú však aj iné príbehy: sú rovnako plné strachu a nebezpečenstva smrti, len ich rozprávajú tí, ktorí boli skrývaní.

Minulý rok vydalo Dokumentačné stredisko holokaustu knihu Moniky Vrzgulovej Deti holokaustu. Je to publikácia, v ktorej boli prvýkrát obšírnejšie spracované výpovede ľudí, ktorí vojnové roky prežili ako skrývané deti.
Dnešní sedemdesiatnici tvoria vlastne najmladšiu generáciu, čo mohla vyrozprávať svoj osud: na základe vlastných spomienok, ale sčasti aj na základe toho, čo sa o sebe a o svojej rodine dozvedeli až po vojne. Deti holokaustu v knihe spomínajú na obdobie pred vyhlásením slovenskej autonómie, v kontexte neskorších udalostí idylické, na dobu, keď sa s rodičmi či samy pretĺkali životom na území Slovenskej republiky či juhu krajiny, okupovanom horthyovským Maďarskom, i na povojnový čas, keď sa už často nemali kam či ku komu vrátiť.
Prežili a svoj príbeh vyrozprávali. Je to hrozné čítanie. 

.necítil som, že by som bol na obtiaž
Michal Klein (1937) pochádza z Kežmarku. Otec mu zomrel ešte pred vojnou, a tak sa o neho starala len mama. V júni roku 1944 ukončil prvú triedu a odišiel na prázdniny k starým rodičom do Piešťan.
Po vypuknutí Povstania Nemci obsadili železnicu, takže nebolo možné dostať sa k mame, ktorá zostala v Tatrách. Na jeseň sa začali razie a starí rodičia v snahe zachrániť aspoň dieťa ukryli malého Michala vo veľmi pobožnej katolíckej rodine: „Hlavne ich mama bola veľmi zbožná žena, moje ukrývanie brala ako poslanie zachrániť jednu dušu, jedného človeka.“  Michal nemohol vychádzať na ulicu, ale na rozdiel od mnohých iných mohol aspoň na uzavretý dvor.
Predtým, ako sa objavila mama, však niekto ohlásil na Gestapo, že ho rodina Hanzlíkovcov ukrýva. Kým sa situácia upokojila a kým preukázali, že v domácnosti nie je okrem členov rodiny nik, previezli Michala do blízkeho mestečka Vrbové.
„Hanzlíkovci ukrývali okrem mňa ešte jednu rodinu, ale bohužiaľ, pri jednej náhodnej razii tých ľudí chytili a na mieste zabili. Preto si veľmi vážim, že napriek tejto skúsenosti sa o mňa postarali,“ spomína Klein. Býval u nich do januára 1945, teda viac ako pol roka a nikdy nepocítil, že by bol na obtiaž.

S blížiacim sa frontom sa Michalova mama dozvedela, že jej syn je asi nažive. Vybrala sa teda k jeho záchrancom, ktorí však podľa svojho zaužívaného postupu schovali Michala do truhlice a mame tvrdili, že u nich nikto nebýva. Dnu ju pustili, až keď prezradila, že je jeho mama. Klein na to spomína: „Vtedy som jej ešte aj ja zasadil nepríjemnú ranu svojím výrokom: „Ja ťa poznám, ale neviem, kto si.“
Až do oslobodenia prežili matka so synom v Palúdzke: „Front sa posúval raz sem, raz tam. Raz prišli Rusi, potom Nemci, zase Rusi.“ V pivnici domu na okraji dediny sa ukrývalo viacero rodín.

.hlad je horší ako vojna
Rodičia Zoltána Breinera (1932) pochádzali z Podkarpatskej Rusi. Otec, klampiar, sa však rozhodol presťahovať do Humenného, mestečka, kde tretinu zo 7 500 obyvateľov tvorili Židia. Breinerovci bývali v malom domčeku, v jednej izbe. Kuchynku mali spoločnú so susedmi.
Na jeseň roku 1938, po vyhlásení autonómie a Viedenskej arbitráži, sa však museli všetci Židia, ktorí nemali v Humennom domovské právo, z mesta vysťahovať na slovensko-maďarskú hranicu: „Slováci nás považovali za Maďarov a Maďari za Slovákov.“ Po niekoľkých dňoch, strávených v stohu slamy, sa predsa len vrátili. Dom našli už prázdny: susedia síce priznali, že si veci z ich domu pobrali oni, ale s výnimkou starého nočného stolíka nič nevrátili.
V roku 1940 malého Zoltána vyhodili zo štátnej školy, a tak začal navštevovať židovskú. Prišli prvé detské konflikty... O rok neskôr začal platiť Židovský kódex: zákaz vstupu na ihrisko, do kina, na kúpalisko či do mestského parku. Začali sa arizácie a neskôr aj transporty.
Breinerovcov, paradoxne, zachránil arizátor miestneho fotoateliéru, u ktorého pracovala Zoltánova staršia sestra, ktorá mala ako jediná z rodiny výnimku. Bola pre obchod nenahraditeľná, a tak mu pohrozila, že ak nezachráni jej rodinu, pôjde s nimi aj ona: „Zostali sme. Transporty odchádzali a ten arizátor to vždy vybavil, aby nás nevzali.“
Od jesene 1942 do jari 1944 sa Breinerovci ukrývali na rôznych miestach: v záhrade, v senníku („ešte aj vidlami doň pichali, no nedočiahli nás“), jednu raziu prežil malý Zoltán pod posteľou u rodinnej známej.
V marci 1944, keď hrozil transport do Serede, našla sestra v novinách inzerát, že klampiarsky majster z Hnúšte hľadá pomocníka. V novom domove o Breinerovcoch nikto netušil, že sú Židia. Sestrin známi im vyhotovil falošné papiere a  Zoltán spomína: „V tom čase akoby sa v nás prebudil pud sebazáchovy. Naučili sme sa prežehnávať, predávali sme pred kostolom Katolícke noviny, chodili na huby, nosili drevo z lesa... aj my sme chceli niečím prispieť do rodinného rozpočtu.“
Po vypuknutí Povstania sa rodina vydala s ťažkými batohmi do hôr. Spolu s partizánmi či ranenými žandármi prespávali v senníkoch. Boli hladní: „Pri ceste sme natrafili na zdochnuté kone, nám už zostali len konské nohy. Pamätám si, ako otec varil z tých kopýt vývar.“
V decembri padli do rúk Vlasovovcom a Nemcom. Nepriznali, že sú Židia, a jediný doklad, ktorý mal otec pri sebe, bol papier potvrdzujúci kalvínske náboženstvo. S pocitom nekonečného hladu sa vrátili do Hnúšte.
„Mal som v sebe taký čudný pocit. Necítil som radosť, necítil som nič. Zdalo sa mi, že vojna sa nikdy neskončí, stala sa súčasťou môjho života. Nemal som problém s vojnou, mal som problém so svojím večným hladom. Mal som trinásť.“

.ťažké návraty
Je ťažké prerozprávať príbehy týchto ľudí. V najcitlivejšom veku prežili niečo, čo by nikto z nás prežiť nechcel: vylučovanie zo spoločnosti, hrozbu smrti, vyvražďovanie rodín, ale aj nie veľmi príjemné návraty. Ako píše v doslove ku knihe Monika Vrzgulová: títo ľudia „boli po oslobodení, často už pri samotnom návrate domov, konfrontovaní s negatívnymi reakciami majoritného obyvateľstva na ich opätovnú prítomnosť v lokalite“.
Nepríjemné boli stretnutia so susedmi, traumatické bolo čakanie, či sa objavia nejakí príbuzní. Zlý bol aj návrat antisemitizmu (antisionizmu) po roku 1948. Aj tieto situácie viedli k tomu, že mnohé deti holokaustu nehovorili o svojom detstve nielen pred cudzími, ale ani pred vlastnou rodinou.
Vďaka im aspoň za tú knihu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite