Vstávame skoro, po noci v bielych perinách. Skoro mám chuť povedať, že môj spánok bol smotanový, teraz, keď sa končí október: v mäkkej posteli s vytiahnutými roletami, lampy v tvare hríbikov.
Včera nás ubytovala Švédka s obrovskou žuvačkou v ústach, ukázala nám hostel, doniesla nám na periny aj obliečky. Kým sme zaspávali, robotníci pozerali televízor, v rukách pivo, o ktorom naši muži neskôr povedali, že je šitné.
Ráno zisťujeme, kde to vlastne sme: mesto Őxsellosund, približne sto kilometrov južne od Štokholmu, mráz, keď kráčame smerom k moru, východ slnka, fabrika, nákladný vlak, kačky. Niektorí z nás sa držia za ruky, iní sa smejú a robia detailné zábery zobákov kačiek. Stojíme uprostred móla v prístave, slnko dopadá na strechy rybárskych domčekov, stojíme tam a pozorujeme labute, ako si ponárajú do vody hlavy a vytŕčajú biele zadky, prvé, čo mi zíde na um, je meno Hansa Christiana Andersena. Mestečko sa pomaly prebúdza, niekde sú bežci, niekde cyklisti, prichádza pani so psom „Mám rada labute,“ hovorí. A dodáva, že sa čoskoro odsťahuje do Laponska, kde má jej manžel psí záprah.
.kde je Pippi?
Vraciame sa späť, dávame si kávu s mliekom a sladký švédsky chlieb. Nakrémujem si tvár a opäť výlet k moru, na polostrov s majákom, domáci vravia, že si treba vziať čiapku aj rukavice, tam na skalnaté morské brehy. Ideme cez lesy, kráčame po listoch z dubov, po ihličí, po machu, farby sú vzrušujúce. Cestou objavujeme víkendové domy s priestrannými terasami, pozeráme sa do okien, na čisté steny, na ktorých visia námornícke obrázky v modrých rámoch, na jednej z takýchto terás sa aj posadíme a ja myslím na Bergmannovu Personu, na tvár Liv Ulmannovej, ako jej viala šatka na pobreží v tejto istej krajine.
Hráme sa na deti, v lesoch si rozprávame príbehy o záhradníkoch a zvieratách, zbieram si plody lesa, šiška, krémový trs trávy, vlhkosť skaly, ktorej sa môžem dotknúť prstom. Zbieram do seba obrázky jesennej krajiny, červené kalendárové domčeky čakajúce na leto a na deti, ktoré sa podobajú na Pippi Dlhú Pančuchu.
.na lososy
Stmieva sa, chránim sa pred vetrom v závetrí pod starým dubom blízko plota, sedím na lavičke s výhľadom na maják. Kontrasty farieb, modrá obloha a sivé more. Ostatní po mňa prídu, všetci spolu pobehujeme po skalách a hľadáme cestu.
Naši muži zistia, že vo Švédsku sa môžu hocikde chytať ryby, a to je obrovský impulz. Keď sa vynárame z lesov, nájdu si rybársky obchod a kupujú udice, predavač im hovorí o miestach, kde sa dajú chytiť lososy, celý večer sa potom hrajú s udicami a plánujú rannú rybačku.
Zobudím sa, keď o pol siedmej vyberajú z pivnice bicykle a vydávajú sa na lov, budí ma ich smiech v daždi, my ostatní ležíme v posteliach, čítame Elle Ineriőr a quebecké poviedky, postupne sa ospalosť stratí, bosonohí sa pohybujeme po hosteli a čistíme si zuby. Chlapi sa vrátia bez úlovku a trochu mokrí, sedíme v jedálni a raňajkujeme, prichádza Švédka a opäť má v ústach obrovskú žuvačku, hovorí, že by nás jej kamarát zobral na loď, ale nie je tu, šiel do Estónska – na lodi, aby tam mohol piť, vraj tam majú lacný alkohol. V porovnaní s drahým Švédskom určite. Švédka nám ukazuje mapy a trasy, hovorí o rybárskych oblastiach.
Prestáva pršať, pripravíme si udice a jedlo, toto popoludnie je požehnaním, kradneme sladké jablká a skáčeme po mlákach, chytíme dve metrové šťuky a usalašení na drevenom móle prežívame studený západ slnka. Obloha ako opál, nad lesom sa hromadia vtáky, naši muži sa vyzliekajú a skáču do vody, nikto z nás nevidí ich nahotu. Zapisujem si to, čo som kedysi počula vo filme Narušenie: „Aký je to svet? Aké kráľovstvo? Kam siahajú brehy jeho?“
.mesto ako film
Keď je veľa slnka, odchádzame do Štokholmu, v autobuse sedím vedľa ženy s červenými nechtami, upozorňuje ma, že si musím zapnúť aj bezpečnostný pás. Obidve sa pozeráme na oranžové svetlo v okolí diaľnice, na pasúce sa kone a na všadeprítomnú vodu. Keď vystupujeme, pýta sa ma, odkiaľ sme, a keď poviem Slovensko, zasnívaná šepká: „Vltava, Vltava...“
Zo Štokholmu si zapamätám vietor a nízke, ostré slnko, dievčatá v balerínach bez ponožiek, všadeprítomné čierne kabáty. Čoskoro sa delíme na tých nakupujúcich a na tých hľadajúcich. Toto mesto pôsobí na mňa ako film: spomalené zábery, holub, ktorý práve vzlietol, dievča a jej maliarska doska, dôchodkyňa smerujúca k Adolf Fredriks Kyrka, reštaurácie, vyleštené príbory, biele misky so šalátom, kaderníčka fúkajúca vlasy černoške na vychytenej ulici Drottningatten. Tu sú naši nakupujúci, v rukách tašky Vero Moda, H&M, Guess. Chcem ísť odtiaľ preč, niekam, kde tvár bičuje vietor. A tak kráčame popri svetlovlasých ľuďoch v úzkych nohaviciach, popri kaviarňach s dekami na terasách, muži v oblekoch na obede pri sviečkach, pestované ženy s pohármi vína v rukách, obrovský bilbord s tvárou Liv Tyler, kráčame popri tom všetkom až do Gamla Stan, ako sa tu povie Staré mesto. Podíde k nám televízny štáb a redaktor s károvaným šálom okolo krku sa nás opýta na severské depresie a na Štokholm. Potom sa túlame po stredovekých uličkách, jeme studené jablká a pri obchode s belgickými pralinkami fotíme vres v kvetináčoch.
.žalmy pred nákupným strediskom
Blízko Kráľovského dramatického divadla, kde pôsobil aj Ingmar Bergmann, mi uletí mapa, môže za to prisilný vietor, pankáč v kapucni sa na to pozerá, aj na lode v prístave a honosné hotely na nábreží Strandvägen. Prechádzame sa po tom nábreží ako parížske slečinky, ľudia sedia na lavičkách, pri nich kočíky s dôkladne pozakrývanými deťmi, zakotvené lode, stromy bez listov, stanice metra. „Je to o kráse,“ vravím takmersnúbencovi, „o kráse.“
Keď odchádzame, pred nákupným strediskom sa začína evanjelizácia. Muž s mikrofónom hovorí o Ježišovi, o jeho láske, okoloidúci ho ignorujú, on číta žalmy a svetlá lámp osvecujú tmavý Štokholm.
Dnes už sedím doma a vravím si, že letenka Bratislava – Štokholm (Skavsta) bola tou najlepšou jesennou úrodou. Nie repa, nie zemiaky, ale široké severské priestory.
Autorka študuje slavistiku
Včera nás ubytovala Švédka s obrovskou žuvačkou v ústach, ukázala nám hostel, doniesla nám na periny aj obliečky. Kým sme zaspávali, robotníci pozerali televízor, v rukách pivo, o ktorom naši muži neskôr povedali, že je šitné.
Ráno zisťujeme, kde to vlastne sme: mesto Őxsellosund, približne sto kilometrov južne od Štokholmu, mráz, keď kráčame smerom k moru, východ slnka, fabrika, nákladný vlak, kačky. Niektorí z nás sa držia za ruky, iní sa smejú a robia detailné zábery zobákov kačiek. Stojíme uprostred móla v prístave, slnko dopadá na strechy rybárskych domčekov, stojíme tam a pozorujeme labute, ako si ponárajú do vody hlavy a vytŕčajú biele zadky, prvé, čo mi zíde na um, je meno Hansa Christiana Andersena. Mestečko sa pomaly prebúdza, niekde sú bežci, niekde cyklisti, prichádza pani so psom „Mám rada labute,“ hovorí. A dodáva, že sa čoskoro odsťahuje do Laponska, kde má jej manžel psí záprah.
.kde je Pippi?
Vraciame sa späť, dávame si kávu s mliekom a sladký švédsky chlieb. Nakrémujem si tvár a opäť výlet k moru, na polostrov s majákom, domáci vravia, že si treba vziať čiapku aj rukavice, tam na skalnaté morské brehy. Ideme cez lesy, kráčame po listoch z dubov, po ihličí, po machu, farby sú vzrušujúce. Cestou objavujeme víkendové domy s priestrannými terasami, pozeráme sa do okien, na čisté steny, na ktorých visia námornícke obrázky v modrých rámoch, na jednej z takýchto terás sa aj posadíme a ja myslím na Bergmannovu Personu, na tvár Liv Ulmannovej, ako jej viala šatka na pobreží v tejto istej krajine.
Hráme sa na deti, v lesoch si rozprávame príbehy o záhradníkoch a zvieratách, zbieram si plody lesa, šiška, krémový trs trávy, vlhkosť skaly, ktorej sa môžem dotknúť prstom. Zbieram do seba obrázky jesennej krajiny, červené kalendárové domčeky čakajúce na leto a na deti, ktoré sa podobajú na Pippi Dlhú Pančuchu.
.na lososy
Stmieva sa, chránim sa pred vetrom v závetrí pod starým dubom blízko plota, sedím na lavičke s výhľadom na maják. Kontrasty farieb, modrá obloha a sivé more. Ostatní po mňa prídu, všetci spolu pobehujeme po skalách a hľadáme cestu.
Naši muži zistia, že vo Švédsku sa môžu hocikde chytať ryby, a to je obrovský impulz. Keď sa vynárame z lesov, nájdu si rybársky obchod a kupujú udice, predavač im hovorí o miestach, kde sa dajú chytiť lososy, celý večer sa potom hrajú s udicami a plánujú rannú rybačku.
Zobudím sa, keď o pol siedmej vyberajú z pivnice bicykle a vydávajú sa na lov, budí ma ich smiech v daždi, my ostatní ležíme v posteliach, čítame Elle Ineriőr a quebecké poviedky, postupne sa ospalosť stratí, bosonohí sa pohybujeme po hosteli a čistíme si zuby. Chlapi sa vrátia bez úlovku a trochu mokrí, sedíme v jedálni a raňajkujeme, prichádza Švédka a opäť má v ústach obrovskú žuvačku, hovorí, že by nás jej kamarát zobral na loď, ale nie je tu, šiel do Estónska – na lodi, aby tam mohol piť, vraj tam majú lacný alkohol. V porovnaní s drahým Švédskom určite. Švédka nám ukazuje mapy a trasy, hovorí o rybárskych oblastiach.
Prestáva pršať, pripravíme si udice a jedlo, toto popoludnie je požehnaním, kradneme sladké jablká a skáčeme po mlákach, chytíme dve metrové šťuky a usalašení na drevenom móle prežívame studený západ slnka. Obloha ako opál, nad lesom sa hromadia vtáky, naši muži sa vyzliekajú a skáču do vody, nikto z nás nevidí ich nahotu. Zapisujem si to, čo som kedysi počula vo filme Narušenie: „Aký je to svet? Aké kráľovstvo? Kam siahajú brehy jeho?“
.mesto ako film
Keď je veľa slnka, odchádzame do Štokholmu, v autobuse sedím vedľa ženy s červenými nechtami, upozorňuje ma, že si musím zapnúť aj bezpečnostný pás. Obidve sa pozeráme na oranžové svetlo v okolí diaľnice, na pasúce sa kone a na všadeprítomnú vodu. Keď vystupujeme, pýta sa ma, odkiaľ sme, a keď poviem Slovensko, zasnívaná šepká: „Vltava, Vltava...“
Zo Štokholmu si zapamätám vietor a nízke, ostré slnko, dievčatá v balerínach bez ponožiek, všadeprítomné čierne kabáty. Čoskoro sa delíme na tých nakupujúcich a na tých hľadajúcich. Toto mesto pôsobí na mňa ako film: spomalené zábery, holub, ktorý práve vzlietol, dievča a jej maliarska doska, dôchodkyňa smerujúca k Adolf Fredriks Kyrka, reštaurácie, vyleštené príbory, biele misky so šalátom, kaderníčka fúkajúca vlasy černoške na vychytenej ulici Drottningatten. Tu sú naši nakupujúci, v rukách tašky Vero Moda, H&M, Guess. Chcem ísť odtiaľ preč, niekam, kde tvár bičuje vietor. A tak kráčame popri svetlovlasých ľuďoch v úzkych nohaviciach, popri kaviarňach s dekami na terasách, muži v oblekoch na obede pri sviečkach, pestované ženy s pohármi vína v rukách, obrovský bilbord s tvárou Liv Tyler, kráčame popri tom všetkom až do Gamla Stan, ako sa tu povie Staré mesto. Podíde k nám televízny štáb a redaktor s károvaným šálom okolo krku sa nás opýta na severské depresie a na Štokholm. Potom sa túlame po stredovekých uličkách, jeme studené jablká a pri obchode s belgickými pralinkami fotíme vres v kvetináčoch.
.žalmy pred nákupným strediskom
Blízko Kráľovského dramatického divadla, kde pôsobil aj Ingmar Bergmann, mi uletí mapa, môže za to prisilný vietor, pankáč v kapucni sa na to pozerá, aj na lode v prístave a honosné hotely na nábreží Strandvägen. Prechádzame sa po tom nábreží ako parížske slečinky, ľudia sedia na lavičkách, pri nich kočíky s dôkladne pozakrývanými deťmi, zakotvené lode, stromy bez listov, stanice metra. „Je to o kráse,“ vravím takmersnúbencovi, „o kráse.“
Keď odchádzame, pred nákupným strediskom sa začína evanjelizácia. Muž s mikrofónom hovorí o Ježišovi, o jeho láske, okoloidúci ho ignorujú, on číta žalmy a svetlá lámp osvecujú tmavý Štokholm.
Dnes už sedím doma a vravím si, že letenka Bratislava – Štokholm (Skavsta) bola tou najlepšou jesennou úrodou. Nie repa, nie zemiaky, ale široké severské priestory.
Autorka študuje slavistiku
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.