Ukrajinská a ruská administratíva a tiež predstavitelia medzinárodného spoločenstva čoraz častejšie charakterizujú situáciu v Donbase ako humanitárnu katastrofu.
Počas bojov na východe Ukrajiny z územia, ktoré kontrolujú separatisti, a tiež z miest blízko frontu muselo utiecť množstvo miestnych obyvateľov. Podľa oficiálnej štatistiky Federálnej migračnej služby RF od apríla 2014 do januára 2015 prešlo do Ruska viac ako 800 000 obyvateľov Ukrajiny. Podľa údajov miestnych úradov viac ako 900 000 obyvateľov Donbasu utieklo pred ostreľovaním a hladom na bezpečné územia Ukrajiny. Mnohí utečenci sa už nemajú kam vrátiť, keďže ich mestá a dediny v pásme konfliktu boli zničené.
Ukrajinské úrady oceňujú rozsah škôd, vzniknutých bojmi v Donbase na 4,6 miliardy hrivien (viac ako 200 amerických miliónov dolárov). Bez obydlia, vody, plynu a elektriny je asi 104 000 obyvateľov Doneckej oblasti.
Objekty infraštruktúry, elektrické vedenia, miestne rozvody plynu a vodovod sú systematicky ničené. Pravidelne prichádzajú správy o smrti robotníkov opravárenských čiat, ktorí obnovujú infraštruktúru na separatistami zabranom území.
Keďže chýbajú humanitárne koridory, cesta na bezpečné miesto je pre utečencov plná smrteľného nebezpečenstva. Tak 18. augusta separatisti ostreľovali kolónu utečencov – zahynulo 15 mierumilovných obyvateľov. V kolóne, označenej bielymi zástavami, boli utečenci obcí Chriaščevatoje a Novosvetlovsk. Z územia separatistov na nich spustili paľbu z mínometov a systému Grad.
Prakticky na celom území Donbasu sú dnes početné opevnené kontrolné stanovištia. Aj tie, ktoré vybudovali ukrajinskí vojaci, sa môžu zneužiť, no sú zriadené podľa ukrajinských zákonov, kým analogické opevnené stanovištia, ktoré postavili separatisti, nemajú právny základ a nepodliehajú spoločnému veleniu. To poskytuje široké možnosti svojvôle: obmedzovanie osôb, ktoré chcú opustiť pásmo bojov, vydieranie biznismenov, uplatňovanie nekontrolovaného násilia rebelov voči civilom, nútenie miestnych obyvateľov na ťažké práce.
Obyvatelia miest a obcí, ktoré majú pod kontrolou separatisti, sú často vystavení násiliu zo strany rebelov. Typickým je príklad mesta Slaviansk. Po tom, čo ukrajinskí vojaci oslobodili toto mesto od rebelov, našiel sa na jeho území masový hrob, v ktorom ležali miestni obyvatelia a na ich telách boli stopy po mučení a ponižovaní. Už v prvých dňoch obsadenia Slavianska a neďalekej Gorlovky našli v rieke telo miestneho poslanca Vladimira Rybaka. Zadržali ho rebeli z oddielu dôstojníka ruských špeciálnych jednotiek Igora Bezlera, mučili ho, zabili a telo hodili do rieky.
Je veľa príkladov, keď separatisti zadržali, mučili a ponižovali civilov, ktorí sa nezúčastňovali na ozbrojenom konflikte. Tak 29. augusta 2014 bola oslobodená ukrajinská občianka Irina Dovgaň, ktorú predtým uväznili rebeli zo separatistického práporu Vostok. Ženu obvinili z podpory ukrajinskej moci, priviazali ju k stĺpu v centre Donecka, verejne ju ponižovali a bili.
Separatisti na východe Ukrajiny často používajú taktiku streľby z husto obývaných obvodov a sídlisk. Zriadia si palebné postavenia v obytných domoch a pália na pokojných obyvateľov. Dôkazy takýchto činov sa zjavovali vo vysielaní ruskej televízie. Napríklad 1. októbra 2014 na Prvom kanáli odvysielali reportáž, v ktorej rebel Doneckej ľudovej republiky z okna obytného vežiaka páli z granátometu na postavenia ukrajinskej armády. V ďalšom zábere sa novinár pýta staršej ženy na schodišti, či sa tu nebojí bývať.
Rebeli strieľajú aj na verejnú dopravu. Tak 13. januára 2015 strieľali na kontrolné stanovište pri vjazde do mesta Volnovacha zo strany Donecka. Paľba z raketometného systému Grad bola vedená z územia kontrolovaného separatistami. Do tejto paľby sa dostal linkový autobus s pokojnými obyvateľmi – zahynulo dvanásť ľudí.
Realitou sa stal aj hlad a prudké ožobráčenie obyvateľstva Donbasu. Obzvlášť kruto sa to prejavilo v zime 2014 – 2015. Svedectvá o smrti hladom sa podarilo zhromaždiť novinárke Jekaterine Sergackovej:
Sergej K., dobrovoľník a organizátor bezplatných jedální pre chudobných, ktorý bol nedávno donútený utiecť z Donecka na oslobodené územia, povedal, že v Kirovsku umrelo hladom 7 ľudí, v Snežnom 5 a v Krasnopartizansku v Luhanskej oblasti 68. Podľa pozorovaní miestnych obyvateľov telá mŕtvych prevážajú po meste na saniach, lebo iné dopravné prostriedky tam nie sú. Tých, čo umreli na dystrofiu, deklarujú ako umretých na infarkt. Nepriamo to potvrdzujú aj informácie bývalého „ministra obrany DĽR“ Igora Girkina (Strelkova). Napríklad píše: „V Doneckej a Luhanskej republike je veľa potravín. No starci a invalidi (a nielen oni) nemajú nijaké peniaze, aby si ich mohli kúpiť. Žiaľ, úrady na to zvysoka kašlú, inak by už dávno zorganizovali výdaj potravín na prídelové lístky. Je nepochopiteľné, že ľudia umierajú hladom a obchody sú plné potravín. Dnes mi hlásili, že v Donecku počet oficiálne zaznamenaných úmrtí na dystrofiu prevýšil 20 ľudí. Podľa správ z Luhanskej oblasti to tam nie je lepšie.“
Úradom takzvanej Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky sa nepodarilo zorganizovať spravodlivé rozdeľovanie humanitárnej pomoci, ktorá je navyše nanajvýš nedostatočná. Samotní vodcovia separatistov priznávajú, že značná časť dodávok sa rozkradne. Napríklad známy veliteľ rebelov Arsenij Pavlov (prezývaný Motorola, občan Ruskej federácie) oznámil vo februári 2015, že pri rozdeľovaní humanitárnej pomoci „úroveň zlodejstva presahuje všetky hranice“. „Humanitárne konvoje prichádzajú, no humanitárnej pomoci sa nedostáva,“ zdôraznil.
Ceny v obchodoch na území pod kontrolou separatistov sú značne vyššie ako v ukrajinských oblastiach. Pritom pracovných miest v Donbase je teraz podstatne menej. Pracujú niektoré šachty vrátane nelegálnych, a tiež podniky doneckého oligarchu Rinata Achmetova. Väčšina firiem opustila územia DĽR a LĽR, aby sa zachránila pred lúpežami a obsadením, a pritiahnuť nové investície do pásma bojov je prakticky nemožné.
Vážnym problémom je aj neschopnosť úradov samozvaných „republík“ zabezpečiť nevyhnutné lieky pre ľudí, odkázaných na štátne sociálne zabezpečenie. Týka sa to aj dispenzárov a ďalších zdravotníckych zariadení. Bez ohľadu na to vedenie DĽR a LĽR robí prekážky pri evakuácii práceneschopných ľudí, ktorí trpia nedostatkom liekov. Napríklad úrady LĽR znemožnili úsilie dobrovoľníkov odviezť na územie kontrolované ukrajinskou mocou pacientov Slavianoserbskej psychoneurologickej liečebne, ktorá nielenže nie je zásobovaná liekmi, ale je aj systematicky ostreľovaná.
Počas bojov na východe Ukrajiny z územia, ktoré kontrolujú separatisti, a tiež z miest blízko frontu muselo utiecť množstvo miestnych obyvateľov. Podľa oficiálnej štatistiky Federálnej migračnej služby RF od apríla 2014 do januára 2015 prešlo do Ruska viac ako 800 000 obyvateľov Ukrajiny. Podľa údajov miestnych úradov viac ako 900 000 obyvateľov Donbasu utieklo pred ostreľovaním a hladom na bezpečné územia Ukrajiny. Mnohí utečenci sa už nemajú kam vrátiť, keďže ich mestá a dediny v pásme konfliktu boli zničené.
Ukrajinské úrady oceňujú rozsah škôd, vzniknutých bojmi v Donbase na 4,6 miliardy hrivien (viac ako 200 amerických miliónov dolárov). Bez obydlia, vody, plynu a elektriny je asi 104 000 obyvateľov Doneckej oblasti.
Objekty infraštruktúry, elektrické vedenia, miestne rozvody plynu a vodovod sú systematicky ničené. Pravidelne prichádzajú správy o smrti robotníkov opravárenských čiat, ktorí obnovujú infraštruktúru na separatistami zabranom území.
Keďže chýbajú humanitárne koridory, cesta na bezpečné miesto je pre utečencov plná smrteľného nebezpečenstva. Tak 18. augusta separatisti ostreľovali kolónu utečencov – zahynulo 15 mierumilovných obyvateľov. V kolóne, označenej bielymi zástavami, boli utečenci obcí Chriaščevatoje a Novosvetlovsk. Z územia separatistov na nich spustili paľbu z mínometov a systému Grad.
Prakticky na celom území Donbasu sú dnes početné opevnené kontrolné stanovištia. Aj tie, ktoré vybudovali ukrajinskí vojaci, sa môžu zneužiť, no sú zriadené podľa ukrajinských zákonov, kým analogické opevnené stanovištia, ktoré postavili separatisti, nemajú právny základ a nepodliehajú spoločnému veleniu. To poskytuje široké možnosti svojvôle: obmedzovanie osôb, ktoré chcú opustiť pásmo bojov, vydieranie biznismenov, uplatňovanie nekontrolovaného násilia rebelov voči civilom, nútenie miestnych obyvateľov na ťažké práce.
Obyvatelia miest a obcí, ktoré majú pod kontrolou separatisti, sú často vystavení násiliu zo strany rebelov. Typickým je príklad mesta Slaviansk. Po tom, čo ukrajinskí vojaci oslobodili toto mesto od rebelov, našiel sa na jeho území masový hrob, v ktorom ležali miestni obyvatelia a na ich telách boli stopy po mučení a ponižovaní. Už v prvých dňoch obsadenia Slavianska a neďalekej Gorlovky našli v rieke telo miestneho poslanca Vladimira Rybaka. Zadržali ho rebeli z oddielu dôstojníka ruských špeciálnych jednotiek Igora Bezlera, mučili ho, zabili a telo hodili do rieky.
Je veľa príkladov, keď separatisti zadržali, mučili a ponižovali civilov, ktorí sa nezúčastňovali na ozbrojenom konflikte. Tak 29. augusta 2014 bola oslobodená ukrajinská občianka Irina Dovgaň, ktorú predtým uväznili rebeli zo separatistického práporu Vostok. Ženu obvinili z podpory ukrajinskej moci, priviazali ju k stĺpu v centre Donecka, verejne ju ponižovali a bili.
Separatisti na východe Ukrajiny často používajú taktiku streľby z husto obývaných obvodov a sídlisk. Zriadia si palebné postavenia v obytných domoch a pália na pokojných obyvateľov. Dôkazy takýchto činov sa zjavovali vo vysielaní ruskej televízie. Napríklad 1. októbra 2014 na Prvom kanáli odvysielali reportáž, v ktorej rebel Doneckej ľudovej republiky z okna obytného vežiaka páli z granátometu na postavenia ukrajinskej armády. V ďalšom zábere sa novinár pýta staršej ženy na schodišti, či sa tu nebojí bývať.
Rebeli strieľajú aj na verejnú dopravu. Tak 13. januára 2015 strieľali na kontrolné stanovište pri vjazde do mesta Volnovacha zo strany Donecka. Paľba z raketometného systému Grad bola vedená z územia kontrolovaného separatistami. Do tejto paľby sa dostal linkový autobus s pokojnými obyvateľmi – zahynulo dvanásť ľudí.
Realitou sa stal aj hlad a prudké ožobráčenie obyvateľstva Donbasu. Obzvlášť kruto sa to prejavilo v zime 2014 – 2015. Svedectvá o smrti hladom sa podarilo zhromaždiť novinárke Jekaterine Sergackovej:
Sergej K., dobrovoľník a organizátor bezplatných jedální pre chudobných, ktorý bol nedávno donútený utiecť z Donecka na oslobodené územia, povedal, že v Kirovsku umrelo hladom 7 ľudí, v Snežnom 5 a v Krasnopartizansku v Luhanskej oblasti 68. Podľa pozorovaní miestnych obyvateľov telá mŕtvych prevážajú po meste na saniach, lebo iné dopravné prostriedky tam nie sú. Tých, čo umreli na dystrofiu, deklarujú ako umretých na infarkt. Nepriamo to potvrdzujú aj informácie bývalého „ministra obrany DĽR“ Igora Girkina (Strelkova). Napríklad píše: „V Doneckej a Luhanskej republike je veľa potravín. No starci a invalidi (a nielen oni) nemajú nijaké peniaze, aby si ich mohli kúpiť. Žiaľ, úrady na to zvysoka kašlú, inak by už dávno zorganizovali výdaj potravín na prídelové lístky. Je nepochopiteľné, že ľudia umierajú hladom a obchody sú plné potravín. Dnes mi hlásili, že v Donecku počet oficiálne zaznamenaných úmrtí na dystrofiu prevýšil 20 ľudí. Podľa správ z Luhanskej oblasti to tam nie je lepšie.“
Úradom takzvanej Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky sa nepodarilo zorganizovať spravodlivé rozdeľovanie humanitárnej pomoci, ktorá je navyše nanajvýš nedostatočná. Samotní vodcovia separatistov priznávajú, že značná časť dodávok sa rozkradne. Napríklad známy veliteľ rebelov Arsenij Pavlov (prezývaný Motorola, občan Ruskej federácie) oznámil vo februári 2015, že pri rozdeľovaní humanitárnej pomoci „úroveň zlodejstva presahuje všetky hranice“. „Humanitárne konvoje prichádzajú, no humanitárnej pomoci sa nedostáva,“ zdôraznil.
Ceny v obchodoch na území pod kontrolou separatistov sú značne vyššie ako v ukrajinských oblastiach. Pritom pracovných miest v Donbase je teraz podstatne menej. Pracujú niektoré šachty vrátane nelegálnych, a tiež podniky doneckého oligarchu Rinata Achmetova. Väčšina firiem opustila územia DĽR a LĽR, aby sa zachránila pred lúpežami a obsadením, a pritiahnuť nové investície do pásma bojov je prakticky nemožné.
Vážnym problémom je aj neschopnosť úradov samozvaných „republík“ zabezpečiť nevyhnutné lieky pre ľudí, odkázaných na štátne sociálne zabezpečenie. Týka sa to aj dispenzárov a ďalších zdravotníckych zariadení. Bez ohľadu na to vedenie DĽR a LĽR robí prekážky pri evakuácii práceneschopných ľudí, ktorí trpia nedostatkom liekov. Napríklad úrady LĽR znemožnili úsilie dobrovoľníkov odviezť na územie kontrolované ukrajinskou mocou pacientov Slavianoserbskej psychoneurologickej liečebne, ktorá nielenže nie je zásobovaná liekmi, ale je aj systematicky ostreľovaná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.