Nie som ani gitarista, ani basgitarista.
Ja len hrám na gitarách. Tým, že sme kapelu založili vo veku, keď už máme rodiny, veľa pracovných povinností, necvičíme, ako by sme potrebovali, ale dávame do toho všetko, čo sme schopní dať. Nepatrím k hudobníkom, čo si musia kupovať nové nástroje, ale stále som v túžbe, očakávaní a hľadaní. Viem veľa času vo vani stráviť tým, že surfujem po všetkých možných inzertných stránkach a nakoniec si povedať, že som spokojný s tou, čo mám. Jeden kamarát to pekne pomenoval, že pozerať si Burdu.
Milujem horúcu vaňu.
Viem tam byť dlho, čítam si knihy. Teraz skôr iPad, ale nie vždy dokážem neprekliknúť na facebook, tak ich radšej čítam na Kindli. Človek sa na facebooku ťažko ubráni radosti, že má 140 lajkov. Keď pristihnem sám seba pritom, že túžim, aby tých lajkov bolo viac, presviedčam sa, že o nič nejde.
Bojujem s káblami.
Odkazujem Martinovi Mojžišovi, ktorý ma na Matfyze učil mechaniku, že zákon zachovania energie nefunguje. Našiel som dôkaz. Energia potrebná na to, aby som zbalil a odložil káble je vždy oveľa menšia ako energia potrebná na rozbalenie. Neviem, ako je to možné, a či sa to stáva iba mne, ale pred koncertom tie káble ožijú ako hady a zamotajú sa. Vie ma to vytočiť do nepríčetnosti.
Viem sa rýchlo nadchnúť a potom aj rýchlo odchnúť.
Napríklad som si kúpil permanentku do posilňovne po jednej zdravotnej prehliadke, doteraz ju mám. Bola v bývalej kočikárni z 90. rokov, zapotená, žiadne kardiostroje, hrala tam brutálna metalová hudba, mal som trénerku, celé ma to bavilo, ale narodilo sa nám dieťa, odrazu bolo treba zostať doma.
Pavúka by som do ruky nezobral.
To je jedno, či je neškodný, to s tým nesúvisí. Tak, ako keď som letel vrtuľovým lietadlom, obrovské turbulencie, tisíckrát som si mohol povedať, že je oveľa pravdepodobnejšie havarovať v aute. Mohol som si to akokoľvek racionalizovať, ale ak počas troch sekúnd padlo lietadlo o 30 metrov, každá bunka v mojom tele kričala, buď niekde inde, nebuď tu!
Som neadrenalínový typ.
Nerozumiem tomu, čo je na tom príjemné. Len raz som urobil tú chybu, že som sa zviezol na obrovskej húsenkovej dráhe s voľným pádom. Keď sa to celé skončilo, ten človek, čo mi vracal veci, sa spýtal, či mi nemá zavolať lekára. Nebol som schopný odpovedať na otázky. Už v živote nikdy!
V podstate viem žartovať o všetkom.
Ale čím je človek starší a smrť sa približuje v čase aj v priestore, lebo odchádzajú tí, čo sú mi bližšie, tým ťažšie je pre mňa sa na smrť dívať, že chacha-chichi. Ale som rád, že existujú ľudia, ktorí humorom ohmatávajú priestor, hľadajú hranice pre nás, ktorí sa tam bojíme zájsť. Vyberú sa tam, aby nám o nás niečo ukázali. Skôr mi prekáža, keď je vtip slabý, len samoúčelné prekročenie hranice.
Nikdy som si budúcnosť neplánoval.
Nehovoril som si, že keď vyrastiem, budem pracovať v reklame, alebo že budem diskotékar a budem hovoriť do mikrofónu a teraz vám zahráme... a tancujeme, aj vy vzadu! Štúdium na vysokej škole som vymenil za hranie v Stoke, potom vznikol Ragtime, išiel som do rádia. Matika ma doteraz baví, možno by som dnes robil niekde finančnú matematiku a tešil sa z toho, ako fantasticky viem vypočítať deriváty na newyorskej burze. Nie som fatalista, všetkým, čím som bol, bol som rád.
Ja len hrám na gitarách. Tým, že sme kapelu založili vo veku, keď už máme rodiny, veľa pracovných povinností, necvičíme, ako by sme potrebovali, ale dávame do toho všetko, čo sme schopní dať. Nepatrím k hudobníkom, čo si musia kupovať nové nástroje, ale stále som v túžbe, očakávaní a hľadaní. Viem veľa času vo vani stráviť tým, že surfujem po všetkých možných inzertných stránkach a nakoniec si povedať, že som spokojný s tou, čo mám. Jeden kamarát to pekne pomenoval, že pozerať si Burdu.
Milujem horúcu vaňu.
Viem tam byť dlho, čítam si knihy. Teraz skôr iPad, ale nie vždy dokážem neprekliknúť na facebook, tak ich radšej čítam na Kindli. Človek sa na facebooku ťažko ubráni radosti, že má 140 lajkov. Keď pristihnem sám seba pritom, že túžim, aby tých lajkov bolo viac, presviedčam sa, že o nič nejde.
Bojujem s káblami.
Odkazujem Martinovi Mojžišovi, ktorý ma na Matfyze učil mechaniku, že zákon zachovania energie nefunguje. Našiel som dôkaz. Energia potrebná na to, aby som zbalil a odložil káble je vždy oveľa menšia ako energia potrebná na rozbalenie. Neviem, ako je to možné, a či sa to stáva iba mne, ale pred koncertom tie káble ožijú ako hady a zamotajú sa. Vie ma to vytočiť do nepríčetnosti.
Viem sa rýchlo nadchnúť a potom aj rýchlo odchnúť.
Napríklad som si kúpil permanentku do posilňovne po jednej zdravotnej prehliadke, doteraz ju mám. Bola v bývalej kočikárni z 90. rokov, zapotená, žiadne kardiostroje, hrala tam brutálna metalová hudba, mal som trénerku, celé ma to bavilo, ale narodilo sa nám dieťa, odrazu bolo treba zostať doma.
Pavúka by som do ruky nezobral.
To je jedno, či je neškodný, to s tým nesúvisí. Tak, ako keď som letel vrtuľovým lietadlom, obrovské turbulencie, tisíckrát som si mohol povedať, že je oveľa pravdepodobnejšie havarovať v aute. Mohol som si to akokoľvek racionalizovať, ale ak počas troch sekúnd padlo lietadlo o 30 metrov, každá bunka v mojom tele kričala, buď niekde inde, nebuď tu!
Som neadrenalínový typ.
Nerozumiem tomu, čo je na tom príjemné. Len raz som urobil tú chybu, že som sa zviezol na obrovskej húsenkovej dráhe s voľným pádom. Keď sa to celé skončilo, ten človek, čo mi vracal veci, sa spýtal, či mi nemá zavolať lekára. Nebol som schopný odpovedať na otázky. Už v živote nikdy!
V podstate viem žartovať o všetkom.
Ale čím je človek starší a smrť sa približuje v čase aj v priestore, lebo odchádzajú tí, čo sú mi bližšie, tým ťažšie je pre mňa sa na smrť dívať, že chacha-chichi. Ale som rád, že existujú ľudia, ktorí humorom ohmatávajú priestor, hľadajú hranice pre nás, ktorí sa tam bojíme zájsť. Vyberú sa tam, aby nám o nás niečo ukázali. Skôr mi prekáža, keď je vtip slabý, len samoúčelné prekročenie hranice.
Nikdy som si budúcnosť neplánoval.
Nehovoril som si, že keď vyrastiem, budem pracovať v reklame, alebo že budem diskotékar a budem hovoriť do mikrofónu a teraz vám zahráme... a tancujeme, aj vy vzadu! Štúdium na vysokej škole som vymenil za hranie v Stoke, potom vznikol Ragtime, išiel som do rádia. Matika ma doteraz baví, možno by som dnes robil niekde finančnú matematiku a tešil sa z toho, ako fantasticky viem vypočítať deriváty na newyorskej burze. Nie som fatalista, všetkým, čím som bol, bol som rád.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.