Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ornette Coleman a jeho hudba

.časopis .hudba

Jedenásteho júna 2015 zomrel Ornette Coleman. Mal 85 rokov a za sebou kariéru jedného z najdôležitejších džezmenov všetkých čias.

V budove s popisným číslom 5 na Cooper Square v dolnej časti Manhattanu sídlil koncom päťdesiatych rokov minulého storočia klub Five Spot Café. Bol vyhľadávanou destináciou newyorských umelcov. Keby ste tam v tom čase zašli a s pohárom piva sa usadili niekde do kúta, v kúdoloch cigaretového dymu by ste mohli zazrieť maliarov Franza Klina alebo Willema de Koninga, aspoň pasívne sa zúčastniť na literárnych debatách Jacka Kerouaca a Allena Ginsberga a jedným uchom počúvať džemovanie Theloniusa Monka a Johna Coltrana, ktorí tam hrávali takmer každý večer.
Sedemnásteho novembra 1959 by ste vo Five Spot popri štamgastoch zazreli prominentných džezových kritikov z Times, Village Voice či Downbeatu, prípadne Leonarda Bernsteina v dôvernom rozhovore s Milesom Davisom. V tento večer tu mala svoje prvé newyorské vystúpenie kapela, ktorú predchádzala škandalózna reputácia. Trubkár Don Cherry, bubeník Billy Higgins, kontrabasista Charlie Haden (jediný beloch v kapele) a hlavne saxofonista a frontman celej partičky Ornette Coleman mali pritom povesť slušných, pokojných džezových romantikov. Škandál nespočíval v ich správaní, ale v hudbe, ktorú hrali.

.podoba budúceho džezu
Ornette Coleman, rodák z texaského mesta Forth Worth (narodil sa 9. marca 1930) hral gospel, blues a R&B od detstva. Keď sa ho o mnoho rokov neskôr spýtal Sean Lennon, prečo sa začal venovať hudbe, skromne povie, že preto, aby pre rodinu zarobil nejaké peniaze, pretože žili bez otca (zomrel, keď mal Ornette 7 rokov). Hudbu nikdy formálne neštudoval, hoci jeho znalosti harmónie a inštrumentácie sa postupne stali fenomenálnymi. Jeho školou boli ansámbly, v ktorých hrával. Nebola to ľahká škola: z gospelovej kapely ho vyhodili, keď na koncerte začal improvizovať, neskôr mal problémy preto, lebo sa do známych pesničiek snažil vpašovať bebop. Po jednom koncerte v Baton Rouge ho fyzicky napadla skupina miestnych hudobníkov, lebo hral „divne” a zničili mu saxofón (nahradil ho saxofónom z umelej hmoty, keďže na „ozajstný” nemal peniaze a stal sa tak predchodcom Andreja Jobusa z Vrbovských víťazov). V roku 1954 sa presťahoval do Los Angeles, kde sa zoznámil s hudobníkmi, ktorí hrali podobne „divne” ako on a nahrali spolu prvé dva albumy. Americká džezová elita spozornela.
Práve vrcholila mimoriadne výživná éra bebopu, Charlie Parker, vzor všetkých ďalších saxofonistov v roku 1955 zomrel, jeho odkaz rozvíjali John Coltrane, Miles Davis, Charlie Mingus a ďalší majstri. Boli to mimoriadni hudobníci, ktorí vytvorili veľa z najsilnejšej hudby 20. storočia, no koncom päťdesiatych rokov boli pevne zakorenení v džezovej tradícii. To znamená, že hrávali „štandardy”, čiže popové pesničky, ktoré slúžili ako harmonický základ pre ich virtuózne sóla. Oslobodili sa už od swingových konvencií a vďaka extrémnemu talentu často kombinovanému s poctivým štúdiom európskej hudby sa svojou sofistikovanou tvorbou vzďaľovali od pôvodnej, tanečno-ľudovej podoby džezu.
Do toho prišiel Ornette Coleman so svojimi spoluhráčmi. Nehrali štandardy, nerozvíjali bebop (slávny bubeník Jack DeJohnette pritom spomína, že „Ornette vedel hrať Parkera tak, že vám z toho spadli gate”), ich skladby nemali tradičnú štruktúru s chórusmi a sólami, objavovali sa v nich detsky čisté melódie, ktoré sa kontrapunkticky prelínali, pričom často zneli tóny, aké na žiadnom (naladenom) klavíri nezahráte. Chvíľami to pripomínalo hru talentovaných amatérov, chvíľami fenomenálnych virtuózov. A ten zvuk Colemanovho saxofónu: ako keby svojím nástrojom spieval, rozprával, nariekal. S mohutným, intonačne čistým tónom Charlieho Parkera sa to nedalo ani porovnať.
Novembrový koncert v New Yorku dopadol najlepšie, ako mohol: Bernstein bol nadšený, Davis a kritici sa o zvláštnom Texasanovi vyjadrovali s neskrývaným opovrhovaním. „Neviem čo to hrá, ale džez to nie je,” povedal Dizzy Gillespie. Faktom však bolo, že do Five Spot prichádzalo na Colemanove koncerty veľa ľudí a tak mu majiteľ klubu predĺžil angažmá na dva mesiace. Tichého, zbožného saxofonistu (v tom čase patril medzi Svedkov Jehovových) si nemohol nevšimnúť šéf Atlantic Records Ahmed Ertegun, ktorý mu okamžite ponúkol nahrávaciu zmluvu. Ten sa mu odmenil štyrmi albumami v priebehu dvoch rokov (The Shape of Jazz to Come, Change of the Century, This is Our Music a Free Jazz), z ktorých každý patrí do päťhviezdičkovej kolekcie hudby dvadsiateho storočia.

.toto je naša hudba
Ornette Coleman v ďalších rokoch bránil svoju hudbu komplikovanými teoretickými úvahami, hovoril o „harmolódii”, či o „pohyblivých centrách tonality”. Kým Miles Davis prišiel v šesťdesiatych rokoch s počúvateľnou fúziou džezu a rocku, Coleman bol v tom čase džezovým mainstreamom považovaný za nezrozumiteľného, uleteného génia. Jemu to však nevadilo. Objavoval hudbu marockých trubačov, skladal sláčikové kvartetá a neskôr aj concerto grosso pre džezovú kapelu a symfonický orchester Skies of America (Newyorskú filharmóniu na premiére dirigoval Kurt Masur) a veľa koncertoval.
V tom istom čase sa k Ornettovmu spájaniu melodiky, improvizácie a láske k disonantným zvukom začali hlásiť hudobníci z úplne iných umeleckých svetov: Lou Reed považoval jeho hudbu za jednu z inšpirácií The Velvet Underground, podobne Jerry Garcia a Grateful Dead (Jerry hosťuje na Ornettovom skvelom albume Virgin Beauty z roku 1988), alebo gitarista Vernon Reid a jeho kapela Living Color. Za svoj vzor považujú Colemana takí rôznorodí hudobníci ako Mike Patton (Faith No More), Moby, Flea (Red Hot Chili Peppers), Nels Cline (Wilco), Patti Smith, ?uestlove (The Roots) či Thurston Moore. Bebopovou tradíciou nezaťažení rockeri v jeho hudbe rozpoznali to, čo v roku 1959 veľkým majstrom ušlo: že je zároveň hlboká a prostá, krásna a znepokojujúca.
Ornette Coleman zomrel 11. júna 2015.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite