Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hnedý svet

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Kým som to nevidel, neveril by som tomu: Na Slovensku máme naše vlastné turínske plátno s otlačkom Kristovej tváre.

Reč je o vyše päťdesiat rokov starom obraze Rudolfa Krivoša Kristus (1962, 65 x 44cm), ktorý zobrazuje umučenú tvár Ježiša Krista. Jednoduchosť toho obrazu ma zasiahla, len červená (krv), šedá (pot) a čierna (vlasy, obrys tváre) – ale je tam všetko, najmä utrpenie a bolesť (ryha v tvári), a tiež koniec (jedno oko otlačené krvou).
Výstava Rudolfa Krivoša (1933) bola v Nedbalke na dvoch poschodiach a bol to zážitok. Myslím, že s jeho druhmi zo skupiny Galandovcov – najmä Milanom Paštékom a Vladimírom Kompánkom sa Krivošovi podarilo zanechať svedectvo, ako mohol zostať umelec slobodný aj v neslobodnom režime. Hovoríme o vnútornej slobode, prirodzene. Dobre to ilustruje aj kniha Bohumíra Bachratého Rudolf Krivoš. Svedectvá, signály, odkazy, ktorú pri tejto príležitosti galéria vydala. Žiaľ, text Bohumíra Bachratého zaostáva za reprodukovanými obrazmi, autor totiž zbytočne podlieha svojim inšpiráciám a namiesto Krivoša sa pričasto venuje iným veciam. Dôkazov je viacero, napríklad chýbajúca kapitola o tom, ako normalizačné reštrikcie vplývali na Krivošovu tvorbu a osobnosť, všetko to klincujú niektoré neintegrálne použité citáty, za všetky spomeňme Ala Gora.
Vráťme sa však ku Krivošovi a jeho vnútornej slobode. „Pre mňa je sloboda pocit, ktorý nosím v sebe. Kto nemá vnútornú slobodu, nemá žiadnu. Znie to paradoxne, ale najväčší pocit slobody som mal, keď ma na začiatku normalizácie vylúčili zo Zväzu výtvarných umelcov. Zavrel som sa do ateliéru a vlastne som osem rokov z neho nevychádzal. Ak, tak len na chalupu, ktorú mám nad Detvianskou Hutou. Tam som nachádzal druhú slobodu, ktorú som potreboval, slobodu samoty a ticha,“ povedal Krivoš. Stojí za pozornosť, v čom Krivoš slobodu našiel, a najmä kde ju našiel. Galandovci sa priznávali ku svojej krajine, nehanbili sa za svoju identitu, a súčasne sa ju nebáli zobraziť úplne inak. Keď na nich komunistický režim pritlačil a pokúsil sa ich vytlačiť za okraj, význam tohto ich programu ešte vzrástol. Najmä u Kompánka, ale aj u ďalších. Pre Krivoša bola krajina, to prirodzené v nej, hnedá, prípadne hnedo-zelená. Sám povedal: „Neraz sa ma pýtali, prečo maľujem hnedé obrazy, a nechápali, prečo to neviem vysvetliť. Možno to pochádza ešte z detstva. Keď sa vraciam v spomienkach do tých čias, zdá sa mi, že väčšina vecí, ktoré ma obklopovali, bola hnedá. Dokonca nielen farba, ale aj vône a chute, lebo si myslím, že farbu nestačí vidieť, treba ju cítiť na jazyku, vťahovať nosom. Hnedý je zrod aj zánik. Hnedý je puk na konári jablone skôr, ako z neho vylezie krehká, nesmelá zeleň listu, a hnedé je aj zhnité jablko. Niekedy sa mi zdá, že hnedé a zelené je všetko, čo do neho nevpašoval človek.“ A tomuto svojmu vnímaniu sveta je Krivoš lojálny. Či už maľuje dedinu, jej lazy, dobytok a zvieratá, alebo ľudí. Azda najviac dokáže autor vyjadriť rôzne podoby ťažoby a útlaku, a tiež krutosti. Jeho olejomaľba Séria (1968) so zvyškami ľudských tiel na provizórnych katafalkoch, by mala navždy patriť k roku 1968, tak ako fotografie Ladislava Bielika.
Jednej veci mi však bolo na výstave trochu ľúto. Najmä keď som sa opakovane vracal k vyššie spomínanému obrazu Krista, respektíve k Bielej izbe (1981), Fašiangom (1982), Mame II (1986), Predkom (1987) alebo k Pokušeniu svätého (2009). Bolo mi ľúto, že tu chýbajú ikony, Krivošove či krivošovské ikony. Tieto vyššie spomenuté obrazy totiž ukazujú, že Krivoš nebol „len“ slovenským Francisom Baconom, že jeho novú figuratívnosť dokázal niečím prekonať. A to niečo malo duchovnú povahu. Krivoš sa totiž neutápal v krutostiach a „vnútornostiach“ tohto sveta, dokázal ich majstrovsky ťaživo zobraziť, ale svet sa mu na ne ani zďaleka nezredukoval. Vďačil za to krajine, pod čím nemožno chápať len „hnedú“ či hnedo-zelenú prírodu, ale najmä citlivý a žiada sa povedať kultúrny vklad človeka, ktorý – ako sa o tom vyjadril pri opise svojej chalupy – vytvára novú harmóniu s jej novou estetikou, rytmom, proporciou a funkčnosťou.  
Krivoš je pre našu kultúru a pamäť na 20. storočie dôležitý autor, je dobre, že to galéria Nedbalka opäť pripomenula. Ak už pre nič iné, tak preto, že všetka tá expresívna farebnosť našej doby vytláča na okraj hnedú, hnedo-čiernu, občas až hrdzavú farebnosť. A pritom na to nie je dôvod. Krivoš totiž s týmito farbami dokázal povedať strašne veľa. A keď pridal červenú, dokázal vyvolať niečo, čo človeku trvale zostáva v pamäti. Tak ako jeho Kone (1963), pokojné a predsa hrdé, pripravené sa vzopäť.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite