Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Učím pre Slovensko

.veronika Pavlíková Klindová .časopis .reportáž

Cítim sa, akoby ma niekto pitval za živa. Práve mi bolo vysvetlené, že som obyčajný chudák. Učiteľstvo je práca pre nuly. Trinásťroční chalani rýpali, smiali sa a čakali, že vybuchnem alebo sa zložím. Nemôžem to urobiť, som dva roky učiteľkou v rámci programu Teach for Slovakia.

So silným sebazaprením som sa im snažila vysvetliť, že to, čo robia, je neúctivé, a s podobným správaním to budú mať v živote ťažké. Smiali sa ďalej. Nikdy som si nemyslela, že budem niesť výsmech pubertiakov tak ťažko. Trasú sa mi ruky, mám chuť kričať a plakať, ale nemôžem.
Od septembra učím na východe Slovenska v špeciálnej základnej škole – v triedach sa tu miešajú deti s výrazne narušenou komunikačnou schopnosťou s nevidiacimi, od Rómov cez „polovičákov“ až po Nerómov. Učím ich matematiku, fyziku, angličtinu a informatiku. Cítim sa učiteľkou so všetkým, čo k tomu patrí, hoci nemám ani pedagogické minimum.
Do školy som sa dostala cez program Teach for Slovakia (TFS) a učím, aby som si počas dvoch rokov systém zažila na vlastnej koži a raz ho pomohla postaviť na nohy. Teach for Slovakia je súčasťou medzinárodnej organizácie Teach for All (TFA), ktorej víziou je, „aby raz všetky deti mali vzdelanie, ktoré im dá šancu v živote uspieť“. Táto organizácia namiesto interaktívnych tabulí a tabletov posiela program do škôl mladých ľudí – lídrov s túžbou meniť veci k lepšiemu.

.chce to pevné nervy
Deň po štátniciach som vyplnila prihlášku, potom postúpila výber a absolvovala tri osobné pohovory. Pri promočnom obede som mame aj svokrovcom, očakávajúcim skôr správu, že s manželom čakáme bábätko, oznámila vstup do Teach for Slovakia. Gratulovali mi, no nerozumeli.
Pri prijatí ponuky do TFS som mala veľké oči. Až neskôr som si uvedomila, že to bude to najťažšie, do čoho som sa zatiaľ v živote pustila. Začať učiť zo dňa na deň, bez väčších skúseností, v prostredí, ktoré domov ani zďaleka nepripomína a pritom sa deliť o svoje súkromie s ľuďmi, ktorých som ešte pred mesiacom vôbec nepoznala – to chce pevné nervy.
Učím v špeciálnej škole pre nevidiacich a slabozrakých. Spojená škola internátna v Levoči vznikla v roku 1922 ešte ako ústav pre nevidiacich. Ku škole patrí ešte aj internát, klub a jedáleň. Škola sa stále špecializuje na nevidiacich a slabozrakých, ale tých ubúda. Preto sa otvorila aj kombinovane postihnutým deťom, teda takým, ktoré majú okrem problémov so zrakom aj ďalšie telesné alebo mentálne postihnutie a deťom s poruchami učenia.
Prvý školský deň ma na poschodí čakal zástupca riaditeľky a v jednej osobe aj môj sprevádzajúci učiteľ. Tmavou chodbou s vysokým stropom ma doviedol k mojej triede piatakov. Otvoril dvere, predstavil ma skupinke vyplašených detí a odišiel. Nevedela som, či si sadnúť, či stáť. Či zahrať prísnu, alebo láskavú pani. Jedno bolo jasné z prvého pohľadu – v mojej triede nie sú žiadni nevidiaci ani viacnásobne postihnuté deti.
Postupne sme sa naučili svoje mená a urobili si pravidlá, ktoré budeme v triede dodržiavať. Pre mňa sa začal kolotoč medzi piatimi triedami, kde sú zaradení nevidiaci a slabozrakí žiaci, deti s poruchami učenia a integrovaní žiaci s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia. Čiže žiadni vozíčkari a ťažko postihnutí. No aj medzi relatívne zdravými deťmi sa nájdu také, na ktoré pozeráte s boľavým srdcom.
Od septembra má môj život prísny rytmus: zvonenie, zobrať triednu knihu, zapísať učivo a chýbajúcich, štyridsaťpäť minút učenia, zvonenie, prestávka, založiť triednu knihu do správnej priehradky, nádych, výdych, pripraviť pomôcky, zvonenie. V piatky, keď mávam dozor, je to ešte rýchlejšie. Do zborovne len vbehnem odložiť triednu knihu a utekám na chodbu modliac sa, aby sa deťom náhodou nestalo niečo vážne. Už len jeden nešťastne vylomený zub môže učiteľa vyjsť na takmer dvojmesačný plat.

.drží ma vízia
Keď prácu v škole cez program Teach for Slovkia nazval môj kolega Alexander Jakubčo službou, trafil klinec po hlavičke. Program nám síce pomáha prostredníctvom mentorov, koučov a školení a sčasti aj finančne, keď nám hradí ubytovanie a telefóny. No neduhy učiteľstva doliehajú aj na nás. Nízky plat, nedostatok ocenenia od spoločnosti, výsmech a ponižovanie od detí, niekedy aj od rodičov, neustále sa meniaci systém a s ním spojený pocit neistoty, pravidlá a byrokracia, ktorých význam nikto nepozná, nedostatočný priestor na kreativitu, chýbajúca sloboda a nakoniec to najťažšie – obyčajná ľudská závisť.
Vždy, keď na mňa toto všetko doľahne, riešime s manželom otázku, či v programe skončiť, alebo nie. No čím som tu dlhšie, tým mi je jasnejšie, že odchodom by sa nič nevyriešilo. Do TFS som šla aj za dobrodružstvom, ale oveľa viac ma sem hnala vnútorná túžba meniť veci k lepšiemu. Osobne cítim veľkú zodpovednosť za to, ako bude náš vzdelávací systém vyzerať. V programe ma teda drží vízia, že raz to pôjde. Nielen čo sa týka kvalitného vzdelania pre všetky deti bez rozdielu, ale aj dôstojnej práce pre ľudí, ktorí sa rozhodnú stať skutočnými učiteľmi.
Ak si totiž mladý pubertiak dovolí učiteľa zosmiešniť a urážať počas vyučovania, niečo sa pokazilo už dávno predtým. I keď to neuveriteľne raní, nesmieme za to súdiť len toho násťročného chlapca. Ak v televízii, na ulici a doma počúva dookola o tom, akí sú učitelia neschopní, nemôžeme od neho očakávať iné správanie.
Za zlyhávajúci vzdelávací systém môže celá spoločnosť. Preto sa pri konštruovaní kvalitného vzdelávania na Slovensku musí opäť spojiť celá spoločnosť. Len trestať nespratné deti a všetko, čo sa týka školstva nechať na učiteľov a úradníkov, to by bola obrovská chyba.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite