Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

V domove nábytkárskej demokracie

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Internetom sa šíri jeden z tých vtipných obrázkov s názvom Ako vidia Slováci Európu. Nachádza sa na ňom mapa starého kontinentu, no namiesto názvov krajín je každý národ označený nejakým stereotypom. Na mieste, kde sa rozkladá Švédsko, svieti veľký nápis „IKEA“.

Chodníky v Osby sú také čisté a hladké, až sa človeku chce čupnúť a prejsť po nich dlaňou. Sedemtisícové mestečko v južnom Švédsku je plné útulných jedno- a dvojposchodových domčekov s dreveným obkladom. Miestni obyvatelia majú v oknách položené lampičky, ktoré svietia počas severských večerov. Mnohým sa nedá nenazrieť občas po očku až do obývačiek. V dome pri jazere akýsi starší pár hrá za stolom karty. Večerná pohoda v jednej z najbohatších krajín Európy...
V Osby ešte pred pár rokmi sídlil výrobca drevených hračiek Brio. Asi štvrťhodinu vlakom odtiaľto je 16-tisícový Älmhult, ďalšie mestečko, ktoré je pre zmenu domovom spoločnosti IKEA. Vzhľadom na veľkú rozlohu Švédska si veľa ľudí u nás neuvedomuje, že Švédov je v skutočnosti ešte o niečo menej ako Čechov alebo Maďarov. No priekopnícki podnikatelia a manažéri, pochádzajúci z tohto 9,7-miliónového národa, dokázali vytvoriť veľké globálne značky ako Volvo, Skanska, Scania, Ericsson, Electrolux, Tetra Pak... a samozrejme, už spomenutá IKEA. Práve ona patrí celosvetovo k najznámejším spoločnostiam z krajiny troch koruniek. Jej povojnový vzostup v mnohom súvisí s míľnikmi vzostupu Švédska ako krajiny.

.zelená búdka
Automatizovaný veľkosklad distribučného centra spoločnosti IKEA v Älmhulte vzdialene pripomína interiér Hviezdy smrti z Lucasových Hviezdnych vojen. Nachádza sa tu deväť oceľových regálov, vysokých 23 metrov, v ktorých sú naukladané zabalené škatule s tovarom ako knihy v akejsi obrovskej knižnici. Je tu miesto takmer pre 43-tisíc paliet, ktoré sem vkladá a zase vykladá deväť automatických žeriavov. Svetlo dopadá len na predné rady a regály sú také dlhé, že ich koniec sa stráca kdesi v tmavej diaľke. Predák, ktorý nás sprevádza, hovorí, že pokračujú ďalších 200 metrov. Celý priestor je široký 50 metrov a denne sem prichádza a zase odtiaľto odchádza 150 nákladiakov. Priemerný mesačný plat skladníka sa tu pohybuje okolo 2 400 eur v čistom.
Takýchto distribučných centier má IKEA po celom svete 33, ten v Älmhulte je najstarší. Vznikol v roku 1964. Paradoxne, jeho predchodcom bola malá zelená búdka s bielymi dverami. Čítate správne! Dnes 89-ročný Ingvar Kamprad, legendárny zakladateľ spoločnosti IKEA, totiž začínal v 40. rokoch 20. storočia ako obchodník s drobným tovarom. Vtedy išlo o chudobnú vidiecku poľnohospodársku oblasť. Mladý Ingvar obchádzal miestnych farmárov a predával im perá, ceruzky, zápalky, vianočné ozdoby či kravaty. Aby zefektívnil svoj drobný predaj, začal inzerovať v miestnych novinách a ľudia si ním predávané drobnosti objednávali poštou. Na farme Elmtaryd mal búdku s nápisom IKÉA (dĺžeň bol súčasťou loga až do roku 1962), kde svoje drobnosti skladoval. Ráno sa tu vždy zastavila dodávka, rozvážajúca mlieko, ktorá Kampradovi zviezla aj tovar. O nábytok sa sortiment jeho malej firmy rozšíril až po piatich rokoch podnikania, v roku 1948. Z nábytku sa čoskoro stala ťažisková oblasť Kampradovho biznisu.
Zaujímavosťou je, že pre spoločnosť IKEA typické katalógy začínali v tomto období ako príloha švédskych roľníckych novín. Aj tie sa dnes fotia v Älmhulte. V „production house“ je zamestnaných dvesto ľudí. Výrobky, ktoré tu vidieť, by sa na trhu mali ocitnúť do roka. Štúdio je vlastne veľkou halou, v ktorej sa zostavujú súpravy pre potreby fotenia katalógu. Sú tu naaranžované celé obývačky či detské izby so zariadením od IKEA, ktoré sú starostlivo do detailov vypiplané, aby pripomínali pohodu skutočnej domácnosti. „Sme 72 rokov mladí a cítime sa stále ako na začiatku našej cesty,“ hovorí Peter Agnefjäll, generálny riaditeľ korporácie. Práve na kontraste medzi improvizovanými začiatkami spoločnosti IKEA a jej dnešným celosvetovým dosahom vidieť, kam až môže vyrásť firma v priebehu života jej zakladateľa.

.demokratický dizajn
IKEA sa zviezla na náraste švédskeho trhu v 50. a 60. rokoch. Prílev ľudí z vidieka do miest podnecoval výstavbu a ľudia si prirodzene chceli zariadiť svoje nové obydlia. Dopyt po nábytku bol taký veľký, že ku koncu 50. rokov ho už švédske výrobné kapacity nestíhali pokrývať. A tak sa vedenie spoločnosti vybralo do Poľska, kde si od roku 1961 začala IKEA nechať zhotovovať stoličku OGLA. Prvá zásielka týchto stoličiek, smerujúca z poľského Radomska do Älmhultu, obsahovala 500 kusov. To bol práve počet stoličiek, ktorý sa zmestil do jedného nákladného železničného vagóna. Čoskoro však nasledovali ďalšie objednávky vrátane skríň či kresiel. Ingvar Kamprad vždy hovoril o svojom vzťahu k Poľsku ako o „ľúbostnej afére“.
V 70. rokoch sa IKEA začala presadzovať aj na západoeurópskom trhu. Kamprad si vybral hneď zo začiatku najťažší národný trh, ktorým bolo Švajčiarsko. Chodil po krajine, rozprával sa s ľuďmi a zistil, že mnohí z nich si drahý nábytok, ktorý bolo dovtedy dostať v obchodoch, nedokážu dovoliť. To bola šanca, ktorú spoločnosť IKEA využila, aby sa presadila na švajčiarskom i ďalších západoeurópskych trhoch. Mimochodom, práve v alpskej krajine dnes zakladateľ spoločnosti IKEA žije. Ak Henry Ford zdemokratizoval automobil, Ingvar Kamprad dosiahol to isté s nábytkom. IKEA v posledných rokoch organizuje v Älmhulte takzvaný Deň demokratického dizajnu, aby túto svoju črtu ešte viac zdôraznila.
„Demokratický dizajn znamená, že veci sú funkčné, zhotovené so zreteľom na udržateľnosť, majú príťažlivú formu, kvalitu, ktorá trvá, a sú zároveň cenovo dostupné,“ hovorí Jesper Brodin, člen vrcholového manažmentu IKEA. „Chceme byť zvedaví, inovatívni a otvorení.“ Z úst člena vrcholového manažmentu to prirodzene znie ako bežné marketingové reči pre zákazníkov a médiá. No v Älmhulte ich berú vážne. Napríklad taká kvalita!

.štandardizovaný zadok
„Skôr, než príde nový produkt na trh, musí byť otestovaný,“ hovorí Mattias Andersson, ktorý vedie testovacie laboratórium spoločnosti. „Ak sú výsledky zlé, výrobkom sa ďalej nezaoberáme.“ V Älmhulte sa nachádza jedno z dvoch testovacích laboratórií (druhé je v Šanghaji). Sídli v nenápadnej obdĺžnikovej dvojposchodovej budove v areáli firmy, obloženej čiernym plechom. Zvnútra vyzerá testlab ako posilňovňa pre roboty. Vidíme trebárs stoličku, zaťaženú železnými závažiami, ktorej operadlo opakovane každú sekundu ohýba rameno robota. Tento pohyb má stroj vykonať 25-tisíc krát, aby sa zistilo, či to stolička vydrží.
Podobné testy sa robia s pohovkami či kreslami, kde sa následne meria hĺbka preležanín. Na gauč pred nami tlačí hydraulické zariadenie, na ktorého konci je pripevnená drevená maketa ľudského zadku. „Vážení, toto je štandardizovaný európsky zadok,“ vysvetľuje Andersson. „Zadok tlačí na gauč každých päť sekúnd silou, ktorá zodpovedá hmotnosti stokilogramového človeka.“ Testovacie stroje sú spustené 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Čiastočne ich IKEA nakupuje, čiastočne si ich vyrábajú či modifikujú sami. Robotom musia odolať aj skrine. Jednu 20-tisíckrát otvára a zase zatvára robotické rameno. Aby to nebolo príliš jednoduché, na poličkách sú závažia takisto ako na dvierkach.
Na poschodí sa nachádzajú tri klimatické komory. „Na pár týždňov sem dáme produkty a potom meníme teplotu i vlhkosť,“ vysvetľuje Andersson. „IKEA sa snaží vyvíjať produkty, ktoré fungujú po celom svete. Ak nejaký výrobok funguje v miernom pásme, no v iných klimatických podmienkach by sa rýchlo opotreboval, zvykneme sa ho vzdať.“ No určité prispôsobenie rôznym trhom predsa len existuje, napríklad v oblasti kuchynských liniek. Kým Američania majú radi veľkorysé kuchynské priestory, v japonských domácnostiach je kuchyňa často len malý kútik, kde sa musí vpratať všetko.
V testovacom laboratóriu sa skúša aj korózia (produkty sa ponárajú do sudu s vodou) alebo povrchové pokusy s kávovými a tukovými usadeninami. Vyzerá to tu trochu ako v laboratóriu, kde Q vymýšľa špiónske hračky pre Jamesa Bonda. Textílie sa perú dvestokrát a potom pracovníci skúmajú, čo sa s nimi stalo. Visí tu aj znetvorená hračka v podobe plyšového zvieratka, na ktorého kožuchu bol vykonaný kyselinový test. „Mali sme tu na prehliadke nejaké deti. Keď to zbadali, rozplakali sa,“ dodáva Andersson.

.praktická udržateľnosť
„Do roku 2050 sa tri miliardy ľudí stanú súčasťou globálnej strednej triedy,“ hovorí manažér pre udržateľnosť Steve Howard. „Naša spoločnosť nechce za týchto okolností zaťažovať planétu priveľmi.“ Ochrana životného prostredia patrí v Škandinávii k bežným očakávaniam, ktoré verejnosť na firmy kladie. No IKEA sa ich snaží zhostiť originálnym spôsobom. Johanna Jelinek pracuje v Älmhulte ako interná dizajnérka od roku 2002. Hoci ona sa narodila vo Švédsku, jej rodičia emigrovali z Československa po sovietskej invázii v roku 1968. Už otec pracoval v tejto spoločnosti ako dizajnér. Jelinek nám ukazuje pár nápadov, ako inšpirovať ľudí na trvalú udržateľnosť. Patrí sem napríklad lavička, ktorá má za operadlom priestor na kvetináče. „Kvety patria do bytu, vzduch je vďaka nim čistejší.“ Ďalšia lavička má otváracie sedadlo a vnútri priestor na triedený odpad.
Ďalšou zaujímavosťou je takzvaný včelí hotel. „Včely miznú a chceli sme nejako nenáročne prispieť k ich zachovaniu.“ Včelí hotel je akýsi šesťuholník z umelej hmoty, v ktorom sa nachádzajú trubičky. Včely si v nich môžu spraviť domov. Včelí hotel sa dá pripevniť na dom. „Dôležité je povedať, že tu nejde o produkciu medu, len o zachovanie včelích populácií,“ vysvetľuje Jelinek. Experti na trvalú udržateľnosť by tiež radi videli odklon od plastových späť k skleneným fľašiam.
Prakticky vyzerá riad z terakoty, ktorý má ušetriť energiu. Či kvetináče s čiastočne priepustným dnom, kam stačí naliať vodu a človek môže ísť na dovolenku bez toho, aby musel kvety polievať každý deň. V čase nášho rozhovoru sa Jelinek chystá na výpravu do Brazílie, zbierať nápady. „Možno vás to prekvapí, ale medzi švédskym a brazílskym dizajnom existujú podobnosti. Nuž skúmame, čo sa od nich môžeme naučiť.“ 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite