Lebo vieš prečo. Prijmeme ich stotisíc a ďalších päťstotisíc príde za nimi. Sú to islamisti.“ Pozerám naňho v úžase. „Väčšinou utekajú pred terorom islamistov,“ vravím a myslím na to, že to bol práve on, kto vedel, že ujde do Rakúska, už keď mal pätnásť. Po nemecky sa naučil z rakúskej televízie. Stal sa takým machrom v programovaní, že si ho Rakušáci „vyžiadali“ a krajinu opustil, keď utečencov z ostbloku na hraniciach trhali psy a elektrické drôty. Počítače mali vtedy veľkosť jednej miestnosti. Eštebákom podpísal spoluprácu so smiechom, všetkým o tom porozprával a už ho nebolo. Vždy bol frajer. Aj dnes je. Z auta vystúpim na našej tichej ulici, pár kilometrov od rakúskych hraníc, kde babky, väčšinou vdovy po mužoch z Matadorky, pestujú ohromné pralesy rastlín. Stará Petržalka. Oáza ticha a vôní. Ľudia sa tu zdravia a navštevujú, dávajú si opravovať šaty u susedy a venčia si psíkov. Komunita matadorkárov a ich príbuzných. Letný deň – to sú tu vzdialené údery tenisovej loptičky o antuku. O chvíľu sa k nim pridá zvuk píšťalky a krik z kúpaliska. Idylka. Chcem si to dobre zapamätať. Kdesi som čítala, že empatia nie je prirodzená ľudská vlastnosť, má ju len pár percent ľudí. Isté pritom je, že strach plodí zlo. Hybridná vojna je na hraniciach. U susedov. Z opačnej strany si už staviame mentálny val. Dehumanizácia sa začína: Tu, v idylke.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.