Už samotné označenie povinné čítanie vzbudzuje nechuť. Dušan Dušek, ktorého knižky sú už povinným čítaním, by odporúčal zmeniť názov na dobrovoľné, prípadne zakázané čítanie. Aj samotní učitelia sú si vedomí problematického názvu a používajú radšej označenie mimočítankové alebo doplňujúce čítanie. Sú však aj učitelia, ktorí termín povinné čítanie používajú kvôli jednoznačnosti – žiaci vedia, že musia. Ak ste rodič a spoločne s dieťaťom nerozumiete povinnému textu, isto sa pokúšate nájsť vinníka. Autori sú v tom nevinne. Milan Lasica, ktorý sa stal povinným čítaním, by nechcel mať žiaden svoj text ako povinný a ak by mal možnosť zasiahnuť, odmietol by svoje zaradenie do tejto skupiny literatúry.
.kto to vymyslel
Žiaci základných škôl nemajú predpísané povinné čítanie, vinníka musia teda rodičia hľadať priamo v škole – buď je to predmetová komisia, alebo konkrétny učiteľ. Voľba kníh nie je pre žiaka taká ľahká, čítanie je individuálna činnosť a učiteľ sa pokúša zladiť svojich žiakov s rôznymi čitateľskými schopnosťami, skúsenosťami a vkusom do jednej skupiny. Nedá sa to urobiť dokonale, takže pri tom vždy niekto musí trpieť. V najhoršom prípade trpí autor, ktorý fakt, že sa stal školskou povinnosťou žiaka, nemôže odmietnuť. No trpia aj žiaci, ktorí radi čítajú, a takí naozaj sú. Lenže aj im prekáža forma príkazu a v konečnom dôsledku to nie je príjemná vec ani pre učiteľa, keď napokon zistí, že žiaci si čítajú radšej zjednodušené obsahy na internete.
Na strednej škole je už situácia iná. V cieľových požiadavkách pre maturantov existuje povinná literatúra. Možno budete prekvapení, no Hviezdoslav sa v nej nenachádza. Zo súčasných autorov sa tu stretneme s Dušanom Dušekom a Milanom Lasicom. Dušan Dušek reagoval na svoje zaradenie slovami: „Hneď mi bolo jasné – tak teraz to už nikto čítať nebude. Na sekundu to pohladkalo moju márnomyseľnosť, ktorú hneď zahriakla moja učiteľská zodpovednosť, či ako to povedať. Sám vyučujem scenáristku na filmovej škole, teda písanie – a viem, že bez čítania sa to nijako nedá robiť, no pri písaní by nemalo byť nič povinné, vždy len dobrovoľné, dobrovoľne dychtivé.“
Od budúceho školského roka dochádza k inovácii Štátneho vzdelávacieho programu pre gymnáziá, zmena zasiahne aj povinné čítanie. Napriek nesúhlasu učiteľov sa povinným čítaním stal opäť Peter Jilemnický. V našich školách sa bude teda opäť povinne čítať socialistický realizmus.
Problematický je aj výber súčasných autorov. Zvláštnu pozíciu tu má Peter Pišťanek. Jeho trilógiu Rivers of Babylon stačilo pred žiakmi spomenúť v tom zmysle, že nie je pre nich celkom vhodná a celá trieda sa potom snažila za každú cenu sa k nej dostať a prečítať si ju. „Myslím si, že kto sa k čítaniu mojich kníh má dostať, ten sa dostane napriek všetkému, a kto sa k nim nemá dostať, ten sa nedostane, ani keby za ich nečítanie boli telesné tresty,“ uviedol vo svojej reakcii nedávno zosnulý Peter Pišťanek.
Ocitáme sa na tenkom ľade a legitímne sú otázky – Prečo nie Sloboda, Rakús, Vilikovský? Prečo od Puškina práve Kapitánova dcéra? Výber 33 textov je odrazom vkusu ústrednej predmetovej komisie a nereflektuje príliš ani názory učiteľov z praxe. Aj tu však nastáva posun v pojmoch, povinné diela sú nahradené zvláštnym termínom – štandardizované diela.
.Švejk alebo Dorian Gray?
Skúsme si to porovnať s krajinou, s ktorou bol náš školský systém donedávna prepojený. Aj českí učitelia majú na základných školách rovnakú voľnosť výberu kníh, podobne ako my maskujú povinnosť prijateľnejšími výrazmi – čtenářský koutek, čtenářska chvilka. Na rozdiel od nás však sloboda pretrváva aj na stredných školách. V ponuke je 60 diel, z ktorých si žiak volí 20 textov na prečítanie a sú súčasťou ústnej maturitnej skúšky. Za určitých okolností môžete zmaturovať aj z Harryho Pottera.
Ľahko čitateľné sú tu dve línie učiteľských pohľadov. Jedna si žiada presne určené diela, ktoré sa stanú súčasťou čítaniek, učebníc a následne testov. Väčšiu pestrosť výberu obetuje táto skupina v prospech prehľadnosti. Argumentujú aj žiakmi, ktorí pri zmene školy nebudú musieť dobiehať odlišný obsah. Centrálne plánovanie vytvára aj centrálne problémy, v nasledujúci školský rok budú mať žiaci čítať Jilemníckeho Kompas v nás. Sú na to pripravené knižnice? Nevyradili už túto knihu zo svojich fondov? Využije túto potrebu nejaké vydavateľstvo dotlačou? Naozaj ešte uvidíme v kníhkupectvách dotlač socialistického realizmu? Pri Pišťankovi nastane pravdepodobne ďalšia možnosť, text sa bude šíriť elektronicky a nelegálne.
Druhú stranu učiteľov zastupuje napríklad Juraj Sabol z Gymnázia J. A. Raymana z Prešova, ktorý centrálne určené tzv. povinné čítanie považuje za anachronizmus. Pre učiteľa žiada väčšiu slobodu a chce výber textov prispôsobiť potrebám a schopnostiam svojich žiakom. Ak chceme, aby žiaci naozaj čítali, je to lepšia cesta.
Ako je to napríklad v Británii? Alica Rynke, ktorá učí na na Sidney Stringer Academy v Coventry, hovorí, že aj tu je systém pri nižšom veku žiakov slobodný a postupne sa stáva konkrétnejší, uzavretejší, pretože smeruje k záverečnému testovaniu. Žiaci sú testovaní šesťkrát do roka (k tomu speje aj náš systém) a po prečítaní knihy píšu eseje. Majú zaujímavú možnosť doma „čítať“ audioknihy, čo navodzuje kacírsku otázku – je to ešte čítanie? Škola sa snaží študentov priviesť (dotlačiť) k čítaniu každotýždennými náhodnými desaťminútovkami počas vyučovania, keď si žiaci môžu voľne čítať. Zaujímavý je aj počítačový program, ktorý na základe testu po prečítaní knihy určí čitateľský vek žiaka a ten si potom vie vybrať ďalšie knihy vhodné na čítanie.
.literatúra je hra
Zatiaľ sme sa nevenovali najdôležitejšej otázke, ktorú si kladie každý znudený žiak nad nanútenou knihou – aký to má zmysel? Častou odpoveďou bude zvyšovanie čitateľskej gramotnosti. V medzinárodných PISA testoch tu zaostávame (možno to zmení tento rok). Čitateľská gramotnosť je schopnosť porozumieť písanému textu. Väčšina ľudí si ju spája len s literatúrou, dotýka sa však všetkých predmetov – potrebujete získať informácie z tabuľky, mapy, nájsť súvislosti, Slávy dcéra preto nie je hlavnou príčinou nášho zaostávania za svetom a nie som si istý, či je najschodnejšou cestou.
Odpoveďou by mohlo byť pochopenie sveta. História ponúka dejiny vcelku, literatúra sa díva na dobu cez osud jedného človeka. Chronologický pohľad na literatúru bol v poslednom čase v školách potlačený.
Čo testovala tohtoročná maturita z povinného čítania? Študenti mali napísať meno postavy, ktorá odprevádzala Hamleta do kláštora. Testovaná bola mechanická pamäť. Nie je to málo? Potrebujem na to čítať knihu? Nepostačí mi na to na pár sekúnd internet? Ďalšia otázka bola podobná – žiaci mali určiť začiatok diela Drak sa vracia. Čítanie sa tak vníma ako trénovanie pamäti a prostriedok k správnej maturitnej odpovedi.
Podobne skeptický v tomto smere bol aj Peter Pišťanek: „Ako vášnivý čitateľ som mal veľa kníh povinného čítania prečítané roky predtým, ako sa pre mňa stali povinným čítaním, a iné som si nikdy neprečítal a zápis do povinného čitateľského denníka som opísal a skompiloval od svedomitejších spolužiačok. Ja som vtedy už čítal celkom inú literatúru. Takže mne to k ničomu nepomohlo, ale ani mi to neuškodilo. A tak je to, myslím, stále. Robiť zo sčítanosti masovú a všeobecnú záležitosť je podľa mňa zbytočná námaha. Čítanie kníh bolo vždy elitnou záležitosťou.“
Aký má teda zmysel povinné čítanie? Zatiaľ sme nespomenuli samozrejmosť – má priviesť žiakov k čítaniu, hoci často dosahuje opak. No, samozrejme, nie je pravda, že študenti vôbec nečítajú. Obľúbené sú najmä knihy ako 50 odtieňov sivej, kde chýba umelecká kvalita. A práve to je úlohou učiteľa, dať možnosť žiakom nahliadnuť do literatúry, ktorá je náročná na pochopenie, no ktorá ho súčasne nebude frustrovať témou, prílišnou náročnosťou a bude im blízka. Občas sa naozaj podarí trafiť. Juraj Sabol radí: „Mimočítankové čítanie by si mali vyberať žiaci v spolupráci s učiteľom. Vo vyučovaní vzniká množstvo situácií, ktoré možno prirodzene ukončiť spoločným výberom knihy.“
Šiel by som donquitovsky ďalej. Čítaním predsa môžeme hľadať aj samých seba, porozumieť svetu, prípadne konštatovať, že ho pochopiť nechceme. Čítanie je Raskoľnikovova sekera, vlak Anny Kareninovej, to sú obrovské dvere mamky Pôstkovej, ktoré nevládze otvoriť, je to zaľúbený Ondráš Machuľa a naša bezmocnosť. Literatúra je umenie, sú to emócie, nemali by sme ísť týmto smerom? Literatúra je hra, nepobláznila nedávno aj vás Knižná šifra, nie je toto správna cesta?
Daniel Hevier vie, kto o tomto rozhoduje: „Všetko má v rukách učiteľ. Minister, úradník, inšpektor, riaditeľ, celá reforma pro forma nemôžu nič proti zanietenému pedagógovi, ktorý chce a vie, ako svoje decká nakaziť virózou lásky k literatúre.“
.ako chutí učiteľská moc
Učiteľ sa snaží nájsť čo najlepšie riešenie. V triede má žiaka, ktorý vášnivo číta Franza Kafku a šesť prívrženkýň sivej farby, má v nej aj niekoľko fantasy a sci-fi fanúšikov a troch nečítajúcich rebelov. Ich úlohou je prečítať si povinne Ako chutí moc od Ladislava Mňačka. Je to výborný text pre človeka, ktorý už niekedy bilancoval vlastný život, no koľkí 19-roční to už robili? Obdobie pred rokom 1989 je pre nich nezrozumiteľné a slovo kulak budú hľadať v slovníku cudzích slov. Drvivú väčšinu našej vzorky Mňačko od čítania odradí. Skúšal som so žiakmi zisťovať, či aj ich rodina mala gardistu, partizána, komunistu. Pátrali vo vlastnej minulosti a cudzí príbeh sa prepájal s ich rodinným albumom. Literatúra ožila.
Vyberal som žiakom aj knihy na mieru, dali mi indície – tému, problém, rozsah -- a ja som im poradil knihu. Knihy sa stali intímnymi spoločníkmi a vzbudili minimálne zvedavosť. Na Slovensku existujú ľudia, ktorí dokážu takto na mieru „poradiť“ celej stredoškolskej populácii. Dokážu? Chystáte sa niekomu pod stromček darovať Dobrodružstvo pri obžinkoch? Chceli by ste to dobrovoľne čítať? Už ste niekoho videli na verejnosti čítať Slávy dcéru?
„Bohatstvo!“ odpovie za mňa nadávkou povinná literárna postava z románu Kto chytá v žite.
.autor je stredoškolský učiteľ.
.kto to vymyslel
Žiaci základných škôl nemajú predpísané povinné čítanie, vinníka musia teda rodičia hľadať priamo v škole – buď je to predmetová komisia, alebo konkrétny učiteľ. Voľba kníh nie je pre žiaka taká ľahká, čítanie je individuálna činnosť a učiteľ sa pokúša zladiť svojich žiakov s rôznymi čitateľskými schopnosťami, skúsenosťami a vkusom do jednej skupiny. Nedá sa to urobiť dokonale, takže pri tom vždy niekto musí trpieť. V najhoršom prípade trpí autor, ktorý fakt, že sa stal školskou povinnosťou žiaka, nemôže odmietnuť. No trpia aj žiaci, ktorí radi čítajú, a takí naozaj sú. Lenže aj im prekáža forma príkazu a v konečnom dôsledku to nie je príjemná vec ani pre učiteľa, keď napokon zistí, že žiaci si čítajú radšej zjednodušené obsahy na internete.
Na strednej škole je už situácia iná. V cieľových požiadavkách pre maturantov existuje povinná literatúra. Možno budete prekvapení, no Hviezdoslav sa v nej nenachádza. Zo súčasných autorov sa tu stretneme s Dušanom Dušekom a Milanom Lasicom. Dušan Dušek reagoval na svoje zaradenie slovami: „Hneď mi bolo jasné – tak teraz to už nikto čítať nebude. Na sekundu to pohladkalo moju márnomyseľnosť, ktorú hneď zahriakla moja učiteľská zodpovednosť, či ako to povedať. Sám vyučujem scenáristku na filmovej škole, teda písanie – a viem, že bez čítania sa to nijako nedá robiť, no pri písaní by nemalo byť nič povinné, vždy len dobrovoľné, dobrovoľne dychtivé.“
Od budúceho školského roka dochádza k inovácii Štátneho vzdelávacieho programu pre gymnáziá, zmena zasiahne aj povinné čítanie. Napriek nesúhlasu učiteľov sa povinným čítaním stal opäť Peter Jilemnický. V našich školách sa bude teda opäť povinne čítať socialistický realizmus.
Problematický je aj výber súčasných autorov. Zvláštnu pozíciu tu má Peter Pišťanek. Jeho trilógiu Rivers of Babylon stačilo pred žiakmi spomenúť v tom zmysle, že nie je pre nich celkom vhodná a celá trieda sa potom snažila za každú cenu sa k nej dostať a prečítať si ju. „Myslím si, že kto sa k čítaniu mojich kníh má dostať, ten sa dostane napriek všetkému, a kto sa k nim nemá dostať, ten sa nedostane, ani keby za ich nečítanie boli telesné tresty,“ uviedol vo svojej reakcii nedávno zosnulý Peter Pišťanek.
Ocitáme sa na tenkom ľade a legitímne sú otázky – Prečo nie Sloboda, Rakús, Vilikovský? Prečo od Puškina práve Kapitánova dcéra? Výber 33 textov je odrazom vkusu ústrednej predmetovej komisie a nereflektuje príliš ani názory učiteľov z praxe. Aj tu však nastáva posun v pojmoch, povinné diela sú nahradené zvláštnym termínom – štandardizované diela.
.Švejk alebo Dorian Gray?
Skúsme si to porovnať s krajinou, s ktorou bol náš školský systém donedávna prepojený. Aj českí učitelia majú na základných školách rovnakú voľnosť výberu kníh, podobne ako my maskujú povinnosť prijateľnejšími výrazmi – čtenářský koutek, čtenářska chvilka. Na rozdiel od nás však sloboda pretrváva aj na stredných školách. V ponuke je 60 diel, z ktorých si žiak volí 20 textov na prečítanie a sú súčasťou ústnej maturitnej skúšky. Za určitých okolností môžete zmaturovať aj z Harryho Pottera.
Ľahko čitateľné sú tu dve línie učiteľských pohľadov. Jedna si žiada presne určené diela, ktoré sa stanú súčasťou čítaniek, učebníc a následne testov. Väčšiu pestrosť výberu obetuje táto skupina v prospech prehľadnosti. Argumentujú aj žiakmi, ktorí pri zmene školy nebudú musieť dobiehať odlišný obsah. Centrálne plánovanie vytvára aj centrálne problémy, v nasledujúci školský rok budú mať žiaci čítať Jilemníckeho Kompas v nás. Sú na to pripravené knižnice? Nevyradili už túto knihu zo svojich fondov? Využije túto potrebu nejaké vydavateľstvo dotlačou? Naozaj ešte uvidíme v kníhkupectvách dotlač socialistického realizmu? Pri Pišťankovi nastane pravdepodobne ďalšia možnosť, text sa bude šíriť elektronicky a nelegálne.
Druhú stranu učiteľov zastupuje napríklad Juraj Sabol z Gymnázia J. A. Raymana z Prešova, ktorý centrálne určené tzv. povinné čítanie považuje za anachronizmus. Pre učiteľa žiada väčšiu slobodu a chce výber textov prispôsobiť potrebám a schopnostiam svojich žiakom. Ak chceme, aby žiaci naozaj čítali, je to lepšia cesta.
Ako je to napríklad v Británii? Alica Rynke, ktorá učí na na Sidney Stringer Academy v Coventry, hovorí, že aj tu je systém pri nižšom veku žiakov slobodný a postupne sa stáva konkrétnejší, uzavretejší, pretože smeruje k záverečnému testovaniu. Žiaci sú testovaní šesťkrát do roka (k tomu speje aj náš systém) a po prečítaní knihy píšu eseje. Majú zaujímavú možnosť doma „čítať“ audioknihy, čo navodzuje kacírsku otázku – je to ešte čítanie? Škola sa snaží študentov priviesť (dotlačiť) k čítaniu každotýždennými náhodnými desaťminútovkami počas vyučovania, keď si žiaci môžu voľne čítať. Zaujímavý je aj počítačový program, ktorý na základe testu po prečítaní knihy určí čitateľský vek žiaka a ten si potom vie vybrať ďalšie knihy vhodné na čítanie.
.literatúra je hra
Zatiaľ sme sa nevenovali najdôležitejšej otázke, ktorú si kladie každý znudený žiak nad nanútenou knihou – aký to má zmysel? Častou odpoveďou bude zvyšovanie čitateľskej gramotnosti. V medzinárodných PISA testoch tu zaostávame (možno to zmení tento rok). Čitateľská gramotnosť je schopnosť porozumieť písanému textu. Väčšina ľudí si ju spája len s literatúrou, dotýka sa však všetkých predmetov – potrebujete získať informácie z tabuľky, mapy, nájsť súvislosti, Slávy dcéra preto nie je hlavnou príčinou nášho zaostávania za svetom a nie som si istý, či je najschodnejšou cestou.
Odpoveďou by mohlo byť pochopenie sveta. História ponúka dejiny vcelku, literatúra sa díva na dobu cez osud jedného človeka. Chronologický pohľad na literatúru bol v poslednom čase v školách potlačený.
Čo testovala tohtoročná maturita z povinného čítania? Študenti mali napísať meno postavy, ktorá odprevádzala Hamleta do kláštora. Testovaná bola mechanická pamäť. Nie je to málo? Potrebujem na to čítať knihu? Nepostačí mi na to na pár sekúnd internet? Ďalšia otázka bola podobná – žiaci mali určiť začiatok diela Drak sa vracia. Čítanie sa tak vníma ako trénovanie pamäti a prostriedok k správnej maturitnej odpovedi.
Podobne skeptický v tomto smere bol aj Peter Pišťanek: „Ako vášnivý čitateľ som mal veľa kníh povinného čítania prečítané roky predtým, ako sa pre mňa stali povinným čítaním, a iné som si nikdy neprečítal a zápis do povinného čitateľského denníka som opísal a skompiloval od svedomitejších spolužiačok. Ja som vtedy už čítal celkom inú literatúru. Takže mne to k ničomu nepomohlo, ale ani mi to neuškodilo. A tak je to, myslím, stále. Robiť zo sčítanosti masovú a všeobecnú záležitosť je podľa mňa zbytočná námaha. Čítanie kníh bolo vždy elitnou záležitosťou.“
Aký má teda zmysel povinné čítanie? Zatiaľ sme nespomenuli samozrejmosť – má priviesť žiakov k čítaniu, hoci často dosahuje opak. No, samozrejme, nie je pravda, že študenti vôbec nečítajú. Obľúbené sú najmä knihy ako 50 odtieňov sivej, kde chýba umelecká kvalita. A práve to je úlohou učiteľa, dať možnosť žiakom nahliadnuť do literatúry, ktorá je náročná na pochopenie, no ktorá ho súčasne nebude frustrovať témou, prílišnou náročnosťou a bude im blízka. Občas sa naozaj podarí trafiť. Juraj Sabol radí: „Mimočítankové čítanie by si mali vyberať žiaci v spolupráci s učiteľom. Vo vyučovaní vzniká množstvo situácií, ktoré možno prirodzene ukončiť spoločným výberom knihy.“
Šiel by som donquitovsky ďalej. Čítaním predsa môžeme hľadať aj samých seba, porozumieť svetu, prípadne konštatovať, že ho pochopiť nechceme. Čítanie je Raskoľnikovova sekera, vlak Anny Kareninovej, to sú obrovské dvere mamky Pôstkovej, ktoré nevládze otvoriť, je to zaľúbený Ondráš Machuľa a naša bezmocnosť. Literatúra je umenie, sú to emócie, nemali by sme ísť týmto smerom? Literatúra je hra, nepobláznila nedávno aj vás Knižná šifra, nie je toto správna cesta?
Daniel Hevier vie, kto o tomto rozhoduje: „Všetko má v rukách učiteľ. Minister, úradník, inšpektor, riaditeľ, celá reforma pro forma nemôžu nič proti zanietenému pedagógovi, ktorý chce a vie, ako svoje decká nakaziť virózou lásky k literatúre.“
.ako chutí učiteľská moc
Učiteľ sa snaží nájsť čo najlepšie riešenie. V triede má žiaka, ktorý vášnivo číta Franza Kafku a šesť prívrženkýň sivej farby, má v nej aj niekoľko fantasy a sci-fi fanúšikov a troch nečítajúcich rebelov. Ich úlohou je prečítať si povinne Ako chutí moc od Ladislava Mňačka. Je to výborný text pre človeka, ktorý už niekedy bilancoval vlastný život, no koľkí 19-roční to už robili? Obdobie pred rokom 1989 je pre nich nezrozumiteľné a slovo kulak budú hľadať v slovníku cudzích slov. Drvivú väčšinu našej vzorky Mňačko od čítania odradí. Skúšal som so žiakmi zisťovať, či aj ich rodina mala gardistu, partizána, komunistu. Pátrali vo vlastnej minulosti a cudzí príbeh sa prepájal s ich rodinným albumom. Literatúra ožila.
Vyberal som žiakom aj knihy na mieru, dali mi indície – tému, problém, rozsah -- a ja som im poradil knihu. Knihy sa stali intímnymi spoločníkmi a vzbudili minimálne zvedavosť. Na Slovensku existujú ľudia, ktorí dokážu takto na mieru „poradiť“ celej stredoškolskej populácii. Dokážu? Chystáte sa niekomu pod stromček darovať Dobrodružstvo pri obžinkoch? Chceli by ste to dobrovoľne čítať? Už ste niekoho videli na verejnosti čítať Slávy dcéru?
„Bohatstvo!“ odpovie za mňa nadávkou povinná literárna postava z románu Kto chytá v žite.
.autor je stredoškolský učiteľ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.