Turecký parlament má 550 kresiel. Na väčšinu je potrebné získať 276. Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) si tentoraz dokázala od voličov vydrankať hlasy iba na 258 kresiel. Málo aj na bežnú väčšinu, nie to na ústavnú, o ktorú AKP od začiatku kampane netajene šlo.
.historický deň pre Kurdov
Vládnucej AKP ani prieskumy verejnej mienky nedávali šancu, že by ambiciózne ciele, s ktorými vstupovala do kampane, mohla splniť. A spočítanie hlasov ukázalo, že prieskumy mali pravdu. AKP má víťazstvo, ale také chudokrvné, akoby ani nebolo. So získaným počtom kresiel je odkázaná na koaličného partnera. A to koalícia v Turecku bola naposledy v roku 1999.
Erdoganova strana si dokonca môže na svoj vrub pripísať jednu skutočnosť, ktorú iste považuje za svoje zlyhanie: po 7. júni sa do parlamentu dostala kurdská Ľudovodemokratická strana (HDP). Kurdi oslavujú, lebo prvý raz v dejinách tureckej republiky majú svojich poslancov v jednej strane, nie len hŕstku nezávislých kandidátov. Erdogan síce počas svojho vládnutia uskutočňoval politiku čiastočnej otvorenosti voči Kurdom, ale jej výsledok si určite nepredstavoval takto: že v parlamentných laviciach bude sedieť politická strana, reprezentujúca Kurdov a určite často hlasujúca proti jeho AKP.
Kurdov do parlamentu doviedol Selahattin Demirtas, právnik, ktorého podporuje aj časť ľavice bez kurdských koreňov. Ten istý Demirtas, ktorý v roku 2014 získal v prezidentských voľbách takmer desať percent hlasov. Samozrejme, Erdoganovu víťaznú jazdu do prezidentského paláca neohrozil. No nedá sa zabudnúť, že práve Demirtasov úspech vtedy rozhodol o tom, že Kurdi pôjdu do parlamentných volieb pod zástavou HDP, nie ako nezávislí kandidáti. Demirtas staval na agende kurdských práv, čo mu pomohlo u etnických Kurdov, a zároveň presvedčil dostatočné množstvo ľudí, že nie je militantným dedičom odkazu Abdulláha Ocalana a jeho Kurdskej strany práce (PKK). Tým si získal ešte aj niektorých bývalých prívržencov AKP, ktorým prestal vyhovovať Erdoganov štýl vládnutia.
.islamistu podporili i liberáli
AKP sa vyčerpala tak, že po trinástich rokoch stratila väčšinu, nielenže nevyhrala podľa svojich predstáv, ale priamo pomohla niekoľkým politickým protivníkom k tomu, aby si vylepšili pozície. Prečo? Lebo Turecko sa mení. AKP sa mení tiež, no opačným smerom.
Na začiatku príbehu bolo Turecko túžiace po ekonomickom rozvoji a občianskejšej spoločnosti. Vtedy, v roku 2002, vyniesli Erdogana k volebnému víťazstvu aj tí voliči, ktoré cítili liberálne a mali plné zuby dominancie armády v republike.
Erdogana vtedy samozrejme volila nábožnejšia islamská populácia, najmä z vidieka. No stavili naňho aj mnohí liberáli, lebo ponúkal agendu občianskej plurality. To, že vychádzal z islamských koreňov, až tak neprekážalo. Jeho vyjadrenia, že ženy majú právo nosiť na hlavách moslimskú šatku, nezneli ako islamistické, ale ako liberálne argumentácie.
Druhou kartou, ktorú úspešne použil, bol dôraz na ekonomiku. Voliči kvitovali rast, ktorý sa premietol do ich osobného blahobytu. Mali totiž nedávnu zlú skúsenosť – ešte koncom deväťdesiatych rokov bola v Turecku 90-percentná inflácia a takmer žiadne zahraničné investície. V roku 2001 krajinu postihla ťažká banková kríza. Turecko bolo na dne.
Našťastie vtedajší minister financií Kemal Dervis však spoločne s Medzinárodným menovým fondom urobil radikálne opatrenia, a keď v roku 2002 zdedila tento nový systém víťazka volieb, Erdoganova AKP, mohla na ňom stavať.
Aj preto nastal za Erdogana spočiatku búrlivý rozvoj infraštruktúry – zdvojnásobil sa počet letísk, všade rástli nové obchodné centrá a obytné komplexy. Turecký trh lačne hltal zahraničné investície. A po finančnej kríze v roku 2008, ktorá Tureckom až tak neotriasla, pomohli Erdoganovej krajine opatrenia americkej centrálnej banky – kvantitatívne uvoľňovanie pumpovalo do sveta doláre ako na bežiacom páse. Značná časť týchto dolárov prišla do Turecka ako investície, pretože nádej na zhodnotenie bola obrovská. V roku 2010 rástlo totiž Turecko závratným tempom 9,2 percenta.
.nebuďme prílišní optimisti
Pred troma rokmi sa dobré časy tureckej ekonomiky skončili a Erdogan čoraz častejšie rozdával štátne zákazky a povolenia na zbytočné projekty, najmä stavebné. Navyše vystupňoval islamistické tendencie svojej strany a liberáli sa od neho odvrátili. Bolo to vidieť už počas protestov v parku Gezi v Istanbule v roku 2013. Ale keď v roku 2014 vyhral prezidentské voľby, ešte sa mohol nádejať, že krajinu dostane pevne do rúk. Sníval o prezidentskom systéme.
Aby ho dosiahol, potreboval presvedčivé víťazstvo v parlamentných voľbách 7. júna 2015. Parlament s ústavnou väčšinou AKP by mu potom odsúhlasil posilnené prezidentské právomoci. Pre Turecko by to bol zlý výsledok. Krajinu by nečakal prezidentský systém na spôsob USA, lebo Turecku chýba mechanizmus vzájomnej kontroly a vyváženia zložiek moci. Navyše Erdoganove osobnostné predpoklady naznačujú, že Turecko by sa posunulo k diktatúre.
Nuž, voliči rozhodli inak. Našťastie. No nemaľujme si príliš optimistické scenáre. Príde kratšie obdobie krvopotného naháňania koaličných zväzkov a stavania vlády, a dlhšie obdobie, keď si Erdogan bude zúfalo upevňovať vplyv v rámci AKP, a to môže Turecku priniesť zase iné problémy.
.historický deň pre Kurdov
Vládnucej AKP ani prieskumy verejnej mienky nedávali šancu, že by ambiciózne ciele, s ktorými vstupovala do kampane, mohla splniť. A spočítanie hlasov ukázalo, že prieskumy mali pravdu. AKP má víťazstvo, ale také chudokrvné, akoby ani nebolo. So získaným počtom kresiel je odkázaná na koaličného partnera. A to koalícia v Turecku bola naposledy v roku 1999.
Erdoganova strana si dokonca môže na svoj vrub pripísať jednu skutočnosť, ktorú iste považuje za svoje zlyhanie: po 7. júni sa do parlamentu dostala kurdská Ľudovodemokratická strana (HDP). Kurdi oslavujú, lebo prvý raz v dejinách tureckej republiky majú svojich poslancov v jednej strane, nie len hŕstku nezávislých kandidátov. Erdogan síce počas svojho vládnutia uskutočňoval politiku čiastočnej otvorenosti voči Kurdom, ale jej výsledok si určite nepredstavoval takto: že v parlamentných laviciach bude sedieť politická strana, reprezentujúca Kurdov a určite často hlasujúca proti jeho AKP.
Kurdov do parlamentu doviedol Selahattin Demirtas, právnik, ktorého podporuje aj časť ľavice bez kurdských koreňov. Ten istý Demirtas, ktorý v roku 2014 získal v prezidentských voľbách takmer desať percent hlasov. Samozrejme, Erdoganovu víťaznú jazdu do prezidentského paláca neohrozil. No nedá sa zabudnúť, že práve Demirtasov úspech vtedy rozhodol o tom, že Kurdi pôjdu do parlamentných volieb pod zástavou HDP, nie ako nezávislí kandidáti. Demirtas staval na agende kurdských práv, čo mu pomohlo u etnických Kurdov, a zároveň presvedčil dostatočné množstvo ľudí, že nie je militantným dedičom odkazu Abdulláha Ocalana a jeho Kurdskej strany práce (PKK). Tým si získal ešte aj niektorých bývalých prívržencov AKP, ktorým prestal vyhovovať Erdoganov štýl vládnutia.
.islamistu podporili i liberáli
AKP sa vyčerpala tak, že po trinástich rokoch stratila väčšinu, nielenže nevyhrala podľa svojich predstáv, ale priamo pomohla niekoľkým politickým protivníkom k tomu, aby si vylepšili pozície. Prečo? Lebo Turecko sa mení. AKP sa mení tiež, no opačným smerom.
Na začiatku príbehu bolo Turecko túžiace po ekonomickom rozvoji a občianskejšej spoločnosti. Vtedy, v roku 2002, vyniesli Erdogana k volebnému víťazstvu aj tí voliči, ktoré cítili liberálne a mali plné zuby dominancie armády v republike.
Erdogana vtedy samozrejme volila nábožnejšia islamská populácia, najmä z vidieka. No stavili naňho aj mnohí liberáli, lebo ponúkal agendu občianskej plurality. To, že vychádzal z islamských koreňov, až tak neprekážalo. Jeho vyjadrenia, že ženy majú právo nosiť na hlavách moslimskú šatku, nezneli ako islamistické, ale ako liberálne argumentácie.
Druhou kartou, ktorú úspešne použil, bol dôraz na ekonomiku. Voliči kvitovali rast, ktorý sa premietol do ich osobného blahobytu. Mali totiž nedávnu zlú skúsenosť – ešte koncom deväťdesiatych rokov bola v Turecku 90-percentná inflácia a takmer žiadne zahraničné investície. V roku 2001 krajinu postihla ťažká banková kríza. Turecko bolo na dne.
Našťastie vtedajší minister financií Kemal Dervis však spoločne s Medzinárodným menovým fondom urobil radikálne opatrenia, a keď v roku 2002 zdedila tento nový systém víťazka volieb, Erdoganova AKP, mohla na ňom stavať.
Aj preto nastal za Erdogana spočiatku búrlivý rozvoj infraštruktúry – zdvojnásobil sa počet letísk, všade rástli nové obchodné centrá a obytné komplexy. Turecký trh lačne hltal zahraničné investície. A po finančnej kríze v roku 2008, ktorá Tureckom až tak neotriasla, pomohli Erdoganovej krajine opatrenia americkej centrálnej banky – kvantitatívne uvoľňovanie pumpovalo do sveta doláre ako na bežiacom páse. Značná časť týchto dolárov prišla do Turecka ako investície, pretože nádej na zhodnotenie bola obrovská. V roku 2010 rástlo totiž Turecko závratným tempom 9,2 percenta.
.nebuďme prílišní optimisti
Pred troma rokmi sa dobré časy tureckej ekonomiky skončili a Erdogan čoraz častejšie rozdával štátne zákazky a povolenia na zbytočné projekty, najmä stavebné. Navyše vystupňoval islamistické tendencie svojej strany a liberáli sa od neho odvrátili. Bolo to vidieť už počas protestov v parku Gezi v Istanbule v roku 2013. Ale keď v roku 2014 vyhral prezidentské voľby, ešte sa mohol nádejať, že krajinu dostane pevne do rúk. Sníval o prezidentskom systéme.
Aby ho dosiahol, potreboval presvedčivé víťazstvo v parlamentných voľbách 7. júna 2015. Parlament s ústavnou väčšinou AKP by mu potom odsúhlasil posilnené prezidentské právomoci. Pre Turecko by to bol zlý výsledok. Krajinu by nečakal prezidentský systém na spôsob USA, lebo Turecku chýba mechanizmus vzájomnej kontroly a vyváženia zložiek moci. Navyše Erdoganove osobnostné predpoklady naznačujú, že Turecko by sa posunulo k diktatúre.
Nuž, voliči rozhodli inak. Našťastie. No nemaľujme si príliš optimistické scenáre. Príde kratšie obdobie krvopotného naháňania koaličných zväzkov a stavania vlády, a dlhšie obdobie, keď si Erdogan bude zúfalo upevňovať vplyv v rámci AKP, a to môže Turecku priniesť zase iné problémy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.