Aj keby ekonomické záujmy Slovenska mohli legitimizovať cestu, ktorú si odriekajú všetci európski štátnici, široko-ďaleko niet ekonomickej agendy, ktorá by opodstatňovala premiérsku úroveň rozhovorov. Cyklotrón, modernizácia armádnej techniky či účasť Slovana v KHL patria na úroveň štátnych tajomníkov či referentov (to posledné ani tam). A debata o tranzite plynu po roku 2019 je čistý bluf, keďže o odpojení Ukrajiny je zrejme bez ohľadu na Slovensko rozhodnuté. Je síce teoreticky možné, že Putin odpojením iba straší, aby destabilizoval Kyjev (hoci Rusku to nedáva žiadnu výhodu, len komplikuje predaj jeho plynu), ale aj vtedy by pred záujmami Slovenska bolo sto iných faktorov, ktoré bude zajtra Putin zvažovať. Navyše, ako TurkStream, tak aj Eastring, ktorý Fico Rusom „ponúkol“ ako pripojenie, sú dlho pred poklepaním základného kameňa, pričom Eastring sa možno k onomu poklepaniu ani nedostane (Eastring je projekt Eustreamu od tureckých hraníc do Veľkých Kapušian).
Ficov pobyt v Moskve bol v skutočnosti najmä ruský záujem. Naplnil ho tým, že sa zhostil roly figuranta, na ktorom štátne médiá demonštrovali, že Rusko nie je izolované a Putin je veľký štátnik, ktorého si obchádza európsky premiér aj napriek zlobe Bruselu. Tým sme v Rusku nič nezískali, no v Európe sme znovu výrazne stratili na dôveryhodnosti. Argumentácia, že obratný Lajčák predsa len „žehlí“ Ficove proruské záchvaty, je zľahčovaním reálnych strát. Faktom je len to, že Kiskova nechuť k moskovskej ceste bola veľmi užitočná, pretože z titulu funkcie ako-tak udržiava Slovensko na správnej strane.
A ešte: Ako v kauze propagandistického filmu ruskej televízie o roku 1968, tak aj k zoznamu 89 európskych politikov so zákazom vstupu do Ruska sa Fico nezmohol ani na faktickú poznámku. A aj reakcie ministerstva zahraničných vecí boli nedostatočné. V prvom prípade sa Lajčák tváril nanajvýš ako ohrdnutá nevesta, keď vykričal, že naša vláda predsa odmietla pokusy o zmenu interpetácie druhej svetovej vojny, a teraz je preto prekvapená. V druhom prípade sa minister zhrbil ešte viac: „Ako skúsený diplomat viem, že takéto zoznamy má každý štát, aj my. Ťažko dokážem pochopiť, prečo my môžeme, a niekto iný nemôže...“. Lajčákovi akosi ušlo, že podstatné sú dôvody, pre ktoré sa tie-ktoré osoby ocitnú na „blacklistoch“ niektorého štátu. V prípade Putinovho zoznamu sú dôvodom politické stanoviská k ruskej agresii na Ukrajine a anexii Krymu. Ak teda náš „skúsený diplomat“ dokáže pochopiť, prečo sú na zozname jeho kolegovia, európski politici, je to katastrofa. Toto je Lajčák, údajná korekcia Fica.
Nezodpovedné zľahčovanie, ktoré na Slovensku panuje (dôležité sú vraj činy ako reverz na Ukrajinu, a nie gestá a symboly) zakrýva, že z predsedu vlády vyrástlo bezpečnostné riziko. Takéto sólojazdy do Moskvy vyčleňujú Slovensko z okruhu najspoľahlivejších spojencov v NATO i EÚ.
Ficov pobyt v Moskve bol v skutočnosti najmä ruský záujem. Naplnil ho tým, že sa zhostil roly figuranta, na ktorom štátne médiá demonštrovali, že Rusko nie je izolované a Putin je veľký štátnik, ktorého si obchádza európsky premiér aj napriek zlobe Bruselu. Tým sme v Rusku nič nezískali, no v Európe sme znovu výrazne stratili na dôveryhodnosti. Argumentácia, že obratný Lajčák predsa len „žehlí“ Ficove proruské záchvaty, je zľahčovaním reálnych strát. Faktom je len to, že Kiskova nechuť k moskovskej ceste bola veľmi užitočná, pretože z titulu funkcie ako-tak udržiava Slovensko na správnej strane.
A ešte: Ako v kauze propagandistického filmu ruskej televízie o roku 1968, tak aj k zoznamu 89 európskych politikov so zákazom vstupu do Ruska sa Fico nezmohol ani na faktickú poznámku. A aj reakcie ministerstva zahraničných vecí boli nedostatočné. V prvom prípade sa Lajčák tváril nanajvýš ako ohrdnutá nevesta, keď vykričal, že naša vláda predsa odmietla pokusy o zmenu interpetácie druhej svetovej vojny, a teraz je preto prekvapená. V druhom prípade sa minister zhrbil ešte viac: „Ako skúsený diplomat viem, že takéto zoznamy má každý štát, aj my. Ťažko dokážem pochopiť, prečo my môžeme, a niekto iný nemôže...“. Lajčákovi akosi ušlo, že podstatné sú dôvody, pre ktoré sa tie-ktoré osoby ocitnú na „blacklistoch“ niektorého štátu. V prípade Putinovho zoznamu sú dôvodom politické stanoviská k ruskej agresii na Ukrajine a anexii Krymu. Ak teda náš „skúsený diplomat“ dokáže pochopiť, prečo sú na zozname jeho kolegovia, európski politici, je to katastrofa. Toto je Lajčák, údajná korekcia Fica.
Nezodpovedné zľahčovanie, ktoré na Slovensku panuje (dôležité sú vraj činy ako reverz na Ukrajinu, a nie gestá a symboly) zakrýva, že z predsedu vlády vyrástlo bezpečnostné riziko. Takéto sólojazdy do Moskvy vyčleňujú Slovensko z okruhu najspoľahlivejších spojencov v NATO i EÚ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.