Začalo sa mi mariť pred očami, dokonca som s autom zastal na kraji rušnej cesty. Bolo to 28. marca, v sobotu predpoludním, čosi po jedenástej, v jednej pálenici. Pretože som zrazu z autorádia počul čosi nezvyčajné, nečakané, veľmi príjemné, podnetné a aj vzrušujúce – a teda, skrátka, tak trochu zmysly omračujúce. Taká malá „opica vnemov“ či omráčenie receptorov peknoty... tak by som to asi nazval. Lebo som ešte nikdy predtým nepočul takto rozprávať o poézii. O jej kráse, o jej sile, o jej takmer všemohúcnosti, o jej nezmerateľnom pôvabe, nikdy som predtým nepočul toľko prirovnaní poézie k mnohorozmernej množine tých najpríjemnejších vecí v ľudskom živote, tie pokojné slová samy osebe zneli ako poézia, veľká, ale pritom pokorná a pokojná óda na silu verša, zurčivý sonet, metafora za metaforou, jedno prirovnanie krajšie ako to predchádzajúce, kde-tu priam elegické distichon, paraboly, hyperboly... až to bolí! V každej vete nové odhalenie: k čomu všetkému možno poéziu prirovnať, aké mená jej možno prisúdiť – a ani jediné falošné! Aké účinky možno očakávať od pekne sa rinúceho verša, aký dušebalzam a hojič rán... A tiež ako sa s poéziou možno maznať, zhovárať, škriepiť, prekárať, radiť, ako ju možno naberať do úst i do duše, ako ju ponúknuť na dlani jazyka, ako ňou očariť, napomenúť, povzbudiť... Veľa, veľa, veľa... veľa toho bolo povedané, a pritom nič iba tak, len aby sa povedalo, náhodne, bezcieľne. Na efekt. Ako vravím: hlava sa mohla zatočiť. V tejto našej dobe nepoézie, suchej a presnej účtovníckej prózy. A pritom: o koľko je poézia presnejšia... O koľko je ešte útla básnická zbierka silnejšia ako vkladná knižka... len na to pomaly zabúdame. Aj preto vyzývam spriaznené kultúrne prílohy slovenských denníkov: uverejnite ten dúšok peknoty. Nech si z neho uhnú viacerí.... Podpil som sa teda, tak akosi abstinentsky, nádherou slov, celkom nečakane a odrazu, v istej pálenici, v sobotňajšie predpoludnie marcové. No ale nepodpi sa, keď čapuje Boris Filan.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.