Petrohrad

Nezažil som povestné biele noci a uspokojiť som sa musel s ranným brieždením, keď sa slnko zapieralo do chrámov a múzeí v okolí Nevského prospektu. No aj tak to bol zázrak. K dokonalosti chýbal už len menší počet podgurážených fanúšikov v rannom metre, ale to by nesmel miestny Zenit vyhrať večer predtým domáci zápas.
O Moskve sami Moskovčania radi tvrdia, že je štátom v štáte, Ruskom v Rusku, že sa vymyká všetkému, čo o Rusku vedia Rusi aj cudzinci. V skutočnosti je však pre mňa ruskou výnimkou práve Petrohrad. Stavil na európsku atmosféru, na rieky a riečky, chrámy, divadlá, na umelecké diela v Ermitáži. Alebo aj na krásne ženy, ktoré sú tu na každom kroku. Mesto to pritom robí prirodzene, bez akýchkoľvek bočných úmyslov. Jeho druhou tvárou je zase typický ruský chlad, ticho a stoický pokoj, z ktorého zvykne mraziť. Stačí si sadnúť na loď a plaviť sa za pár eur mestskými kanálmi a vietor v kombinácii s vodou vám dajú pár nezabudnuteľných rán na cestu.
V Petrohrade som bol len tri dni, ale cítil som sa aspoň na chvíľu ako v inom svete. V akomsi farebnom magickom priestore, z ktorého srší chuť do života a  jedinečnosť na každom metri asfaltu. Po všetkých tých skúsenostiach s ruskými neekologickými a často sivými veľkomestami, s neohrabanými ruskými turistami v zahraničí či s prirodzeným rešpektom a občasným strachom, ktorému človek v Rusku neraz čelí, bol pre mňa Petrohrad oázou krásy a nádeje. Celkom v duchu Dostojevského hesla: „Krása spasí svet.“

Peter Verešpej sa narodil a vyrastal v Prešove. Niekoľko rokov žil v Moskve, teraz pracovne pendluje po Európe. Má rád inšpiratívne projekty a nápady, spoluorganizuje TEDxPrešov.