Gríša Mesežníkov tam bol, aj o tom napísal: „Je tam veľa Rusov (ťažko povedať, či miestnych alebo prišlých, alebo z ambasády), plno separatistických insígnií z Donbasu, sovietskych symbolov, ruských vlajok. Úplne na konci človek, ktorý sa predstavuje ako Slovensko-ruská spoločnosť a celé to nakrúca, osloví svojho respondenta: Na stráž, aby dokumentoval spoločný boj proti fašizmu.“
Je lásky čas. Milouš Zeman sa chcel v Kremli blysnúť ruštinou a povedať láskyplne o sankciách, že po každej zime prichádza otepeľ. Povedal to Putinovi pekne, pamätá si lepšie ako Viktor Orbán Chruščovov slogan o odmäku, ktorý sa skončil krvavým potlačením Maďarskej revolúcie 1956. Až na to, že si vo svojej láske k jazyku doplietol slovíčka otepeľ a otoplenie a povedal plynulou ruštinou srdečne sa smejúcemu Putinovi, že po každej zime príde vykurovanie (Aby som sa nechválil cudzím perím: aj túto zámenu slov si všimol Gríša Mesežnikov). Hľa, český prezident ako špejblovský premiant, verný Čech a vlastenec, „protož vděčný u věnec, květ Ti vije Čecha máj!“
Je lásky čas. Zahanbiť sa nedal ani náš premiér. Uňho má láska podobu utkvelých predstáv o stavbách komunizmu, veľkých priehradách, strategicky dymiacich komínoch fabrík a elektrární, elektrických vedeniach, vinúcich sa krajinou. S českým premiantom ho zase spája prieplav medzi Moravou a Slovenskom, kanál Dunaj - Odra – Labe. Asi chcú mať na Vysočine námorný prístav – admirála sme na rozdiel od Maďarska ešte nemali. Kedysi tomu Lenin hovoril: Komunizmus sa rovná moc sovietov a elektrifikácia krajiny. Je v tom aj sen o cínových vojačikoch a veľkých vojenských prehliadkach. Láska k ruských zbraniam a širokorozchodným koľajniciam. Vec je na dobrej ceste. Košický primátor Raši sľúbil, že do šampionátu v ľadovom hokeji v roku 2019 budú koľajnice hotové. Aspoň tie košické, električkové.
Je lásky čas. Láskou k svetovému mieru sa blysli aj naši traja exprezidenti. Len si nevšimli, čo to vlastne podpísali. Že sa rovno prihlásili k Putinovmu „novému svetovému poriadku, systému rovnoprávnej bezpečnosti všetkých štátov zodpovedajúcemu súčasným hrozbám, ktorý bude vybudovaný na regionálnom a globálnom základe mimo vojenských blokov”. Akosi pozabudli, že sme z dobrých dôvodov členmi NATO a EÚ. Laik sa čuduje, odborník žasne. V akej krajine to vlastne boli Michal Kováč, Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič prezidentmi? A akých prezidentov mala tá krajina? Alebo sa to v nich len na staré kolená prebudili komunistické atavizmy, keď požadujú, aby „ekonomiku založenú na bezohľadnom zisku nahradila sociálna spravodlivosť a rešpektovanie potrieb všetkých ľudí podľa princípu rovnosti?“ Ak sa nemýlim, naposledy sa hesla „všetkým podľa potrieb na základe rovnosti“ dožadovala komunistická utópia. Že by sa v našich prezidentoch ozvali tri súčasti marxizmu-leninizmu?
Je lásky čas. Lásky k vlasti? Ku ktorej? K tej, za ktorú ma vyslali bojovať bez tváre a bez mena? (Niet lepšieho dôkazu o existencii individuálnej a kolektívnej identity ako anonymný „zelený mužíček“.)? K tej, ktorej som vojakom bez totožnosti a insígnií, indivíduom na dovolenke, vyslúžilcom mimo služby? Alebo už dnes možno povedať, čo sa ešte včera popieralo? Že sa volám Alexander Alexandrov, som členom ruskej elitnej brigády vojenskej rozviedky GRU z mesta Togliatti a v mojej skupine, bojujúcej v Luhansku, je 14 ľudí?
Je večerní máj – je lásky čas. Hrdliččin zve ku lásce hlas: „Hynku! – Viléme!! – Jarmilo!!!“ Dalekáť cesta má, marné volání!
Je lásky čas. Milouš Zeman sa chcel v Kremli blysnúť ruštinou a povedať láskyplne o sankciách, že po každej zime prichádza otepeľ. Povedal to Putinovi pekne, pamätá si lepšie ako Viktor Orbán Chruščovov slogan o odmäku, ktorý sa skončil krvavým potlačením Maďarskej revolúcie 1956. Až na to, že si vo svojej láske k jazyku doplietol slovíčka otepeľ a otoplenie a povedal plynulou ruštinou srdečne sa smejúcemu Putinovi, že po každej zime príde vykurovanie (Aby som sa nechválil cudzím perím: aj túto zámenu slov si všimol Gríša Mesežnikov). Hľa, český prezident ako špejblovský premiant, verný Čech a vlastenec, „protož vděčný u věnec, květ Ti vije Čecha máj!“
Je lásky čas. Zahanbiť sa nedal ani náš premiér. Uňho má láska podobu utkvelých predstáv o stavbách komunizmu, veľkých priehradách, strategicky dymiacich komínoch fabrík a elektrární, elektrických vedeniach, vinúcich sa krajinou. S českým premiantom ho zase spája prieplav medzi Moravou a Slovenskom, kanál Dunaj - Odra – Labe. Asi chcú mať na Vysočine námorný prístav – admirála sme na rozdiel od Maďarska ešte nemali. Kedysi tomu Lenin hovoril: Komunizmus sa rovná moc sovietov a elektrifikácia krajiny. Je v tom aj sen o cínových vojačikoch a veľkých vojenských prehliadkach. Láska k ruských zbraniam a širokorozchodným koľajniciam. Vec je na dobrej ceste. Košický primátor Raši sľúbil, že do šampionátu v ľadovom hokeji v roku 2019 budú koľajnice hotové. Aspoň tie košické, električkové.
Je lásky čas. Láskou k svetovému mieru sa blysli aj naši traja exprezidenti. Len si nevšimli, čo to vlastne podpísali. Že sa rovno prihlásili k Putinovmu „novému svetovému poriadku, systému rovnoprávnej bezpečnosti všetkých štátov zodpovedajúcemu súčasným hrozbám, ktorý bude vybudovaný na regionálnom a globálnom základe mimo vojenských blokov”. Akosi pozabudli, že sme z dobrých dôvodov členmi NATO a EÚ. Laik sa čuduje, odborník žasne. V akej krajine to vlastne boli Michal Kováč, Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič prezidentmi? A akých prezidentov mala tá krajina? Alebo sa to v nich len na staré kolená prebudili komunistické atavizmy, keď požadujú, aby „ekonomiku založenú na bezohľadnom zisku nahradila sociálna spravodlivosť a rešpektovanie potrieb všetkých ľudí podľa princípu rovnosti?“ Ak sa nemýlim, naposledy sa hesla „všetkým podľa potrieb na základe rovnosti“ dožadovala komunistická utópia. Že by sa v našich prezidentoch ozvali tri súčasti marxizmu-leninizmu?
Je lásky čas. Lásky k vlasti? Ku ktorej? K tej, za ktorú ma vyslali bojovať bez tváre a bez mena? (Niet lepšieho dôkazu o existencii individuálnej a kolektívnej identity ako anonymný „zelený mužíček“.)? K tej, ktorej som vojakom bez totožnosti a insígnií, indivíduom na dovolenke, vyslúžilcom mimo služby? Alebo už dnes možno povedať, čo sa ešte včera popieralo? Že sa volám Alexander Alexandrov, som členom ruskej elitnej brigády vojenskej rozviedky GRU z mesta Togliatti a v mojej skupine, bojujúcej v Luhansku, je 14 ľudí?
Je večerní máj – je lásky čas. Hrdliččin zve ku lásce hlas: „Hynku! – Viléme!! – Jarmilo!!!“ Dalekáť cesta má, marné volání!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.