Na pražskej stanici mi s kočíkom pomáhajú dvaja sprievodcovia. Jeden vo vlaku zloží kočík a odnesie ho do priestoru na bicykle. Druhý stojí na peróne. Sú zdvorilí a príjemní. V Kútoch pred Bratislavou sa pýtam slovenskej sprievodkyne, či môže zariadiť, aby mi kočík niekto z vlaku vyložil. S trpiteľským úsmevom odpovedá: „Snáď to stihnem.“ Akcia je napínavá. Dieťa, tašku, aj ruksak mám na sebe a stojím pred vozňom. Nikde nikto. V duchu sa so svojím americkým športiakom lúčim. A potom ju zbadám. Zlatá sprievodkyňa uteká ostošesť popri vlaku, sprievodcovská kabela poskakuje, ide si nohy dolámať. Na pomoc nikoho nemá. Šťastná, že to stihla, otvára zvnútra vagón a spoločnými silami kočík vyložíme. Venuje mi spotený úsmev, vlak sa pohýna, stihnem len zamávať. A sme doma. Vybaví sa mi depresívna báseň zo základnej: „Stanica pustá, stanica tichá, iba tie drôty čo stonú.“ Šťastie, že vlak zastal na prvej koľaji. My tu v hlavnom meste na hlavnej stanici nemáme pohyblivé schody ani plošiny. Ak ste vozíčkar, tu u nás na hlavnej stanici v hlavnom meste z vlaku nevystúpite. S dvestokilovým vozíkom vám nik nepomôže, ani dobrá sprievodkyňa pri najväčšej snahe. Že je to hanba na sto zím? Nevadí. Máme iné priority. Hokejový štadión napríklad. Ten budeme mať, aj keby ho mal postaviť mafián za peniaze štátu a zrovnať so zemou všetky ihriská. Týrané ženy, vozíčkari a Rómovia nech sa starajú o seba sami. Aj my sa o seba postaráme. Len nech to zdravíčko nám slúži.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.