Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Obete feminizmu

.mary Eberstadtová .časopis .klub

Zabudnite na moment na filmových Päťdesiat odtieňov. A teraz, keď sú decká preč, pozrime sa na niečo iné, čo sa práve deje v mene oslobodenia ženského sveta. Potrebuje to totiž malé vysvetlenie.

„Zahanbenie štetky, zmlátenie štetky, kultúra štetky, pochod štetiek, hrdosť štetky, divadelná hra o štetke, hnutie ,Zastavme štetky´, ,Štetky celej Ameriky,´ pesnička o ,štetke ako ty´, knihy s názvami Štetky alebo Štetka!, Dejiny štetiek, Etická štetka a ešte Ja nie som štetka.“ To slovo sa nemôže sťažovať na nedostatok publicity, aspoň nie v týchto dňoch. Čo sa to deje, že toto šesťpísmenové slovíčko zažíva takú pozornosť?
Z pohľadu feministiek zodpovedných za tento jav je verejné šírenie slova štetka (slut) dobrou vecou, lepšie povedané, je to pokus „vziať späť“ pejoratívum používané celé storočia na to, aby boli ženy pošpinené a ponížené. Ak dáme slovu nový význam, bude to vraj ženy chrániť pred ujmou a poškodením alebo kritikou za ich sexuálne správanie. Pod „ženou“ sa, samozrejme, myslí sexuálne aktívna žena istého druhu, je to ten typ, ktorému sa v inej dobe hovorilo...no, veď viete.
Samozrejme, že tento pohľad berie ako samozrejmosť prvé prikázanie sexuálnej revolúcie, ktorým je presvedčenie, že akýkoľvek takýto čin, ktorého sa dopustila akákoľvek žena, je z definície nemožné niektorej vyčítať alebo ju zaň pokarhať. Človek by, prirodzene, s týmto úmyslom feministiek sympatizoval. A keďže je to vštko čiastočne povzbudené srdcervúcimi prípadmi tínedžeriek, ktoré boli vysmiate na sociánych sieťach a následne spáchali samovraždu, sestry musia mať dobré úmysly. Jediným problémom je, že táto iniciatíva trpí smrteľným paradoxom, ktorému sa hovorí „Nemysli na slona, lebo sa ukáže.“ Čím viac sa slovo „štetka“ verejne skloňuje, tým ťažšie je nemyslieť na jeho význam a tým pravdepodobnejšie je, že niekde dôjde k niečomu nechcenému.
Vezmite si napríklad článok, ktorý nedávno vyšiel v Daily Beast, ktorý len v svojom titulku použil toto slovo hneď dvakrát (,Slut’ Author’s War on Slut Shaming). Text nám predstavoval autorku Leoru Tanenbaumovú, ktorá rada používa slovo štetka v názvoch svojich kníh (Slut! Growing Up Female with a Bad Reputation and I Am Not a Slut: Slut-Shaming in the Age of the Internet). Táto žena teraz vedie kampaň, aby bolo toto slovo zakázané v jazykovedných lexikónoch. Môžem sa len opakovať: Žeby zase niekto videl slona?
Podobne donkichotsky sa k téme postavil New York Times. Noviny si tiež položili otázku, čo si s týmto slovíčkom na „š“ počať – čo im, samozrejme, nebránilo slovo použiť v titulku článku (Should ,Slut’ Be Retired?) a celkovo 34-krát aj v texte. Leora Tanenbaum novinám prezradila, zjavne bez akéhokoľvek pokusu o vtip, že „si myslí, že používanie tohto slova je dnes veľmi riskantné“ – a to hovorí v čase, podotýkam, keď medzi nimi feministkami a feministkám naklonenými médiami robia pre používanie „tohto slova“ viac, než dokážu všetky motorkárske bary po celej Amerike.
Pred nami sa odohráva niečo hlbšie a vážnejšie, než len ideologické preťahovanie sa o slovo. Nadužívanie slova „štetka“ je len začiatkom inej obscénnosti a saturovaného rúhania v ženských rozhovoroch, ktoré v týchto dňoch prebiehajú od inak obskúrnych akademických feministiek až dole po populárne časopisy a blogy.
Slovo „suka“ (bitch) si tiež zažilo svoju renesanciu, dokazovali to všetky tie veci ako časopis Bitch magazine a Bitch Media, všetky tie knihy so slovom v názve, Bitchfest, rôzne šou a filmy. Lepšie založené a vzdelanejšie ženy, osobitne ak boli progresívneho razenia, sa tiež opičili po námorníckom žargóne, čo pred deviatimi rokmi zmapovala autorka Ariel Levy v knihe Female Chauvinist Pigs: Women and the Rise of Raunch Culture. Hoci by si to zaslúžilo väčšiu pozornosť, než sa tomu dostáva, jazyk súčasných žien sa stal kakofóniou hnevu prerušovaného nadávkami, najmä ak hovoria progresívne zmýšľajúce ženy medzi sebou a o sebe.

.sex predáva
Zaujímavá otázka, samozrejme, znie, prečo je to tak. Cynik by mohol povedať, že ide len o nový šikovný branding. Napokon, sex predáva, ženy hovoriace o sexe predávajú a dokonca aj ženy hovoriace o ženách, ktoré hovoria o sexe, predávajú. Každý vie, že použitie oplzlého alebo nemravného slova v titulku pritiahne viac očí na obrazovku alebo stránku. Možno nastal čas, aby niektoré objekty vykorisťovania dostali niečo naspäť. Prečo by nemala moderná, podnikateľsky zručná žena predviesť nejaké komerčné džiu-džicu a zužitkovať to napríklad cez nadužívanie slovíčka štetka a iných hrubých výrazov s cieľom lepšie predať svoje veci? Dá sa predpokladať, že divadelná hra s názvom The Private-Parts Monologues by asi neprežila svoju vlastnú premiéru (odkaz na Monológy vagíny, pozn. prekl.).
Napriek tomu počúvanie niektorých rozhovorov dnes sugeruje iné vysvetlenie, než len jednoduchú túžbu po predajnosti. Je predsa len niečo iné, keď dochádza k rozhovorom plným špinavých slov a hnevu, je na tom niečo neočakávané, niečo mučivé a súčasne hrozné. Je to jazyk zotročenia a podrobenia, ktorým sa rozprávajú väzni sexuálnej revolúcie.
Pochopeniu predchádza porozumenie, to znamená, že tomuto jazyku budeme najskôr načúvať, čo nie je vôbec také jednoduché. Po prvé, je tu problém so žargónom. Recenzia na knihu I Am Not a Slut v Kirkus Reviews trebárs objasňuje, že termín „štetka“ stihol metastázovať do našej kultúry, dievčatá v spoločných rozhovoroch napríklad posúvajú význam slova spôsobom, aby zmiernili jeho pôvodný význam a oslavuje autorku knihy za optimimizmus a „relatívnu elimináciu spoločenského zahanbovania štetiek propagáciou vzdelávania a sebarealizácie mladých žien“. Mám pocit, že potrebujeme Google Translate pre akademický feminizmus.
Po druhé, ak aj rozumieme ženským prejavom, máme problém pochopiť jeho tón, tentoraz z iného dôvodu: Je  pozoruhodne agresívny a nahnevaný. Keď pred päťdesiatimi rokmi Susan Sontag písala o tom, čo sama nazvala „camp-sensibility“, táto nálepka sa rýchlo ujala. Signalizovala étos, ktorý Sontag definovala ako úskok, štylizáciu, obsahovú neutralitu a celkovú apolitickosť. Dnešný feminizmus namiesto toho exponuje niečo, čo by sme mohli nazvať „jailhouse sensibility“ – úmyselne tvrdé, miestami až gangsterské filtrovanie reality, ktoré je zámerne zbavené ornamentov a jemnosti, vrčí, chvíľami až animálnym spôsobom a celkom rýchlo dokáže spáchať poklesok, čo všetko pripomína pózu, ktorá je možno bežná na väzenskom dvore, ale nie medzi relatívne vyššie postavenými a vzdelanejšími ženami.
Promiskuita je na tomto mieste prakticky obdobou sviatosti. Je to len a dookola samé „narážanie,“ dôkazom čoho je populárna hudba „feministických“ speváčok (ako ony samy o sebe hovoria). V spomenutej piesni Slut Like You, čo je hymna dňa od speváčky Pink, tá žena zomiešňuje myšlienku zamilovania sa a dodáva veľavravné „I just wanna get some” a „Wham bam thank you ma’am / Boo-hoo / I’m a slut like you.” Speváčka Ciara nahrala v roku 2010 videoklip, v ktorom spoluúčinkoval mechanický býk a bolo to natoľko nevhodné, že televízna spoločnosť Black Entertainment Television to odmietla vysielať. Rihanna, ktorá o sebe tiež tvrdí, že je veľká feministka, sa dokáže správať tak, že pokojne zahanbí aj Miley Cyrus s jej neslávne známym vstúpením na MTV Video Music Awards v roku 2013.
A tak to ide stále ďalej. Mnohé z dnešných takzvaných feministických speváčok nedokážu cvrlikať bez toho, aby netancovali pri tyči. Avril Lavigne zaspieva pesničku pre Päťdesait odtieňov šedej, ale to by bolo málo, ona potrebuje vytvoriť sexualizovanú verziu piesne s videoklipom o Hello, Kitty z detských rozprávok. A tak je to aj s ďalšími speváčkami popmusic, Kesha, Britney Spears, už nefunkčné Pussycat Dolls, nehovoriac o kráľovnej ich všetkých Madonne: trik je v tom, že nie je problém nájsť ženskú speváčku, ktorej tvorba by sa zahrávala s pornografiou, problémom je nájsť takú, ktorá by taká nebola.  

.hnev a zúrivosť  
„Prečo sú feministky plné hnevu?“ pýta sa Jessica Valenti v nedávnom článku v časopise Nation. A jej odpoveďou je, že sú unavené z blogovania za tie isté veci, za ktoré bojovali už ich matky. Feminizmus útočí na každý pokus, dokonca aj na ten najpokojnejší, ktorý by spochybnil nejaký výdobytok sexuálnej revolúcie. Keď organizácia Parents Television Council protestovala proti  MTV Music Video Awards v roku 2013, čo mnohým ľuďom pripadalo ako chytanie ryby vo vedre, blogerka Amanda Matcotte ich svedomito odsúdila ako „retro“ a „reakčnú“ organizáciu, ktorej celý zmysel „sa opiera o používanie detí ako nástroja, ktorým zakrývajú to, o čo im ide v skutočnosti – aby sa zábavný priemysel na dospelých divákov pozeral, akoby to boli deti.“
Niekto môže povedať, že to tak bolo vždy, že feminizmus bol vždy plný hnevu.  Je však rozdiel medzi nevrlosťou a výrokom – povedzme – „žena potrebuje muža tak, ako ryba potrebuje bicykel“ a žlčovitosťou, ktorá je dnes evidentná všade naokolo. Valenti má pri svojom článku napríklad obrázok zlostnej ženy, ktorá drží v rukách transparent „Nemôžem uveriť, že stále musím protestovať proti týmto sra....“ Ak súčasný feminizmus meriame iba vulgárnym jazykom, tak nemá s feminizmom ich matiek nič spoločné.
Obscénnosť nie je len ventilom, ktorý neudržal vnútorný tlak. Je to forma hnevu a agresie na sebe samom, bežne pestovanej tými, ktorí sa cítia ohrození a chcú pôsobiť silnejším dojmom. Alebo, ako to vysvetlila Miley Cyrus, bývalá Disneyho televízna detská hviezda, ktorá sa zmenila na mediálnu liberacionistku, pre časopis V Magazine: „Všetko stále na mňa chrlilo tie sra... a osie.... ma dokola. Tak som všetky tie sra... začala brať a snažila sa ich akože využiť. .. A tak som začala tvoriť vlastné umenie. Dostala som kopu tohto poje... bordelu a sra... a namiesto toho, aby som to nechala bordelom a sra... som to celé premenila na niečo, čo ma robí šťastnou.“
Ale pozor, hnev dnešných feministiek často nemieri na mužov, ale na ženy. Autorka Bell Hooks zotrela Beyoncé a nazvala ju „teroristkou“ za jej „vplyv na mladé dievčatá“. Anna Breslaw sa zase v článku pre New Inquiry zamerala na dizajnérku Tinu Freyovú, ktorej „prihlúpla osobnosť a absolútne falošný feminizmus len maskuje thatcherovskú morálku a tendenciu zahanbovať štetky“. Feministické blogy a časopisy sú podobých vecí plné a New York Times dokonca priniesol reportáž o istej domine, ktorú „trápi a frustruje vidieť takýto konflikt a odsúdenie vnútri feministickej komunity“.
Všetci vedia, že zvieratá, ktoré čelia neúnosnému tlaku v uzavretom priestore, sa napokon vrhnú jedno na druhé. Odsúdení väzni robia z podobných dôvodov niečo obdobné. Zúrivosť a afekt medzi mnohými údajne osvietenými ženami je v tomto čase podobne úbohá a podobne ťažko sa na to pozerá. A každý mimo tohto zúrivého kruhu by mal vedieť, že feminizmus v skutočnosti týmto správne upozorňuje na jednu veľkú vec: Dnešné ženy by sa mali cítiť zahnané do kúta.  

.zabalené ako kurčatá
Násilie a implikované násilie sú všade naokolo súčasťou populárnej kultúry. Dôkazom je Päťdesiat odtieňov, nový videoklip Miley Cyrus zobrazujúci sadomasochizmus a množstvo ďalších videoklipov vrátane top mien vrámci tohto biznisu. Ich komerčný úspech implikuje skutočne desivé chúťky, ktoré sú nasýtené iba pozeraním sa na ženy, ktoré sú zraňované – a z príbehov, ktoré občas preniknú o domácom násilí v zábavnom priemysle naznačujú, že jablká nepadajú tak ďaleko od stromu, aj keď má umelecký pôvod. A tieto problémy, rozprávanie o domácej špine a údajné hovorenie celej pravdy viedlo k vzniku nového žánru. Dôkazom sú knihy ako Not That Kind of Girl: A Young Woman Tells You What She’s „Learned” od Leny Dunhamovej alebo The Passionate Mistakes and Intricate Corruption of One Girl in America od Michelle Teaovej a mnoho podobných autobiografických diel, ktoré sú oceňované za svoju brutálnu otvorenosť, ako aj ochotu neušetriť nikoho vrátane členov rodiny či bývalých milencov. Celé légie fanúšikov takýchto spovedajúcich sa kníh tiež napovedajú, že pozeranie sa na ženy, ktoré sú ponižované a ponižujú samy seba, je rovnako neukojiteľné.
A to všetko ma napokon k vedie ku konštantovaniu smutnej akokoľvek kolosálnej skutočnosti. Za všetkým tým nafukovaním a vrčaním súčasného feminizmu je niečo patetické: túžba po pozornosti (samozrejme aj mužskej pozornosti) za každú cenu.
Ak to znamená, že treba byť zabalený ako kurča alebo skackať okolo televízora, nech je tak. A ak je to násilie, ktoré udrží pozornosť druha v domácnosti, aj to je cena, ktorú dokážu zúfalé ženy zaplatiť za trochu pozornosti.  Feminizmus sa stal niečím podstatne iným, ako je to, za čo sa sám považuje. Jeho podstatou nie je slepá viera a vzdorovitosť útočiacich liberátoriek, ale naopak, veľmi zdeformovaná a hlboko precítená reakcia na samotnú sexuálnu revolúciu. Vo svete, kde sa čoraz menej žien dokáže spoľahnúť na mužov, si niektoré ženy samy na seba zoberú ochranné sfarbenie mužov, lepšie povedané ich prehnane pochopenú charakteristiku, či už je to zúrivosť, nadávanie, bojovnosť, trucovanie, alebo, ak sa hodí, aj promiskuitu.
Napokon, sexuálna revolúcia znížila počet mužov, na ktorých sa dá spoľahnúť ako na ochrancov tým či oným spôsobom. Rozvedených rodín je koľko chcete a étos rekreačného sexu zmazal hranicu medzi predátorom a ochrancom. Zatiaľ čo úpadok rodiny zredukoval počet mužov, ktorí dokážu iných chrániť, doslova je menej bratov, bratrancov, strýkov a tak ďalej, na ktorých sa bolo možné v minulosti obrátiť, keď bolo zle zaobchádzané s matkami, sestrami či dcérami. V niektorých štvrtiach bol počet mužov dramaticky znížený aj vysokými počtami odsúdených a uväznených. A súčasne s tým nadbytok ochotných sexuálnych partnerov robí ťažším udržať si pozornosť niektorého z nich.
Výsledkom je, že mnoho, premnoho žien pociťuje zraniteľnosť a frustráciu.  Preto sa tak darí zúrivej vulgárnej ideológii. Súčasný feminizmus sľubuje ochranu žien, sľubuje, že vytesní mužov do sveta, ktorý ich viac nebude vytesňovať tradičným spôsobom, napríklad manželstvom alebo morálnymi pravidlami. A z toho vákua feminizmus posiela správu údajnej nádeje: Udržíme mužov pri sebe inými prostriedkami.
Práve to je hlbší význam drakonických zákonov obmedzujúcich prejav na univerzitách a inde. Sľubujú obmedziť, čo muži môžu povedať a vykonať, a to všetko vo svete, kde staré limity obmedzujúce mužské správanie viac neplatia. Ženy sú dnes napriek všetkému pokroku viac zraniteľné ako kedykoľvek predtým – a to práve vďaka revolúcii, ktorú feminizmus podporuje. Práve to je nevyslovená a zamlčaná pravda, ktorá sa skrýva za nahnevanou a strašne tragickou úrovňou konverzácie.
Trh tam vonku je plný predátorov. Mnohé ženy sú presne tým, o čom feministky hovoria – sú obeťami. Ale nie toho, o čom hovoria feministky.  Sú zajatkyňami na nepriateľskom území, ale nepriateľom nie je patriarchát alebo gender-norming. Je to samotná sexuálna revolúcia. A podobne ako iní, ktorí sú dlho väznení nepriateľom, aj ženy trpia problémom, ktorému sa už dlhšie hovorí štokholmský syndróm.  

Mary Eberstadt/
Americká spisovateľka a analytička. Vyštudovala na Cornell University v New Yorku, pracovala ako asistentka Jeane J. Kirkpatrickovej, písala prejavy pre ministra zahraničných vecí Georgea P. Schultza. Bola editorkou magazínu Public Interest a National Interest. V rokoch 2002 až 2013 pracovala ako analytička pre Hoover Institution, dnes pracuje pre Ethic and Public Policy Center vo Washingtone. Napísala oceňované eseje (o. i. získala cenu Davida Brooksa) aj beletriu. Jej poslednou knihou je How the West Really Lost God: A New Theory of Secularization (2013). Je manželkou ekonóma Nicholasa Eberstadta, s ktorým má štyri deti. Žije vo Washingtone.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite