Štvrtok siedmeho mája 2015 sa do dejín zapíše ako voľby, ktoré nikto neodhadol. Prieskumy sa ukázali mylné. Komentáre predvolebných analytikov triafali úplne mimo terča.
Volebná účasť sa pohybovala okolo 65 percent. Ako to vlastne po volebnom štvrtku v Británii vyzeralo? Časť vlády mala hlavu v smútku, časť si opatrne nasadzovala vavrínový veniec. Opozícia smútila a škótski vlastenci jasali.
.labouristi to nezvládli
Doteraz vládnuca Konzervatívna strana pod vedením súčasného a zrejme aj budúceho premiéra Davida Camerona si polepšila v Anglicku aj vo Walese. Podľa predpovedí v čase písania tohto článku mala bezpečné vyhliadky na 329 kresiel v Dolnej snemovni – v celkovom počte 650 miest to predstavuje opatrnú väčšinu. Tak či onak si v porovnaní s minulými voľbami polepšili. Premiér Cameron prisľúbil, že „spojí Spojené kráľovstvo“.
Nič iné mu ani nezostáva. Hriať ho môže vedomie, že vládnuca strana málokedy zaznamená v parlamentných voľbách nárast v porovnaní so svojím prvým víťazstvom. Presnejšie, doteraz sa to udialo len raz – dokázala to v osemdesiatych rokoch Konzervatívna strana na čele s Margaret Thatcherovou. Takú silnú líderskú pozíciu ako železná lady však David Cameron nemá a bude musieť postupovať opatrnejšie, aby si ju udržal.
Liberálni demokrati, ktorí spolu s konzervatívcami tvorili vládu a do kampane šli na čele s vicepremiérom Nickom Cleggom, svoj potenciál z minulých volieb nepotvrdili. Je pre nich sklamaním, že získali iba osem parlamentných kresiel a zrejme prišli aj o rolu jazýčka na váhach, malého, ale významného pri tvorbe budúcej vlády. Liberálni demokrati zaznamenali vôbec najväčší prepad popularity v porovnaní s tým, ako dokázali zmobilizovať voličov v roku 2010 a dajú sa právom označiť za hlavného lúzra týchto volieb.
No ešte smutnejší sú opoziční labouristi s výrazným volebným lídrom Edom Millibandom. Tí si už brúsili zuby na vládnutie a mali prečo – vyzeralo to, že mladší voliči sú odhodlaní dať šancu zmene. Napokon to v piatok ráno podľa BBC vyzeralo len na 234 parlamentných kresiel. Veľa – ale nie dosť. V rámci celobritských výsledkov síce stratu nezaznamenali, ale mierny nárast – no strašný debakel utrpeli v Škótsku. Tam v porovnaní s rokom 2010 prišli o vyše 17 percent hlasov. U škótskych voličov dopadli labouristi horšie ako libdemáci (tí tam zaznamenali mínus 11 percent) a konzervatívci (mínus 1,8 percenta). Ďalších päť stratených rokov, neodpustil si komentár ľavicový Daily Mirror. Začalo sa sypanie popola na hlavu – a rovno na hlavu strany. Komentáre viacerých labouristických kandidátov na sociálnych sieťach jasne vyjadrili, že za vinníka porážky považujú Eda Millibanda. „Porážky sú ťažké, ale sme strana, ktorá nikdy neprestane bojovať za pracujúcich v tejto krajine,“ vyhlásil na Twitteri sám Ed Milliband. V piatok sa očakávalo, že sa vzdá postu lídra strany.
Škóti tentoraz volili „svojich“. Škótska národná strana pod vedením charizmatickej Nicoly Sturgeonovej to vytiahla na 50-percentný podiel hlasov škótskych voličov. Čo je v porovnaní s rokom 2010 tridsaťpercentný prírastok. Na prvý pohľad by to vyzeralo ako dôsledok referenda, ktoré Škótom síce nezávislosť nevynieslo, ale vyvolalo v nich očakávania, že z Londýna prídu výrazné zmeny, ktoré posilnia ich postavenie v Spojenom kráľovstve. Pri bližšom skúmaní však vidieť, že konzervatívci – vládnuca strana, ktorá prísľuby Škótom dala – Škótov sklamala očividne menej ako opoziční labouristi. Konzervatívci stratili v Škótsku menej ako Labour party.
Volebný zisk Škótskej národnej strany, presadzujúcej nezávislosť aj ľavicovú politiku, je dôsledkom odčerpania hlasov predovšetkým od labouristov a potom od liberálnych demokratov. Ak možno hovoriť o hlavnom víťazovi z hľadiska toho, ako sa politickým subjektom podarilo vyšvihnúť v porovnaní s minulými voľbami, tak je ním bez najmenších pochybností práve Scottish National Party.
.nepraje volebný systém nováčikom?
A čo UKIP? pýtali sa všetci komentátori celý čas pri predvolebných prieskumoch aj po spočítaní hlasov. Strana pod vedením často smiešneho, občas osviežujúco úprimného a takmer stále nevypočitateľného populistu Nigela Farragea dosť dlho vyzerala ako tá, ktorá rozhodným spôsobom zamieša karty. Pri urnách napokon zaznamenala v porovnaní s rokom 2010 vyše deväťpercentný prírastok voličskej priazne (čo je v rámci celého Spojeného kráľovstva nárast najväčší) a dostala vyše 12 percent hlasov. Vo všeobecných voľbách tak UKIP získala svoje prvé parlamentné kreslo – v essexskom Clactone si ho udržal Douglas Carswell, prebehlík k UKIP-u od konzervatívcov.
O svoje kreslo v Thanet Southe sa musel dlhšie triasť líder strany Nigel Farrage, keďže tam odložili rátanie hlasov. Napokon ho nezískal a musel uznať víťazstvo konzervatívneho kandidáta. Hoci predtým hovoril, že v prípade tejto porážky odstúpi z čela strany, po oznámení výsledku sa na to náhle nevedel rozpamätať.
Keďže britský volebný systém stojí na tom, či jednotliví kandidáti získajú kreslo za svoj konkrétny obvod, ani vysoké percento získané v celkovom spočítaní hlasov nemusí pre straníckych kandidátov znamenať víťazstvá v jednotlivých obvodoch – a UKIP teda silnou parlamentnou stranou byť nemôže. Nigel Farrage to komentoval vyhlásením, že množstvo voličov UKIP-u bude sklamaných a pobúrených, pretože budú cítiť, že ich hlasy systém neberie do úvahy. Samozrejme, takýto výsledok ešte posilní antisystémové nastavenie fanúšikov Farrageovej strany.
Nedá sa však povedať, že volebný systém je nastavený absolútne nepriaznivo voči nováčikom. V minulých voľbách sa cez jeho nástrahy dokázala prebojovať Cleggova Liberálno-demokratická strana a spolu s konzervatívcami vytvorila vládu. Libdem je dnes síce na kolenách, no túto stranu nedorazil volebný systém, lež samo vládnutie. Priaznivci libdemákov stratili dôveru v tých, ktorým ju možno trochu neuvážene dali. A nových fanúšikov libdem fakticky nemal odkiaľ nabrať.
.zostanú Briti v Európskej únii?
Čo bude teraz? Norman Smith z BBC výstižne hovoril o generačnom rozhodnutí, ktoré z týchto volieb vyplýva. Víťazstvo konzervatívcov a vláda konzervatívcov jednoznačne povedie k referendu o zotrvaní v Európskej únii, ktoré príde približne o dva roky, ako v roku 2013 sľúbil premiér Cameron. Prísľub referenda kritizovali vtedy opoziční labouristi aj koaliční liberálni demokrati. Dá sa teda usudzovať, že voliči konzervatívcov vyjadrili tentoraz pri urnách nielen svoju podporu Cameronovej politike, ale aj svoje odhodlanie hlasovať o budúcnosti Británie v EÚ.
„Chcem, aby moja strana a dúfam, že aj vláda, ktorú by som rád viedol, znovu uchopila štít, ktorý sme nemali nikdy stratiť – štít jedného národa, jedného Spojeného kráľovstva,“ povedal po voľbách David Cameron. „Tak chcem vládnuť, ak budem mať to šťastie, že v budúcich dňoch vytvorím vládu.“ K referendu sa vyjadril jeho minister práce a dôchodkov Iain Duncan Smith v tom zmysle, že je nevyhnutné a určite sa uskutoční.
Môžeme teda očakávať začiatok kampane – len čo sa konzervatívcom podarí postaviť vládu.
.železná Nicola – kingmakerka?
Druhé generačné rozhodnutie čaká Škótov, ktorí dali svoju dôveru v dosiaľ nevídanej miere Škótskej národnej strane. V Škótsku, ktoré teraz patrí národniarom, je už možné naozaj všetko. Presnejšie, patrí Nicole Sturgeonovej.
Táto čoskoro 45-ročná politička sa stala líderkou Scottish National Party len minulý rok. Pôvodne sa o tento post uchádzala už v roku 2004, vtedy však musela ustúpiť nárokom Alexa Salmonda. Nasledovalo referendum o nezávislosti, v ktorom prevážili prívrženci Británie, a Alex Salmond za jeho neúspech prevzal politickú zodpovednosť. Premiérkou a líderkou strany je odvtedy Nicole Sturgeon. Teraz ukázala, že je aj hviezdou predvolebných súbojov.
Kto je Nicole Sturgeon? Komentátor Graeme Archer v Telegraphe ju označil za najnebezpečnejšiu ženu týchto volieb. Je briskná, odvážna a schopná rečníčka. Tým môže pripomínať Margaret Thatcher, má však vyhranene ľavicové názory a je prívrženkyňou nezávislosti Škótska. Hovorí sa o nej, že je stále pod priveľkým vplyvom Alexa Salmonda a ona mu neraz verejne ďakovala za rady a vedenie. Na jarnom zjazde SNP sa Salmond s jej vedomím stal hlavnou hviezdou. Ešte v marci sa musela vymedziť voči Salmondovým vyjadreniam. Vtedy Salmond prejavil prílišnú ochotu podporiť vo voľbách labouristov a dostať Eda Millibanda do premiérskeho kresla bez ohľadu na to, ako sa labouristi so škótskymi národniarmi dohodnú o delení moci. Nicole Sturgeon vtedy dôrazne vyhlásila, že líderkou strany je ona a nikto iný.
Po oznámení volebných výsledkov sa dá očakávať, že pozícia Nicoly Sturgeonovej bude ešte pevnejšia. „Máme v úmysle dostať progresívnejšiu politiku do srdca Westminsteru,“ vyjadrila sa po zrátaní časti hlasov. „A vyzerá to pre SNP veľmi dobre.“ Konečný výsledok volieb jej však určite nesadol. Keby labouristi neboli utrpeli pokorujúcu porážku, z Nicoly by bola jednoznačne „kingmakerka“, ktorej podporu by potreboval Ed Milliband. Konzervatívci teraz urobia všetko preto, aby tú šancu Milliband a Nicole Sturgeon nedostali.
Volebná účasť sa pohybovala okolo 65 percent. Ako to vlastne po volebnom štvrtku v Británii vyzeralo? Časť vlády mala hlavu v smútku, časť si opatrne nasadzovala vavrínový veniec. Opozícia smútila a škótski vlastenci jasali.
.labouristi to nezvládli
Doteraz vládnuca Konzervatívna strana pod vedením súčasného a zrejme aj budúceho premiéra Davida Camerona si polepšila v Anglicku aj vo Walese. Podľa predpovedí v čase písania tohto článku mala bezpečné vyhliadky na 329 kresiel v Dolnej snemovni – v celkovom počte 650 miest to predstavuje opatrnú väčšinu. Tak či onak si v porovnaní s minulými voľbami polepšili. Premiér Cameron prisľúbil, že „spojí Spojené kráľovstvo“.
Nič iné mu ani nezostáva. Hriať ho môže vedomie, že vládnuca strana málokedy zaznamená v parlamentných voľbách nárast v porovnaní so svojím prvým víťazstvom. Presnejšie, doteraz sa to udialo len raz – dokázala to v osemdesiatych rokoch Konzervatívna strana na čele s Margaret Thatcherovou. Takú silnú líderskú pozíciu ako železná lady však David Cameron nemá a bude musieť postupovať opatrnejšie, aby si ju udržal.
Liberálni demokrati, ktorí spolu s konzervatívcami tvorili vládu a do kampane šli na čele s vicepremiérom Nickom Cleggom, svoj potenciál z minulých volieb nepotvrdili. Je pre nich sklamaním, že získali iba osem parlamentných kresiel a zrejme prišli aj o rolu jazýčka na váhach, malého, ale významného pri tvorbe budúcej vlády. Liberálni demokrati zaznamenali vôbec najväčší prepad popularity v porovnaní s tým, ako dokázali zmobilizovať voličov v roku 2010 a dajú sa právom označiť za hlavného lúzra týchto volieb.
No ešte smutnejší sú opoziční labouristi s výrazným volebným lídrom Edom Millibandom. Tí si už brúsili zuby na vládnutie a mali prečo – vyzeralo to, že mladší voliči sú odhodlaní dať šancu zmene. Napokon to v piatok ráno podľa BBC vyzeralo len na 234 parlamentných kresiel. Veľa – ale nie dosť. V rámci celobritských výsledkov síce stratu nezaznamenali, ale mierny nárast – no strašný debakel utrpeli v Škótsku. Tam v porovnaní s rokom 2010 prišli o vyše 17 percent hlasov. U škótskych voličov dopadli labouristi horšie ako libdemáci (tí tam zaznamenali mínus 11 percent) a konzervatívci (mínus 1,8 percenta). Ďalších päť stratených rokov, neodpustil si komentár ľavicový Daily Mirror. Začalo sa sypanie popola na hlavu – a rovno na hlavu strany. Komentáre viacerých labouristických kandidátov na sociálnych sieťach jasne vyjadrili, že za vinníka porážky považujú Eda Millibanda. „Porážky sú ťažké, ale sme strana, ktorá nikdy neprestane bojovať za pracujúcich v tejto krajine,“ vyhlásil na Twitteri sám Ed Milliband. V piatok sa očakávalo, že sa vzdá postu lídra strany.
Škóti tentoraz volili „svojich“. Škótska národná strana pod vedením charizmatickej Nicoly Sturgeonovej to vytiahla na 50-percentný podiel hlasov škótskych voličov. Čo je v porovnaní s rokom 2010 tridsaťpercentný prírastok. Na prvý pohľad by to vyzeralo ako dôsledok referenda, ktoré Škótom síce nezávislosť nevynieslo, ale vyvolalo v nich očakávania, že z Londýna prídu výrazné zmeny, ktoré posilnia ich postavenie v Spojenom kráľovstve. Pri bližšom skúmaní však vidieť, že konzervatívci – vládnuca strana, ktorá prísľuby Škótom dala – Škótov sklamala očividne menej ako opoziční labouristi. Konzervatívci stratili v Škótsku menej ako Labour party.
Volebný zisk Škótskej národnej strany, presadzujúcej nezávislosť aj ľavicovú politiku, je dôsledkom odčerpania hlasov predovšetkým od labouristov a potom od liberálnych demokratov. Ak možno hovoriť o hlavnom víťazovi z hľadiska toho, ako sa politickým subjektom podarilo vyšvihnúť v porovnaní s minulými voľbami, tak je ním bez najmenších pochybností práve Scottish National Party.
.nepraje volebný systém nováčikom?
A čo UKIP? pýtali sa všetci komentátori celý čas pri predvolebných prieskumoch aj po spočítaní hlasov. Strana pod vedením často smiešneho, občas osviežujúco úprimného a takmer stále nevypočitateľného populistu Nigela Farragea dosť dlho vyzerala ako tá, ktorá rozhodným spôsobom zamieša karty. Pri urnách napokon zaznamenala v porovnaní s rokom 2010 vyše deväťpercentný prírastok voličskej priazne (čo je v rámci celého Spojeného kráľovstva nárast najväčší) a dostala vyše 12 percent hlasov. Vo všeobecných voľbách tak UKIP získala svoje prvé parlamentné kreslo – v essexskom Clactone si ho udržal Douglas Carswell, prebehlík k UKIP-u od konzervatívcov.
O svoje kreslo v Thanet Southe sa musel dlhšie triasť líder strany Nigel Farrage, keďže tam odložili rátanie hlasov. Napokon ho nezískal a musel uznať víťazstvo konzervatívneho kandidáta. Hoci predtým hovoril, že v prípade tejto porážky odstúpi z čela strany, po oznámení výsledku sa na to náhle nevedel rozpamätať.
Keďže britský volebný systém stojí na tom, či jednotliví kandidáti získajú kreslo za svoj konkrétny obvod, ani vysoké percento získané v celkovom spočítaní hlasov nemusí pre straníckych kandidátov znamenať víťazstvá v jednotlivých obvodoch – a UKIP teda silnou parlamentnou stranou byť nemôže. Nigel Farrage to komentoval vyhlásením, že množstvo voličov UKIP-u bude sklamaných a pobúrených, pretože budú cítiť, že ich hlasy systém neberie do úvahy. Samozrejme, takýto výsledok ešte posilní antisystémové nastavenie fanúšikov Farrageovej strany.
Nedá sa však povedať, že volebný systém je nastavený absolútne nepriaznivo voči nováčikom. V minulých voľbách sa cez jeho nástrahy dokázala prebojovať Cleggova Liberálno-demokratická strana a spolu s konzervatívcami vytvorila vládu. Libdem je dnes síce na kolenách, no túto stranu nedorazil volebný systém, lež samo vládnutie. Priaznivci libdemákov stratili dôveru v tých, ktorým ju možno trochu neuvážene dali. A nových fanúšikov libdem fakticky nemal odkiaľ nabrať.
.zostanú Briti v Európskej únii?
Čo bude teraz? Norman Smith z BBC výstižne hovoril o generačnom rozhodnutí, ktoré z týchto volieb vyplýva. Víťazstvo konzervatívcov a vláda konzervatívcov jednoznačne povedie k referendu o zotrvaní v Európskej únii, ktoré príde približne o dva roky, ako v roku 2013 sľúbil premiér Cameron. Prísľub referenda kritizovali vtedy opoziční labouristi aj koaliční liberálni demokrati. Dá sa teda usudzovať, že voliči konzervatívcov vyjadrili tentoraz pri urnách nielen svoju podporu Cameronovej politike, ale aj svoje odhodlanie hlasovať o budúcnosti Británie v EÚ.
„Chcem, aby moja strana a dúfam, že aj vláda, ktorú by som rád viedol, znovu uchopila štít, ktorý sme nemali nikdy stratiť – štít jedného národa, jedného Spojeného kráľovstva,“ povedal po voľbách David Cameron. „Tak chcem vládnuť, ak budem mať to šťastie, že v budúcich dňoch vytvorím vládu.“ K referendu sa vyjadril jeho minister práce a dôchodkov Iain Duncan Smith v tom zmysle, že je nevyhnutné a určite sa uskutoční.
Môžeme teda očakávať začiatok kampane – len čo sa konzervatívcom podarí postaviť vládu.
.železná Nicola – kingmakerka?
Druhé generačné rozhodnutie čaká Škótov, ktorí dali svoju dôveru v dosiaľ nevídanej miere Škótskej národnej strane. V Škótsku, ktoré teraz patrí národniarom, je už možné naozaj všetko. Presnejšie, patrí Nicole Sturgeonovej.
Táto čoskoro 45-ročná politička sa stala líderkou Scottish National Party len minulý rok. Pôvodne sa o tento post uchádzala už v roku 2004, vtedy však musela ustúpiť nárokom Alexa Salmonda. Nasledovalo referendum o nezávislosti, v ktorom prevážili prívrženci Británie, a Alex Salmond za jeho neúspech prevzal politickú zodpovednosť. Premiérkou a líderkou strany je odvtedy Nicole Sturgeon. Teraz ukázala, že je aj hviezdou predvolebných súbojov.
Kto je Nicole Sturgeon? Komentátor Graeme Archer v Telegraphe ju označil za najnebezpečnejšiu ženu týchto volieb. Je briskná, odvážna a schopná rečníčka. Tým môže pripomínať Margaret Thatcher, má však vyhranene ľavicové názory a je prívrženkyňou nezávislosti Škótska. Hovorí sa o nej, že je stále pod priveľkým vplyvom Alexa Salmonda a ona mu neraz verejne ďakovala za rady a vedenie. Na jarnom zjazde SNP sa Salmond s jej vedomím stal hlavnou hviezdou. Ešte v marci sa musela vymedziť voči Salmondovým vyjadreniam. Vtedy Salmond prejavil prílišnú ochotu podporiť vo voľbách labouristov a dostať Eda Millibanda do premiérskeho kresla bez ohľadu na to, ako sa labouristi so škótskymi národniarmi dohodnú o delení moci. Nicole Sturgeon vtedy dôrazne vyhlásila, že líderkou strany je ona a nikto iný.
Po oznámení volebných výsledkov sa dá očakávať, že pozícia Nicoly Sturgeonovej bude ešte pevnejšia. „Máme v úmysle dostať progresívnejšiu politiku do srdca Westminsteru,“ vyjadrila sa po zrátaní časti hlasov. „A vyzerá to pre SNP veľmi dobre.“ Konečný výsledok volieb jej však určite nesadol. Keby labouristi neboli utrpeli pokorujúcu porážku, z Nicoly by bola jednoznačne „kingmakerka“, ktorej podporu by potreboval Ed Milliband. Konzervatívci teraz urobia všetko preto, aby tú šancu Milliband a Nicole Sturgeon nedostali.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.