Slovo Brata Filipa

Lenže ja nechcem písať o kontrastných prípadoch dobrého a zlého materstva, ale skôr o akejsi sivej zóne. Ide o dobré mamy, starajúce sa o základné potreby svojich detí. Lenže tieto matky majú aj trápenie s manželom, v zamestnaní, so zdravotným stavom. Alebo ani nezažili pravé materstvo, takže sa nikdy neopýtajú na výsledky svojho dieťaťa v škole, na to, čím žije, s čím bojuje, z čoho sa teší, o čom sníva. V takých rodinách sa aj citlivé dievčenské záležitosti prejdú akýmsi tajuplným mlčaním.
Takéto stigmy si potom deti nesú do dospelosti, kde často prekvapivo rýchlo nastupuje obrátená starostlivosť detí o rodičov. Medzi deťmi a matkou vtedy stojí balvan láskavého smútku, ktorý nebol vypovedaný, lebo ho ťažko uchopiť. Osobitne v prípadoch dcér si všímam, že sa z nich často veľmi rýchlo vykľujú naoko emancipované osobnosti. Lebo tak ich fakty naučili. Keď z materinsky nezvládnutej citovej starostlivosti museli práve ony prejsť k fyzickej starostlivosti o mamu, a popri tom túžia po vzťahu, často si nie sú isté, ako vlastne dobrý vzťah vzniká.
Väčšinou o takých ženách povieme, že sú silné. Áno sú, ale len preto, že celý život museli byť. Ale netúžia stále zájsť na tanier chutnej polievky k svojej mame a jemnocitne sa k nej pritúliť, či už žije, alebo nežije?
Myslime na to pri posudzovaní iných detí. A žien.