Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Džentlmen v mrazivom nebi

.juraj Mravec .časopis .ostatné

„Napriahol som k nemu ruku, aby som potriasol tou jeho, ale Tenzingovi to nestačilo, vrhol sa mi okolo krku a mocne ma objal.“ Vrchol Everestu, 29. mája 1953, polhodina pred pravým poludním himalájskeho času.

„Napriahol som k nemu ruku, aby som potriasol tou jeho, ale Tenzingovi to nestačilo, vrhol sa mi okolo krku a mocne ma objal.“ Vrchol Everestu, 29. mája 1953, polhodina pred pravým poludním himalájskeho času.

Edmund Percival Hillary, rodák z novozélandského Aucklandu, ktorý vyrastal v Tuakau, sa od tejto chvíle bude v pamäti často vracať k najdobrodružnejšiemu momentu svojho života: vkročil predsa tam, kde pred ním dokázateľne nikto nestál. Britov Georgea Malloryho a Sandyho Irvina videli v roku 1924 pri ich pokuse vystúpiť na Mount Everest naposledy 800 metrov pod vrcholom. A potom už nič. Iba ticho. Žiadne fotky, žiadni svedkovia. Len dohady. Hillary je s nepálskym šerpom Tenzingom Norgayom na vrchole necelých pätnásť minút a hľadajú tam aj stopy po Malloryho výprave. A zasa nič. V zriedenom vzduchu urobí Novozélanďan slávnu fotografiu svojho spoločníka s cepínom a nepálskou vlajkou, na vrchole nechá krížik a po zostupe do základného tábora povie vetu, ktorá obletí svet: „Tak sme toho bastarda dostali!“
O 41 rokov neskôr – 14. októbra 1994 o ôsmej večer – sedí v banketovej sále popradského hotela Satel vysoký sivovlasý muž. Mýtus. Legenda. Najvzácnejší hosť. Hillary má sedemdesiatpäť a cítiť, že je unavený. Jeho úsmevy sú skôr zhovievavé, spoločenskú atmosféru, ktorou vrcholí Festival horských filmov, by zrejme radšej vymenil za dobrú hotelovú posteľ. Ani veľmi nerozpráva: odišiel mu hlas. Kráčam k jeho stolu a vtedy si ma všimne June Mulgrewová. Druhá manželka zaujala miesto pri Edmundovi štrnásť rokov po tom, ako jeho prvá žena Louis Maria Rosa s dcérou Belindou zahynuli pri havárii vrtuľníka neďaleko nepálskej dediny Phaphlu, kde horolezec pomáhal stavať nemocnicu. June ma chytí za ruku a pritiahne k Hillarymu: „Ed, Ed... Toto je ten novinár, ktorý si na tlačovke s tebou všimol, že aj ja som tu. Prosím ťa, daj mu rozhovor.“

Edmund Hillary
Narodil sa 20. júla 1919 v novozélandskom Aucklande. V roku 1951 sa s britskou výskumnou expedíciou pod vedením Erica Shiptona zúčastnil prvý raz výstupu na Everest, ktorý vrchol nedobyl. Na vrchole Everestu zastal v roku 1953 s nepálskym šerpom Tenzingom Norgayom. Fotografia Edmunda Hillaryho z vrcholu Everestu neexistuje, keďže Norgay nevedel zaobchádzať s fotoaparátom. V apríli 2003 vystúpil na Everest jeho syn Peter s Norgayovým synom Jamlingom – na pamiatku 50. výročia dobytia hory. Zomrel 11. januára 2008.
.včelárov syn

Človek čas neoklame, ale dokáže ho vrátiť k začiatkom plynutia. Syn profesionálneho včelára Percyho, ktorý vlastnil 1 600 úľov s ročným výnosom 40 ton medu, bol od himalájskeho úspechu vždy tak trochu obetavým vytrvalcom na cestách do vlastnej minulosti. Bankety, tlačovky, recepcie, prijatia u prezidentov, audiencie u britskej kráľovnej... Všetci sa ho túžili dotknúť, pozdraviť, prejaviť poctu, všetci chceli, aby spomínal.
A Hillary spomínal. Médiá ho rozobrali na súčiastky. Megastar sa však vymykala schémam, podľa ktorých fungujú celebrity z filmového plátna, modelingového móla či športových arén. Hillary bol horolezcom a vnútri ním navždy zostal. Možno práve preto využil svoju slávu na zvýraznenie tej povahovej črty, ktorá v ňom roky čakala na príležitosť – filantropie.
„Jeho pomoc Nepálu, angažovanie sa v nadáciách pri zbieraní peňazí na stavbu miestnych škôl a nemocníc, považujem za rovnako významný, ak nie ešte za významnejší čin než výstup na Everest,“ povedal o dobrodruhovi s obrovským srdcom Stano Glejdura, jediný z mojich priateľov, ktorý stál v deväťdesiatom ôsmom bez podpory kyslíka na dosah najvyššieho vrcholu sveta, ale 400 výškových metrov pred koncom sa otočil a ďalej nešiel.
„Kondične som vládal, aj pľúca stíhali, lenže šialene mi mrzli nohy a ja som sa mohol rozhodnúť, čo chcem viac: vrchol, alebo prsty.“ Dosiahnuť Everest v päťdesiatom treťom, premýšľa Glejdura, bol úžasný výkon v podmienkach, ktoré sa s tými dnešnými nedajú vonkoncom porovnať. „Dnes nasadneš do lietadla, v Nepále alebo v Číne sa ťa ujme agentúra a všetko vyrieši: vieš, kam máš ísť, a ak si lenivý, šerpovia ťa dokopú až na vrchol...“ Nebol to povzdych laika, ktorý závidí úspech tým, ktorí dosiahli konečnú kótu planéty, veď Stano si na tom kopci vytrpel svoje: do útočného tábora vo výške 8 300 pomáhal pre Vlada Zboju a Petra Hámora vyniesť kyslík, jedlo a spacáky. Vlajočku HZDS si niesla úspešná vrcholová dvojica už sama...

Hillary by sa nikdy neznížil k čomusi takému čiastkovému. Vnímal svet kozmopolitne, napokon, sám z takéhoto prostredia na vrchol aj vyšiel. Britská expedícia Johna Hunta, ktorú podporilo 350 šerpov vynáškou až desiatich ton materiálu do základného tábora, nemala najmenší problém s tým, že na Evereste nestál prvý Angličan, ale Novozélanďan a Nepálec.

.pohľad z výšky
Kľúč k pochopeniu Hillaryho humanizmu azda súvisí s výškami. Pohľad zhora akoby dával človeku odstup, a ak sú v ňom dispozície na pokoru a úctu, na scéne sa objavuje gentleman.
Novozélanďan v popradskom hoteli chlipká čaj a v jeho odpovediach cítiť nevýslovnú pokoru. Nepozná pózy, myslí jednoducho a priamočiaro. „Dávam si pozor, aby mi popularita neprerástla cez hlavu. Zdá sa, že sa to podarilo, lebo mám stále tých istých priateľov.“  Na otázku, či sa nestráca aj kus sveta, ktorý miluje, ak sa dozvie, že zomreli ďalší skvelí horolezci, ako Buhl alebo Kukuczka, odvetí: „Najsmutnejší som bol vtedy, keď niektorý z mojich osobných priateľov prišiel k nešťastnému koncu. Stále však verím, že výzva, ktorou sú hory, je silnejšia ako strach z toho, že v tých horách môžeme umrieť. Pravda, pokiaľ riziká, do ktorých ideme, neubližujú ostatným.“
A potom spolu mlčíme. Ale mlčať s Hillarym je myšlienkovo náročný proces: ste v zajatí jeho charizmy a premýšľate, čo ak je všetko naopak? Čo ak to nie je tak, že človek si vyberá horu, na ktorú vystúpi? Čo ak si hora v akomsi fatálnom, ľudským rozumom nepochopiteľnom skrate vyberie človeka, ktorému sa odovzdá? Humanistu, velikána s morálnym kreditom, džentlmena, ktorý dá ostatným príklad? Keď svet pred niekoľkými dňami zaznamenal správu o smrti tohto láskavého dobrodruha, médiá uverejnili aj počet horolezcov, ktorí doteraz stáli na vrchole Everestu. Päťstodvadsať! Karavána odvahy, ale aj prestíže. Zástup na ceste do stratosféry presahujúci polstoročie.

.telefonát z Mount Everestu
K horám sa Edmund dostal na konci stredoškolského štúdia, keď podnikol niekoľko výstupov v novozélandských Južných Alpách. Potom objavil Európu. Učarovali mu Švajčiarske Alpy a výstupy v nich viedli k účasti na niekoľkých britských prieskumných himalájskych výpravách, kde vystúpil na jedenásť štítov – Baruntse (7 168 m), Chago (6 893 m), Pethangtse (6 783 m)... Ale s najväčšou túžbou sa obzeral po najšialenejšej výzve svojho života, po Evereste. Neúspešne sa oň pokúsil už v roku 1951 vo výprave vedenej Ericom Shiptonom. O rok neskôr boli na ťahu Švajčiari, no 260 metrov pod vrcholom to pre zlé počasie vzdali. Opäť šanca pre Britov. Prvá útočná dvojka Bourdillon s Evansom sú sto metrov od cieľa, keď Evans zaznamená poruchu na kyslíkovej fľaši. Katastrofa! Na obra musia zaútočiť Hillary s Norgayom... Good luck, boys!
Prominentný hosť filmového festivalu v Poprade skočí o zopár desaťročí do budúcnosti: „Raz večer mi doma, v Aucklande, zazvonil telefón. Zdvihol som slúchadlo, ozval sa mi hlas syna Petra, tiež horolezca. Odkiaľ voláš? pýtam sa ho. Z vrcholu Everestu, otec. Rýchlo som si v hlave premietol, koľko je v Himalájach hodín. Mohlo byť poludnie. Veľmi dlho sme spolu telefonovali. Viac ako kedykoľvek predtým, viac ako pri ktoromkoľvek osobnom styku v minulosti. Odrazu mi syn hovorí: Budem musieť končiť otec, strašne ma oziabajú nohy. Rozlúčili sme sa. A kým Peter schádzal do základného tábora, ja som uvažoval o celom tom zázraku techniky. Bože, telefonát z Mount Everestu!“

.najrýdzejší Kiwi
„Legendárny horolezec, dobrodruh a filantrop je asi najznámejším Novozélanďanom, aký kedy žil, no v prvom rade to bol ten najrýdzejší Kiwi,“ povedala v piatok novozélandská premiérka Helen Clark, keď oznamovala jeho úmrtie. V tej chvíli klesla na pol žrde aj novozélandská vlajka na antarktickej Scottovej základni a v Nepále jeho priatelia šerpovia zapaľovali maslové kahance a v kláštoroch zneli budhistické modlitby.
Spomínam si na ten jeho široký úsmev nevýslovného dobráka. Sedíme vedľa seba, z diaľky doznieva vrava banketu a Hillary povie: „Presadzujem názor, že ľudia sú všade rovnakí a že najdôležitejšou vecou je solidarita a medzinárodná pomoc. Toto tvrdenie sa snažím dokazovať vlastným životom. Bolo by krásne, keby som tým dal príklad aj ostatným.“

Autor je reportér STV
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite