Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kvety slovenského romantizmu

.daniel Hevier .časopis .literatúra

Všetci ich poznáme: Botto, Chalupka, Kráľ, Sládkovič. Učebná látka o

Všetci ich poznáme: Botto, Chalupka, Kráľ, Sládkovič. Učebná látka o slovenskom romantizme. Mená, ktoré si dávajú do názvov inštitúcie. Pomenovania ulíc a námestí. Z času na čas sa recitujú ich básne, vydávajú ich výbery. Slúžia ako zdroje citátov pre politikov a demagógov. Menej ich vnímame ako autorov. Geniálnych.

Slovenský romantizmus prvýkrát etabloval básnika. Samozrejme, mali sme aj predtým jednotlivé autority pôsobiace v poézii: Benický, Gavlovič, Hollý, Kollár, Láni, Selecký, Silván, Šafárik, Tablic... Ale to boli individuality takmer bez kontextu a bez čitateľstva. Až vzopätie romantizmu prinieslo zrod individuality – autora podobného dnešnému poňatiu.

.štúrovci a iní romantici
Musíme rozlišovať medzi romantizmom ako umeleckým slohom istej doby a romantizmom ako životným pocitom. Ten prvý odoznel, ten druhý trvá dodnes. Romantici sa stotožňujú so Štúrovcami i štúrovcami. A tých bolo oveľa viac, ako si pamätáme zo škôl. Prvý sled tvorili naozaj Chalupka, Kráľ, Botto, Sládkovič, Hroboň, Hodža, ale aj medzi tými ďalšími je veľa zaujímavých osobností: Pauliny-Tóth, Matúška, Vozár, Pejko, Kellner-Hostinský, Dohnány, Karol Štúr, Francisci, Šulek, Nosák-Nezabudov, Maróthy, Sloboda, Michalovič, Srnka...
Boli to muži rozporov. Niektorí boli aktívni, až akční, priam dobrodruhovia. Viacerí z nich bojovali nielen plamennými rečami, ale aj fyzicky: Samo Chalupka, Janko Kráľ, Paulíny-Tóth. Boli vojakmi so šaržami i dezertérmi. Viacerí z nich boli uväznení. Ešte aj mierny a opatrný Sládkovič sa ocitol načas vo väzení. Iní sa utiekali do samoty, k mysticizmu a mesianizmu.
Boli rétormi a rapsódmi, dobrými rečníkmi. Viacerí z nich boli kňazmi, iní zasa vychovávateľmi, pedagógmi, advokátmi, ďalší sa dostali do štátnych služieb. Ján Botto bol zememerač. Niektorých postihla skepsa (Hodža), ďalších zúfalstvo, niektorí skončili s duševnou poruchou. Veľa z nich zomrelo predčasne, viacerí tragicky.
Romantizmus aj na Slovensku bol hnutím, v ktorom sa prelínal život so štylizáciou, pragmatické činy so snívaním a fantazírovaním. Literatúra prerastala do života, báseň bola často zaplatená trpkou životnou skúsenosťou.   

Andrej Sládkovič
Opitý svet


Všetko ma nechalo,
krčmár aj svet,
už samotnejšieho
na svete niet:
tak teda už aj ja
domov ťahám,
ale – vínko – teba
tu nenahám.

Ha! čože sa tomu
svetu robí?
Čo to za opilé
sú podoby?
Kníše sa, váľa sa
všetko na ňom:
bodajže ťa, svete,
aj s ožranom!

Čože ty tak sliepňaš,
mesiac z neba?
No tebe tiež viac ver´
už netreba:
oči máš zmútené,
líca bledé;
hľa, tak sa ožranom
takým vedie!

A tie hviezdy ako
si tancujú
a hlávky opilé
nadhadzujú;
vše sa jedna na zem
dol´skrbáli:
tie sa tiež náramne
dostrebali!

Už aj tie oblaky
sa doťali,
že sa tak po nebi
rozváľali:
pocestným pokoja
už nedajú,
a mňa, že piť nechcem,
oblievajú!

A ten slávik, ten – vraj
vodu pije:
horká jeho voda –
čo tam zhnije!
Od čohože spieva,
vyskakuje?
Poznať mu, že rád tiež
poťahuje!

Steny, ožraté ste,
to viem sväte,
lebo sa už na mňa
opierate!
Ešte aj tie skaly
v hlave majú,
keď nohy triezvemu
podkladajú!

Opilé je nebo,
ožraný svet,
všetko dosúkané –
triezvo nič niet!
No, svet nešľachetný,
dobre sa maj!
Pred ním, krčma moja,
ty ma schovaj!
.spoločenskí samotári

Mladosť slovenského romantizmu je spojená so združovaním, spoločnými výletmi, študentským životom, literárnymi zborníkmi viacerých autorov. Publikačných možností bolo málo, a tak sa prvé básne deklamovali a spievali, neskôr šírili rukopisnými opismi, v malých knižočkách, ktorým sa hovorilo zábavníky (Zábavník levočských študentov).
Mladí muži žijú v spoločnej komunite, aká sa potom v dejinách literatúry vynorila až v 60. rokoch 20. storočia (jej plodom bolo beatnické hnutie). Niet sa čo čudovať, že vzniká toľko príležitostných básní. Príležitostná báseň, ktorá sa v neskorších obdobiach zdiskreditovala, dosahuje svoje pravé uplatnenie: vyjadriť esteticky pôsobivo emocionálny vzťah k osobe či udalosti viažucej sa na blízkeho človeka. V tom období bolo všetko v stave zrodu: mnohé udalosti automaticky naberali literárne zafarbenie. Tvoril sa národný jazyk, stavalo sa nové zvykoslovie, budovali sa nielen základy politiky, ale aj etiky a estetiky. A to všetko napojené na dva životodarné zdroje: na stále aktuálnu vitalitu tradície (Kollár, Hollý, Tablic), kontext okolitých literatúr, ale aj na neustálu revilitazáciu zdola, zo zdrojov ľudovej tvorivosti.  
Okolo silnej osobnosti (najmä Ľudovít Štúr, neskôr aj básnici) sa združuje plejáda obdivovateľov, nadšencov, žiakov... Niektorí skončili ako epigóni, iní z rôznych dôvodov nemohli rozvinúť svoju individualitu. Svoje konce života takmer všetci trávili v izolácii, buď v zázemí rodiny, alebo tvorby. Sklamaný Hodža píše Matoru, ktorá vyjde až v dnešnej dobe, Ján Botto nedokončuje Čachtickú pani... Jankovi Kráľovi za života nevyjde ani jedna básnická zbierka.

.zakliatie v slovách
Romantickí básnici, a nielen u nás, sa obracali k ľudovej slovesnosti, odkiaľ čerpali nielen živú, denno-denným hovorením opracovanú reč, akýsi dobový slang, ale aj inovatívnu metaforiku a obraznosť. V slovenskej poézii sa udomácnila balada, ktorá vyhovovala pochmúrnemu životnému pocitu z doby. Samo Chalupka aj tvoril ako ľudový bard: svoje básne najprv recitoval, hovoril nahlas, kým ich zachytil písomne. Napísal ich preto iba 25, ale bolo v nich cítiť rešpekt voči poslucháčovi. Verše „Duní Dunaj a luna za lunou sa valí“ alebo „Zasurmili surmity, volajú do zbroje“ zo skladby Mor ho prezrádzajú, že naratívna zložka bola prvotná.
Jeho antipód, Janko Kráľ, bol geniálnym improvizátorom. Po dvadsiatke vychrlil hrsť básní, v ktorých chcel ľudovým, nevycizelovaným jazykom vyjadriť topografiu svojich vnútorných bojov. Jeho ucelená koncepcia, ktorá dostala názov Dráma sveta, korešponduje s víziami Williama Blaka či Goetheho faustovským konceptom.
Ján Botto vniesol do slovenskej obraznosti svietivosť farieb a nebývalú citlivosť na vizuálne javy. Jeho opisy zo Smrti Jánošíkovej, ale aj z menších básní, nemajú v slovenskej poézii obdobu.
Samo Vozár výnimočne siahol po cudzej forme (sonete), a ani nedosiahol popularitu svojich známejších kolegov.
Samo Bohdan Hroboň je nám známy iba zo zlomku svojho napísaného diela (to ďalšie dielo, žité, sa nijako rekonštruovať nedá). Sloganovito sa tvrdí, že skĺzol do mesianizmu, ale aj uňho, aj u ďalších predstaviteľov tohto prúdu romantizmu je mesianizmus estetickou záležitosťou. Je to jednoducho generátor smelých obrazov, expresií a slovotvorby.
Dnes je hádam až dojímavé čítať, ako sa jednotliví básnici musia prekliesňovať cez slovné výrazivo, ktoré bolo ešte také mladučké, nehotové, nedefinitívne... Ale aj neošúchané, nezapratané klišé a frázami, nerozmenené na poetické rekvizity.

.štúrovci, národný podnik
Všeobecná popularita a úcta spoločnosti voči spisovateľovi či plejáde autorov je dvojsečnou zbraňou. Na jednej strane nastáva komunikácia medzi autorom a širšou verejnosťou, ktorá inak literárne prostredie ignoruje. Na strane druhej sa osoba autora inštitucionalizuje, nacionalizuje, politizuje. Štát ako najväčší a najrafinovanejší parazit dielo deformuje, reformuje, nasvecuje v ňom polohy, ktoré sú preň žiaduce a potláča iné kvality. A tak sa nám zo slovenských romantických básnikov stala futbalová jedenástka, ktorá kopala v drese s dvojkrížom pod vedením lavičkového lídra Štúra. Málo sa hovorí o ich individuálnych výkonoch, o tom, že pre každého z nich bola prvoradá poézia, krása a estetika a politika nasledovala až za ňou. Zo Sládkoviča ostala anekdota o perníkovej kráske Maríne, Jankovi Kráľovi prischlo logo Divného Janka, Samo Chalupka sa zmenil na povstaleckého hovorcu so sloganom „voľ nebyť ako byť otrokom“ a z Jána Bottu ostali v pamäti národa iba verše Horí ohník, horí...
Na ostatné verše, spojenia, básne (napríklad na fascinujúci Opitý svet Sládkoviča) sa zabudlo.
Štúrovci to teda ani dnes nemajú ľahké. A pritom situácia ich nástupu je v mnohom podobná situácii mladých ľudí dnes. Dnešní reperi, hiphoperi či grafitoví writeri by sa v mnohom mohli stretnúť s výpoveďami, o aké sa usilovali generácie, keď sa formoval národ, ale aj nová dobová estetika a etika.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.daniel Hevier .časopis
.diskusia
.neprehliadnite