Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prinavrátiť Európe dušu

.branislav Staníček .časopis .politika

S Rogerom Scrutonom, legendou britského konzervativizmu, sme sa stretli v Bruseli a diskutovali sme o tom, ako vníma Európsku úniu, jej politiku, a tiež o príčinách nedôvery a rastúcej priepasti medzi občanmi a ich politickými predstaviteľmi.

.v roku 2014 ste vydali svoju najnovšiu knihu Duša sveta. Dá sa povedať, že aj Európa má dušu?
Samozrejme, že môžeme hovoriť o duši Európy, keďže sa delíme o niečo duchovné. Nemáme spoločný len zemský povrch a geografické oblasti, ale zdedili sme aj inštitúcie, ktoré vychádzajú z kresťanských koreňov, ako je náš právny a politický systém. Mnohí ľudia si to neuvedomujú, ale je to skryté v ich podvedomej pamäti, v  podstate mnohých vecí, ktoré robíme, aj keď to plne nechápeme alebo už nerozoznávame. Napríklad nemôžeme pochopiť západnú hudbu, ak nepochopíme, do akej miery ju ovplyvnilo kresťanstvo. Všetka naša hudba má totiž svoje korene v náboženskej hudbe renesancie a nasledujúcich období. A myslím si, že toto dedičstvo tu je, a práve to nás na Bachovej hudbe dojíma. V EÚ sa objavili snahy poprieť túto časť nášho dedičstva, ale je to chyba. Aj keď naše puto k nemu slabne, napriek tomu je toto dedičstvo stále prítomné vo všetkom, na čom nám záleží. Naše inštitúcie sú stále kresťanské inštitúcie. Je dôležité si to uvedomiť, ak chceme pochopiť, čo Európa znamená.

.zdá sa, že jedinou verejnou politicky činnou osobnosťou, ktorej ľudia ešte dôverujú, je starosta. Ako by ste vysvetlili priepasť, ktorá existuje medzi ľuďmi v regiónoch a tým, čo sa deje v Bruseli?
Ľudia chcú vedieť, že patria do tej istej reality ako osoba, ktorá ich zastupuje. Európske inštitúcie sú príliš ďaleko od bežných občanov na to, aby v nich vzbudili pocit, že sú na tej istej lodi. Takže ľudia sa s inštitúciami EÚ nestotožňujú. A zákonite dôverujú skôr tým, ktorí sú v rovnakej situácii ako oni – svojim krajanom, starostom alebo členom obecných rád. Dôverujú im viac  než ľuďom v Bruseli, pri ktorých majú pocit, že ich záujmy sú odlišné.

.strata dôvery sa od roku 1979 prejavuje klesajúcou účasťou na voľbách do Európskeho parlamentu. Napísali ste, že „spolupatričnosť“ je základnou podmienkou akejkoľvek spoločenskej zmluvy. Ako môžeme obnoviť našu spolupatričnosť k Európe?
To je veľký problém, ktorému Európa čelí. Nejde ani tak o to, či dokážeme vzbudiť pocit spolupatričnosti k Európe a inštitúciám. Pravdepodobne je márne v to dúfať. Môžeme však obnoviť spolupatričnosť ľudí k ich časti Európy. Ľudia môžu mať väzby k svojmu mestu alebo krajine. A dá sa im vysvetliť, že vďaka tomu sú zároveň súčasťou väčšieho projektu. Nesmieme však popierať, že v prvom rade sú spätí so svojou krajinou, ktorá je ich domovom. Okrem toho nás ohrozuje radikálny islam. Zatiaľ to nebolo jasne priznané, ale pozrite sa na Líbyu alebo Blízky východ. Alebo sa pozrite na Rusko, ktoré je jasnou hrozbou pre pobaltské krajiny, nehovoriac o Ukrajine. Všetky tieto hrozby pre jednotlivé národy sú aj hrozbou pre Európu. V ľuďoch sa musí obnoviť túžba brániť svoju krajinu a svoje záujmy. Myslím, že sa nám to podarí, ak si v tejto otázke dovolíme byť úprimní.

.nie je to v rozpore s politickou korektnosťou?
Politická korektnosť je pre politikov jednoduchou cestou. Vedia, že keď sa budú vyjadrovať len politicky korektne, nebudú ich napádať médiá a nikto im nebude nadávať.

.politici dnes čelia starej dileme, ktorú sformuloval Platón: Je lepšie byť zlý a byť považovaný za dobrého alebo byť dobrý a byť považovaný za zlého?
Toto je hlboká a dôležitá otázka. Dobrým ľuďom sa odjakživa vyčíta, že sú zlí, keď vstanú a povedia niečo provokatívne, a sú odsudzovaní, keď chcú svojich spoluobčanov brať na zodpovednosť. Dobrým príkladom je Ježiš, ktorý bol práve za toto odsúdený na smrť. A tak to bude aj so všetkými skutočnými štátnikmi. De Gaulle to zažil. Bola to vynikajúca vedúca osobnosť. Bránil Francúzsko v ťažkých časoch a zachránil ho, a to nielen počas vojny, ale aj v päťdesiatych rokoch. Posilnil jeho sebaúctu a pevnosť jeho inštitúcií. Samozrejme, ľavica označila De Gaulla za zlého, nedemokratického a dokonca za fašistu, ale to bol úplný nezmysel. Treba mať odvahu akceptovať, že ľudia použijú túto zbraň, najmä tí, ktorí si myslia, že existuje iba jeden názor a že ten, kto s ním nesúhlasí, je zlý. Je to problém, ktorý politikom v Európe naháňa strach. Nikto nechce stratiť svoje postavenie poslanca Európskeho parlamentu, nikto nechce riskovať, že vyvolá spor alebo škandál.

.prečo nie sú základy Európy v poriadku?
Pozrime sa na to v historickom kontexte. Európska únia bola vytvorená zmluvou a tá zahŕňala veľa vecí, ktoré by zmluva nikdy nemala obsahovať, napríklad zrušenie hraníc. Zmluvy sú ako prízrak minulosti, ktorého sa nemôžete striasť, a v tomto prípade by sa ho ľudia naozaj chceli zbaviť. Mala to byť dohoda o voľnom obchode, ktorá by umožňovala rozsiahly obchod s tovarom, ale s ľuďmi by sa zaobchádzalo inak. Malo by sa s nimi zaobchádzať v súlade s tým, kým sú. Nie sú tovarom. Sú to ľudia s určitými väzbami, a to nebolo zohľadnené. Druhou chybou bolo domnievať sa, že právne predpisy potrebné na zabezpečenie obchodnej slobody môžu zasahovať aj do záležitostí, ktoré sú čisto kultúrneho alebo sociálneho charakteru. Neexistovala žiadna kontrola, pokiaľ ide o to, na ktoré oblasti sa môžu právne predpisy vzťahovať, keďže všetky oblasti majú z technického hľadiska obchodný charakter. Neslobodno zavádzať právne predpisy, ktoré narúšajú spôsob života a hodnoty obyčajných ľudí, a predstierať, že je to iba obchodná záležitosť. Rôzne etické otázky, ale napríklad aj otázky spojené s rovnosťou pohlaví, sa dostávajú do týchto právnych predpisov spôsobom, ktorý úplne ignoruje skutočné väzby ľudí. Ľudia si preto myslia, že problémom je Brusel, ale nie je to tak. Problémom je spôsob vytvárania legislatívy, a tiež skutočnosť, že jednotlivé štáty nemajú dostatočné možnosti vetovať právomoci udelené na jej vytvorenie. Mali by mať možnosť povedať: „Takýto právny predpis nemôžeme akceptovať.“ Nespokojnosť s EÚ je všeobecná. V mnohých krajinách je nespokojná väčšina občanov, aj keď nie všade. V normálnej demokracii vedie nespokojnosť väčšiny k odvolaniu vlády, ale tu neexistuje žiadny „plán B“ alebo postup nápravy. Nemôžeme povedať: nefunguje to, začnime odznovu. Neexistuje postup, ktorý by umožnil začať od začiatku.

.čo by ste navrhli ako najviac naliehavú zmenu?
Mohol by sa zaviesť postup, ktorý by krajinám umožnil odstúpiť od určitých častí zmluvy a pritom si zachovať vzťahy založené na iných jej častiach. To by do veľkej miery zmenilo postoj Britov, keby sme mohli odstúpiť od ustanovenia týkajúceho sa voľného pohybu, ktoré už pre našich obyvateľov nie je prijateľné. Zmluva obsahuje aj aspekty týkajúce sa sociálnych právnych predpisov, ktorých by sa niektoré krajiny možno chceli zriecť. Určite nie je možné vytvoriť jednotu tým, že sa bude vyžadovať, že nikto nesmie odstúpiť. Jednota sa dosiahne len vtedy, keď ľudia budú môcť odísť. Keďže nemajú pocit, že by mohli odísť, zdá sa im, že ich Únia utláča. Inými slovami, všetky zmluvy so sebou prinášajú stratu suverenity, pretože všetky vyhlasujú: „V tejto oblasti nie som zvrchovaný, pretože som viazaný záväznou dohodou s ostatnými.“ Takáto strata je nevyhnutná, ale je to tiež otázka miery. A úplná strata zvrchovanosti znamená, že už nie ste slobodní. Ani v manželstve si človek nemôže robiť, čo chce, ale stále je slobodný, pretože mu nikto nič nevnucuje a pravidlá sa určujú spoločne. Ak chcete, môžete odísť, hoci to spôsobí veľkú krízu. Ešte stále existujú dôležité oblasti národného záujmu, v ktorých si krajiny zachovávajú svoju zvrchovanosť a z ktorých je EÚ vylúčená, ako je napríklad obrana, ale aj na ňu môžu vplývať rozhodnutia EÚ. My Briti využívame ozbrojené sily spôsobmi, ktoré sa v EÚ nestretávajú so všeobecným súhlasom. Francúzsko-nemecká aliancia v srdci Európskej únie má výhrady proti použitiu sily a to môže spôsobovať problémy.

.čo by ste odkázali budúcej generácii politikov a mladých ľudí, ak chcú zachrániť Európu?
Je nebezpečné považovať politiku za trh, ak tento trh zahŕňa iba záujmy ľudí, ktorí za vás hlasovali. Treba vziať do úvahy aj potreby budúcich generácií, myslieť na ich dôchodky, na štátny dlh, sociálne zabezpečenie a tiež ich životné prostredie a prírodu. Filozof Edmund Burke v tom mal celkom jasno. V konečnom dôsledku má krajina prospech z toho, ak sa jej politický poriadok stará nielen o súčasnú generáciu, ale aj o nasledujúcu a predchádzajúcu. Predchádzajúce generácie vytvorili všetky úspory, ktoré dnes využívame. V súčasnosti si politici neustále požičiavajú od budúcich generácií. Učil som svoje deti, aby neprestávali čítať knihy a písať rukou, nielen na počítači, a tiež aby zostali v kontakte s hmatateľnou realitou sveta. Preto som rád, že majú rady šport a jazdu na koni. Kontakt s týmto krásnym zvieraťom môže človeku dať pocit nesmierneho šťastia, ale takisto môžeme spadnúť a zraniť sa. Pre deti je veľmi dôležité, aby mali priame skúsenosti s prírodou a aby poznali aj bolesť života. Samozrejme, že sú na facebooku a žijú na hranici virtuálnej reality, ale sú zapojené aj do reálneho života.

.nepredstavuje v súčasnosti život vo virtuálnej realite nebezpečenstvo pre medziľudské alebo politické vzťahy?
Nebezpečenstvo v osobných vzťahoch, ale aj v politike spočíva v tom, že sa človek môže zaľúbiť do obrazu, ktorý si o skutočnej osobe vytvoril, podobne ako Tamino v Mozartovej Čarovnej flaute. Veľmi to pripomína súčasné politické predvolebné kampane, keď sa s politikmi často stretávame len vo virtuálnej realite, v televízii alebo prostredníctvom sociálnych médií. Môžu sa dokonca stať vašimi priateľmi na facebooku. Stretávate sa vo virtuálnom priestore a zaľúbite sa do obrazu. Láska je v konečnom dôsledku oddanosť druhému, ktorá dáva vášmu životu zmysel a smer. Skutočné vzťahy medzi ľuďmi, ale aj v politike sa môžu začať vo virtuálnom priestore, ale musia byť zakotvené v reálnom živote. Preto sú miestne spoločenstvá pre politický život také dôležité. V našich ľudských vzťahoch, ale aj v politike dnes potrebujeme vychádzať z konkrétnej životnej skúsenosti. Toto by som chcel odkázať nielen svojim deťom, ale aj politikom v Bruseli: nezabúdajte na miestnu realitu ľudí, ich identitu, hodnoty a väzby. Choďte za ľuďmi, stretnite sa s nimi v ich svete a potom im dajte príležitosť vyjadriť svoje názory v Bruseli. V tomto zmysle – a tu sa vraciam k východiskovému bodu našej diskusie – môžu miestne spoločenstvá prinavrátiť Európe dušu.

.autor pôsobí v Európskom výbore regiónov v Bruseli.


Roger Scruton/

Narodil sa v roku 1944. Je anglický spisovateľ a filozof. Jeho špecializáciou je estetika, morálna filozofia a politická etika. Zapája sa do súčasných politických a kultúrnych diskusií ako konzervatívny filozof a je známy aj ako presvedčivý polemik. Napísal viac ako 30 kníh, medzi inými Umenie a tvorivosť (1974), Ako seriózne premýšľať o planéte Zemi (2012) a Duša sveta (2014). Je členom Kráľovskej literárnej spoločnosti a Britskej akadémie. Počas studenej vojny sa podieľal aj na zriaďovaní ilegálnych vysokých škôl a akademických sietí v strednej Európe. Je ženatý, má dve deti.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite