Byť v Česku emigrantom, to nie je práve výhra. Keď som, asi okolo roku 1980, chodil do piatej triedy, objavil sa v triede chlapec, ktorý sa s rodičmi vrátil z emigrácie v Spojených štátoch. Bol hlboký komunizmus a čo i len pozrieť sa do Spojených štátov bol nedostižný sen – nielen môj, ale asi všetkých u nás v triede.
Chlapec s nami chodil dva roky a potom zmizol. Hovorilo sa, že sa zase vrátili do Štátov. Dodnes neviem, čo si mám o tom myslieť. Napadlo mi jedine to, že jeho rodičia boli špióni alebo niečo také.
Jan Švejnar, ktorý sa chce stať českým prezidentom, špión zrejme nie je. Ale je emigrant. A preto nemá dobrú povesť. Emigranti totiž dobrú povesť u nás v Česku akosi nezískali. Tým, že emigrovali, si väčšinou polepšili oproti nám, ktorí sme tu zostali.
Aj keď nám hovorievali, že im vlastne nebolo čo závidieť, stratiť domov a priateľov je veľmi veľká strata, závideli sme im. Keď nič iné, tak tie ich marky, doláre. A potom, keď sa po roku 1989 vrátili, tak ešte navyše dostávali späť byty, domy, mnohí reštituovali. Najmä navrátená „česká“ šľachta sa stala doslova nepriateľom národa, keď sa domáhala a často aj domohla tých „našich“ zámkov a hradov.
Profesor Švejnar nereštituoval, neprišiel si z Ameriky po majetok, naopak, založil v Prahe ekonomický ústav, ktorý už pätnásť rokov vychováva českú manažérsku elitu. Ale má stále americké občianstvo, jeho manželka sa po česky ešte ani poriadne nezačala učiť a o ich deťoch to platí dupľom. Typický emigrant, ktorý sa v Amerike ešte navyše oženil mimo krajanskej komunity, čo je ďalšie mínus.
Tí, ktorí chcú Švejnara, tvrdia, že prezidenti z emigrácie sú napríklad v takom Pobaltí celkom normálni. Ale veľmi to nezaberá. Pretože mať za prezidenta „poloameričana“ Švejnara, to by mohol byť na Hrade niekto, kto pozná svet a my Česi by sme mohli byť trochu svetoví. Aspoň ako také Estónsko. Ešte to tak! Na podobné nápady moja babička hovorievala: „Dejte s tím pokoj!“
Autor je redaktor Lidových novín
Chlapec s nami chodil dva roky a potom zmizol. Hovorilo sa, že sa zase vrátili do Štátov. Dodnes neviem, čo si mám o tom myslieť. Napadlo mi jedine to, že jeho rodičia boli špióni alebo niečo také.
Jan Švejnar, ktorý sa chce stať českým prezidentom, špión zrejme nie je. Ale je emigrant. A preto nemá dobrú povesť. Emigranti totiž dobrú povesť u nás v Česku akosi nezískali. Tým, že emigrovali, si väčšinou polepšili oproti nám, ktorí sme tu zostali.
Aj keď nám hovorievali, že im vlastne nebolo čo závidieť, stratiť domov a priateľov je veľmi veľká strata, závideli sme im. Keď nič iné, tak tie ich marky, doláre. A potom, keď sa po roku 1989 vrátili, tak ešte navyše dostávali späť byty, domy, mnohí reštituovali. Najmä navrátená „česká“ šľachta sa stala doslova nepriateľom národa, keď sa domáhala a často aj domohla tých „našich“ zámkov a hradov.
Profesor Švejnar nereštituoval, neprišiel si z Ameriky po majetok, naopak, založil v Prahe ekonomický ústav, ktorý už pätnásť rokov vychováva českú manažérsku elitu. Ale má stále americké občianstvo, jeho manželka sa po česky ešte ani poriadne nezačala učiť a o ich deťoch to platí dupľom. Typický emigrant, ktorý sa v Amerike ešte navyše oženil mimo krajanskej komunity, čo je ďalšie mínus.
Tí, ktorí chcú Švejnara, tvrdia, že prezidenti z emigrácie sú napríklad v takom Pobaltí celkom normálni. Ale veľmi to nezaberá. Pretože mať za prezidenta „poloameričana“ Švejnara, to by mohol byť na Hrade niekto, kto pozná svet a my Česi by sme mohli byť trochu svetoví. Aspoň ako také Estónsko. Ešte to tak! Na podobné nápady moja babička hovorievala: „Dejte s tím pokoj!“
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.