Rozhodla som sa, že mojou prioritou bude kresba.
Zatiaľ neviem o nikom, kto by robil veľkoformátové kresby pentelkou. Momentálne pripravujem samostatnú výstavu v krásnej bratislavskej Galérii 19. Mala som mať na prípravu novej kolekcie dva roky, ale uvoľnil sa termín, musím to stihnúť za pol roka. Meškám. Ako vždy. Celé dni pracujem na nových obrazoch, potom prídem domov, kde ilustrujem. Učím už len individuálne. Na škole v skupine je to veľmi vyčerpávajúce. Navyše nie som typ, čo potrebuje a vždy toleruje nadriadeného.
Učím sa variť torty.
Či piecť? Nie, pre mňa je to varenie. Dostala sa mi do rúk jedna knižka s fotkami sladkostí, skúšam, či to dokážem rovnako dokonale. Je to uvoľňujúce, vyprázdnim si hlavu, držím mixér a rozmýšľam akurát nad tým, či treba 10 alebo 20 deka cukru. Kopa ľudí si myslí, že som vegetariánka, nie som, nikdy som nebola! Mám rada aj vegánske jedlá, varím ich priateľovi, sú ľahšie na trávenie a je to kumšt. Ale ja veľa spaľujem a potrebujem mäso, aspoň nejakú údeninu. Slaninková potrebuje údeniny. A tabak. Aj keď fajčím iba pri práci, teda skoro stále, neviem sa toho zbaviť, je to droga.
Začala som strihať svojich priateľov.
Pri tom tiež oddychujem a aspoň sa s priateľmi stretneme. Už som si kúpila aj špeciálne nožničky. Improvizujem, podľa fyziognómie tváre skúšam, čo sa komu bude hodiť. Začalo sa to náhodou, niekomu sa nepáčil účes od kaderníka a moje úpravy dopadli dobre. Chodia mi najlepší kamoši, čistá dôvera. Len sa nesmieme príliš zarozprávať. Raz som takto kamarátke vyholila pás do tretiny hlavy. Nevadilo, vymyslela som z toho extravagantný účes.
Zbieram.
Napríklad aj knižky Karla Čapka, viete koľko mám doma Krakatitov? Ale už si vyberám len výnimočné veci. Naposledy som si kúpila samizdat Hrabala. Keď mi príde väčší honorár, nabehnem do Brna, do Prahy a hľadám zas českých grafikov zo začiatku storočia. Idem teraz cielene po Františkovi Koblihovi. Zatiaľ mám od neho jednu hĺbkotlač, no chcela by som ešte drevoryt. Som zberateľka, zbieram aj náučné kostry zvierat, ktoré kedysi používali v školách a v lese zas čokoľvek prírodné, jednoducho všetko, na čo sa rada pozerám.
S priateľom sme obidvaja kocúromili.
Zbožňovala som nášho kocúra, ale práve, keď som začala ilustrovať Troch kamošov, kde je jedna z postáv mačka, zomrel na starobu. Chceme ďalšieho kocúra, ale necháme to na náhodu. Všetko má svoj čas, najprv máme na pláne prerobiť knižnicu.
Neodolám antikvariátom, sekáčom ani blšákom.
Tomu hovorím vcuc. A samozrejme aj obchod s umeleckými potrebami, tú vôňu, papiere... Ceruzky mám rada od firmy KOH I NOOR, ale začínam si vyberať papiere, ktoré sú naozaj kvalitnejšie, vydržia dlhšie a nežltnú. Zdá sa mi, že aj obyčajný výkres sa zhoršil od komunistických čias. Našťastie dnes mám väčší výber a kvalitu si môžem kúpiť cez internet.
Istý čas som nemohla vôbec cestovať.
Robilo mi problém byť v uzavretom dopravnom prostriedku. S tým bojuje asi veľa ľudí, teraz ich možno zachraňujú mobily, môžu ich rozptýliť. V tom najhoršom stave som musela ísť na workshop do Maďarska, musela som sa nadopovať tabletkou z valeriány na upokojenie. Keď je človek v strese, nedarí sa mu, niečím sa trápi, ani nemusí vedieť presne, o čo ide, prejaví sa to nejakou fóbiou. Už to prešlo. Teraz sa cítim dobre, nie som v strese, som v podstate zdravá a robím pomaly už len to, čo ma baví. Čím som staršia, tým som šťastnejšia.
Zatiaľ neviem o nikom, kto by robil veľkoformátové kresby pentelkou. Momentálne pripravujem samostatnú výstavu v krásnej bratislavskej Galérii 19. Mala som mať na prípravu novej kolekcie dva roky, ale uvoľnil sa termín, musím to stihnúť za pol roka. Meškám. Ako vždy. Celé dni pracujem na nových obrazoch, potom prídem domov, kde ilustrujem. Učím už len individuálne. Na škole v skupine je to veľmi vyčerpávajúce. Navyše nie som typ, čo potrebuje a vždy toleruje nadriadeného.
Učím sa variť torty.
Či piecť? Nie, pre mňa je to varenie. Dostala sa mi do rúk jedna knižka s fotkami sladkostí, skúšam, či to dokážem rovnako dokonale. Je to uvoľňujúce, vyprázdnim si hlavu, držím mixér a rozmýšľam akurát nad tým, či treba 10 alebo 20 deka cukru. Kopa ľudí si myslí, že som vegetariánka, nie som, nikdy som nebola! Mám rada aj vegánske jedlá, varím ich priateľovi, sú ľahšie na trávenie a je to kumšt. Ale ja veľa spaľujem a potrebujem mäso, aspoň nejakú údeninu. Slaninková potrebuje údeniny. A tabak. Aj keď fajčím iba pri práci, teda skoro stále, neviem sa toho zbaviť, je to droga.
Začala som strihať svojich priateľov.
Pri tom tiež oddychujem a aspoň sa s priateľmi stretneme. Už som si kúpila aj špeciálne nožničky. Improvizujem, podľa fyziognómie tváre skúšam, čo sa komu bude hodiť. Začalo sa to náhodou, niekomu sa nepáčil účes od kaderníka a moje úpravy dopadli dobre. Chodia mi najlepší kamoši, čistá dôvera. Len sa nesmieme príliš zarozprávať. Raz som takto kamarátke vyholila pás do tretiny hlavy. Nevadilo, vymyslela som z toho extravagantný účes.
Zbieram.
Napríklad aj knižky Karla Čapka, viete koľko mám doma Krakatitov? Ale už si vyberám len výnimočné veci. Naposledy som si kúpila samizdat Hrabala. Keď mi príde väčší honorár, nabehnem do Brna, do Prahy a hľadám zas českých grafikov zo začiatku storočia. Idem teraz cielene po Františkovi Koblihovi. Zatiaľ mám od neho jednu hĺbkotlač, no chcela by som ešte drevoryt. Som zberateľka, zbieram aj náučné kostry zvierat, ktoré kedysi používali v školách a v lese zas čokoľvek prírodné, jednoducho všetko, na čo sa rada pozerám.
S priateľom sme obidvaja kocúromili.
Zbožňovala som nášho kocúra, ale práve, keď som začala ilustrovať Troch kamošov, kde je jedna z postáv mačka, zomrel na starobu. Chceme ďalšieho kocúra, ale necháme to na náhodu. Všetko má svoj čas, najprv máme na pláne prerobiť knižnicu.
Neodolám antikvariátom, sekáčom ani blšákom.
Tomu hovorím vcuc. A samozrejme aj obchod s umeleckými potrebami, tú vôňu, papiere... Ceruzky mám rada od firmy KOH I NOOR, ale začínam si vyberať papiere, ktoré sú naozaj kvalitnejšie, vydržia dlhšie a nežltnú. Zdá sa mi, že aj obyčajný výkres sa zhoršil od komunistických čias. Našťastie dnes mám väčší výber a kvalitu si môžem kúpiť cez internet.
Istý čas som nemohla vôbec cestovať.
Robilo mi problém byť v uzavretom dopravnom prostriedku. S tým bojuje asi veľa ľudí, teraz ich možno zachraňujú mobily, môžu ich rozptýliť. V tom najhoršom stave som musela ísť na workshop do Maďarska, musela som sa nadopovať tabletkou z valeriány na upokojenie. Keď je človek v strese, nedarí sa mu, niečím sa trápi, ani nemusí vedieť presne, o čo ide, prejaví sa to nejakou fóbiou. Už to prešlo. Teraz sa cítim dobre, nie som v strese, som v podstate zdravá a robím pomaly už len to, čo ma baví. Čím som staršia, tým som šťastnejšia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.