.bolo by určite hriechom nechať si ujsť Rigoletta, najmä ak otca s dcérou spievajú Leo Nucci a Désiré Rancatore. Rozhodne som neobanoval, záverečný duet druhého dejstva La Vendetta zaznel v bis, Nucci dal po predstavení pri východe pre umelcov pozdraviť Slovensko a bratov Dvorských, Rancatore sa opýtala, kedy ju pozveme do Bratislavy. V ten večer sme boli vo vypredanej Kráľovskej valónskej opere asi jedenásti v obleku a s viazankou, možno o niekoľko viac, ale nie o mnohých: zvyšok svetráci, pulóvristi, košeliari, riflisti, slovom: kežuel. Ale po každej skvelej árii nadšený potlesk a bravo! O dva dni, v sobotu, som si naplánoval stretnutie a rokovanie s naším honorárnym konzulom v Antverpách tak, aby som sa večer ešte zastavil v tamojšej opere: bolo by určite neporovnateľne väčším hriechom nechať si ujsť Don Giovanniho, najmä ak sluhu Leporella stvárnil náš vynikajúci (ba ešte aj oveľa viac!) Štefan Kocán. A najväčším hriechom by bolo nepozvať v ten večer do opery nášho Jána Valacha, skvelého dirigenta, skladateľa, organistu, ktorý v Antverpách žije a dlhé roky predstavoval v hudobnom živote Belgicka čosi ako absolútnu veličinu: okrem iného uviedol v tamojšej opere, na prelome 60. a 70. rokov, Krútňavu v 18 reprízach, pri premiére bol prítomný Eugen Suchoň, choreograf Štefan Nosáľ... V ten sobotný večer sme boli vo vypredanej Kráľovskej flámskej opere spolu s majstrom Valachom v obleku a s viazankou asi všetci, možno okrem desiatich, jedenástich svetrákov a kežuelistov. Ale po každej skvelej árii hrobové ticho, pre mňa mrazivé: nie som zvyknutý. Rozhodne som však neobanoval, po predstavení, pri východe pre umelcov, dlhý rozhovor s oboma majstrami, Valachom i Kocánom. Neskôr som na túto tému nadviazal, už v Bruseli, zopár rozhovorov: nuž, je to skrátka tak, vyberte si, čomu dávate prednosť. Takže odpustite, flámski bratia, v tomto prípade dávam prednosť valónskej opernej spontánnosti, i keď celkom neslávnostne zaodetej vo svetri a v rifliach.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.