Obsahom rámcovej zmluvy sú obmedzenia iránskeho jadrového (podľa vyjadrení Teheránu výsostne mierového) programu. Jej detaily zverejnilo šesť mocností, ktoré s Iránom vyjednávali. Irán ich nepotvrdil ani nevyvrátil. Cieľom rámcovej dohody je to, aby sa Irán dostal do štádia, keď nebude schopný vyrobiť jadrovú zbraň za obdobie kratšie než rok.
Pôvodne malo dôjsť k uzavretiu finálnej dohody ešte v novembri minulého roka, prieťahy však spôsobili, že stále nie je na svete. Takže rámcová dohoda má v podstate za úlohu zmierniť obavy z neúspechu rokovacieho procesu.
Názory na rámcovú dohodu sa rôznia. V Iráne sú takí, ktorí ju vyhlasujú za dielo satanskej Ameriky, určené na likvidáciu islamskej republiky. V USA sa nájdu kritici, ktorí na rovinu povedia – zmluva-nezmluva, na Irán treba v tejto chvíli preventívne zaútočiť, pretože vojna s ním je nevyhnutná, a práve teraz by stála ešte najmenej životov a materiálnych zdrojov.
Lenže odpor proti rámcovej zmluve nepochádza len z radov iránskych mulláhov alebo amerických jastrabov. Aj tí, ktorí jej uzavretie neodsúdili, alebo ho priam vítajú, nemôžu nevidieť jej slabé miesta.
.irán stratil strach z invázie
Základná slabina zmluvy netkvie v nej samotnej, ale v rokovaniach, ktoré k nej viedli. Porovnajme si východiskovú situáciu so súčasnosťou.
Rokovania svetových mocností s Iránom o jadrovom programe sa začali v roku 2003. Paradoxne vtedy k iránskej ochote sadnúť si za rokovací stôl prispel jeden z najkontroverznejších „podnikov“ americkej zahraničnej politiky konca dvadsiateho storočia – vojna v Iraku. Medzi špičkami islamskej republiky vtedy zavládol strach, že po tom, čo USA porazili režim Saddáma Husajna, pôjdu ďalej a režim ajatolláhov bude na rane hneď druhý. Vtedy bol Irán dokonca schopný pripustiť, že prestane s obohacovaním uránu. Druhý raz už taký ústupok nezopakoval.
Čoskoro sa totiž ukázalo, že americká kampaň v Iraku neprinesie to, čo Washington očakával. Nedošlo k dlhodobej stabilizácii – naopak, domáci odpor voči americkým vojskám silnel. Teherán nadobudol dojem, že trestná výprava voči ajatolláhom sa odkladá na neurčito. Bol to oprávnený dojem. V USA zavládla atmosféra, v akej by žiadny prezident nemohol o vojne proti Iránu ani len vážne uvažovať. Verejná mienka nič také nepripúšťala. Ajatolláhovia nabrali guráž a Američania sa začali vážne zaoberať možnosťou, že riešenie problému menom Irán spočíva v diplomatickej rovine. Sám osebe by sa odklon od vojenských riešení dal považovať za pozitívny vývoj. Ale...
Tých „ale“ je viacero. Nešťastné vyústenie vojny v Iraku nielenže prispelo k destabilizácii regiónu, ale obralo Američanov o kredibilitu. Washington stratil tromf – hrozbu vojenského napadnutia Iránu – a tým prišiel prakticky o jedinú páku, ktorá bola ajatolláhov schopná prinútiť k obmedzeniu svojich ambícií, čiže aj jadrového programu. (Pretože jadrový program je pre iránskych lídrov, najmä ich tvrdé jadro, otázkou národnej cti, identity a dokonca prežitia.)
Približne v období, keď Irán stratil strach z možnej invázie, si Američania uvedomili, že túto páku na pritlačenie už v rukách nemajú, a všetko úsilie začali venovať diplomacii a hospodárskym sankciám. Tie napokon, ako napísal Jordan Chandler Hirsch v časopise Commentary, prispeli k zvoleniu umierneného iránskeho prezidenta Hasana Rúháního. A keďže rámcová dohoda je konečne na svete, dalo by sa povedať, že snaženie Západu bolo korunované úspechom.
.ako Západ ustupoval
Ale na posúdenie je dobré porovnať si východiskový bod s dnešným stavom. Je na tom svet lepšie ako pred dohodou? Je dohoda výsledkom úpravy postoja Iránu, alebo ústupkov Západu?
Žiaľ, vyzerá to na druhú možnosť. V čase, keď Irán prišiel za rokovací stôl, mal k dispozícii len 130 centrifúg. Po vyše desaťročí vyjednávania je stav taký, že Irán ich má takmer 20-tisíc – a rámcovou dohodou sa upravuje, že používať bude môcť šesťtisíc z nich.
Prvotné ciele rokovaní s Iránom dosiahnuté neboli – Irán nemusí zatvoriť jadrové kapacity Arak a Fordow, Irán nemusí poskytnúť informácie o predchádzajúcej práci na jadrových zbraniach a Irán bude dohodou viazaný iba odhadom desať rokov („desať a viac rokov“, uviedol pre agentúru Reuters Barack Obama). Pôvodnou ambíciou bolo zaviazať Irán na dve desaťročia.
Irán teda môže bez ohľadu na vlastných rozhorčených konzervatívcov vyhlásiť výsledok rokovaní so svetovými mocnosťami za svoj úspech. Nemusel ustúpiť v porovnaní s východiskovým stavom, ale od Západu ústupky získal – v podobe zrušenia hospodárskych sankcií. Navyše je dosť pravdepodobné, že tieto sankcie, ktoré sa mali podľa pôvodných predstáv Západu rušiť postupne, budú eliminované zároveň zo strany Európy aj USA. To je to, čo chcel Irán dosiahnuť.
Vôbec nevedno, do akej miery sa bude dať dodržiavanie dohody zo strany Iránu kontrolovať. Áno, v prípade nedodržania podmienok dohody hrozí Iránu opätovné zavedenie sankcií. To by však bolo veľmi komplikované a ako hrozba to v súčasnosti neobstojí – keď vezmeme do úvahy, ako veľmi Západ o túto dohodu bojoval a čo všetko bol ochotný zo svojich podmienok zľaviť, len aby už bola na stole.
Ak teda existuje víťaz rokovaní, Západ ním rozhodne nie je.
Okrem víťazstva však existuje ešte iná hodnota – pretože sa dá celkom dôveryhodne tvrdiť, že cieľom rokovaní ani nemal byť triumf nad Iránom, ale jeho postupné „privedenie k rozumu“.
Ak bol teda cieľom rokovaní zmenený Irán – Irán ako predvídateľnejší, racionálnejší a menej nebezpečný partner, hoci aj za cenu ústupkov Západu, podarilo sa tento cieľ splniť? A keďže pôsobenie Iránu je kľúčové aj pre jeho susedov, podarilo sa uzavretím rámcovej dohody priblížiť deň, keď bude celý región bezpečnejší a stabilnejší?
.hrozí množenie jadrových zbraní
Určité zmeny v Iráne prebiehajú (a zvolenie Rúháního je ich odrazom), ale sotva možno tvrdiť, že je preto Irán menej nebezpečný. A je ešte pochybnejšie, či bude menej nebezpečný o tých približne desať rokov, keď ho dohoda úplne prestane zaväzovať. „Kde berieme istotu, že sa nám výstižnejšie podarí predpovedať domáci vývoj Iránu, ako sme to urobili v prípade Vietnamu, Afganistanu, Iraku, Sýrie, Egyptu či Líbye?“ nemilosrdne presne sa Američanov pýtajú v článku pre Wall Street Journal veteráni zahraničnej politiky Henry Kissinger a George P. Shultz.
Dnešný Irán totiž nie je výrazne neškodnejší ako pred vyše desaťročím – práve naopak. Vojensky pôsobí na územiach svojich susedov, či už priamo, alebo podporuje militantné zoskupenia, ktoré destabilizujú okolité krajiny. Ďalej posilňuje svoje postavenie a bojuje o prevahu nad Saudskou Arábiou, ktorá je spojencom Západu.
K tomu sa treba opýtať, čo sa stane s celým regiónom v priebehu tých odhadom desiatich rokov, kým bude Irán viazaný dohodou o jadrovom programe. Podľa Kissingera a Shultza možno realisticky počítať s tým, že dôjde skôr k proliferácii jadrových zbraní ako k obmedzeniu ich množstva. Rámcová dohoda totiž prijíma fakt, že Irán bude v obohacovaní uránu pokračovať, ako daný.
„Pre Ameriku môže byť desaťročné obmedzenie jadrovej kapacity Iránu nádejné. Pre susedov Iránu – ktorí vnímajú svoje vlastné imperatívy v kontexte tisícročných sporov a rivalít – je to nebezpečná predohra k ešte nebezpečnejšiemu a trvalému stavu. Niektorí z hlavných aktérov Stredného východu to môžu brať tak, že USA je ochotné prikývnuť na jadrové vojenské kapacity v krajine, ktorú považujú za svoje hlavné ohrozenie. A niektorí môžu nástojiť na tom, že jadrovú kapacitu potrebujú aj oni. Už tento úmysel oznámila Saudská Arábia a iní ju budú pravdepodobne nasledovať. V tomto zmysle sú dôsledky rokovaní nezvratné,“ jasnozrivo píšu Kissinger a Shultz. A dodávajú ešte niečo dôležité – aby sme si skúsili predstaviť jadrové zbrane v regióne, ktorý je už teraz chronicky nestabilný.
Kissinger aj Shultz, obaja bývalí ministri zahraničia Spojených štátov amerických, zdôrazňujú najmä potrebu jasnej americkej stratégie pre tento región. To je však politická úloha, a kým sa zrealizuje, môže uplynúť ešte veľa času. A keďže Amerika už žije ďalšími prezidentskými voľbami, konzistentná práca na ďalšej stratégii pre Stredný východ nie je veľmi pravdepodobná.
Pôvodne malo dôjsť k uzavretiu finálnej dohody ešte v novembri minulého roka, prieťahy však spôsobili, že stále nie je na svete. Takže rámcová dohoda má v podstate za úlohu zmierniť obavy z neúspechu rokovacieho procesu.
Názory na rámcovú dohodu sa rôznia. V Iráne sú takí, ktorí ju vyhlasujú za dielo satanskej Ameriky, určené na likvidáciu islamskej republiky. V USA sa nájdu kritici, ktorí na rovinu povedia – zmluva-nezmluva, na Irán treba v tejto chvíli preventívne zaútočiť, pretože vojna s ním je nevyhnutná, a práve teraz by stála ešte najmenej životov a materiálnych zdrojov.
Lenže odpor proti rámcovej zmluve nepochádza len z radov iránskych mulláhov alebo amerických jastrabov. Aj tí, ktorí jej uzavretie neodsúdili, alebo ho priam vítajú, nemôžu nevidieť jej slabé miesta.
.irán stratil strach z invázie
Základná slabina zmluvy netkvie v nej samotnej, ale v rokovaniach, ktoré k nej viedli. Porovnajme si východiskovú situáciu so súčasnosťou.
Rokovania svetových mocností s Iránom o jadrovom programe sa začali v roku 2003. Paradoxne vtedy k iránskej ochote sadnúť si za rokovací stôl prispel jeden z najkontroverznejších „podnikov“ americkej zahraničnej politiky konca dvadsiateho storočia – vojna v Iraku. Medzi špičkami islamskej republiky vtedy zavládol strach, že po tom, čo USA porazili režim Saddáma Husajna, pôjdu ďalej a režim ajatolláhov bude na rane hneď druhý. Vtedy bol Irán dokonca schopný pripustiť, že prestane s obohacovaním uránu. Druhý raz už taký ústupok nezopakoval.
Čoskoro sa totiž ukázalo, že americká kampaň v Iraku neprinesie to, čo Washington očakával. Nedošlo k dlhodobej stabilizácii – naopak, domáci odpor voči americkým vojskám silnel. Teherán nadobudol dojem, že trestná výprava voči ajatolláhom sa odkladá na neurčito. Bol to oprávnený dojem. V USA zavládla atmosféra, v akej by žiadny prezident nemohol o vojne proti Iránu ani len vážne uvažovať. Verejná mienka nič také nepripúšťala. Ajatolláhovia nabrali guráž a Američania sa začali vážne zaoberať možnosťou, že riešenie problému menom Irán spočíva v diplomatickej rovine. Sám osebe by sa odklon od vojenských riešení dal považovať za pozitívny vývoj. Ale...
Tých „ale“ je viacero. Nešťastné vyústenie vojny v Iraku nielenže prispelo k destabilizácii regiónu, ale obralo Američanov o kredibilitu. Washington stratil tromf – hrozbu vojenského napadnutia Iránu – a tým prišiel prakticky o jedinú páku, ktorá bola ajatolláhov schopná prinútiť k obmedzeniu svojich ambícií, čiže aj jadrového programu. (Pretože jadrový program je pre iránskych lídrov, najmä ich tvrdé jadro, otázkou národnej cti, identity a dokonca prežitia.)
Približne v období, keď Irán stratil strach z možnej invázie, si Američania uvedomili, že túto páku na pritlačenie už v rukách nemajú, a všetko úsilie začali venovať diplomacii a hospodárskym sankciám. Tie napokon, ako napísal Jordan Chandler Hirsch v časopise Commentary, prispeli k zvoleniu umierneného iránskeho prezidenta Hasana Rúháního. A keďže rámcová dohoda je konečne na svete, dalo by sa povedať, že snaženie Západu bolo korunované úspechom.
.ako Západ ustupoval
Ale na posúdenie je dobré porovnať si východiskový bod s dnešným stavom. Je na tom svet lepšie ako pred dohodou? Je dohoda výsledkom úpravy postoja Iránu, alebo ústupkov Západu?
Žiaľ, vyzerá to na druhú možnosť. V čase, keď Irán prišiel za rokovací stôl, mal k dispozícii len 130 centrifúg. Po vyše desaťročí vyjednávania je stav taký, že Irán ich má takmer 20-tisíc – a rámcovou dohodou sa upravuje, že používať bude môcť šesťtisíc z nich.
Prvotné ciele rokovaní s Iránom dosiahnuté neboli – Irán nemusí zatvoriť jadrové kapacity Arak a Fordow, Irán nemusí poskytnúť informácie o predchádzajúcej práci na jadrových zbraniach a Irán bude dohodou viazaný iba odhadom desať rokov („desať a viac rokov“, uviedol pre agentúru Reuters Barack Obama). Pôvodnou ambíciou bolo zaviazať Irán na dve desaťročia.
Irán teda môže bez ohľadu na vlastných rozhorčených konzervatívcov vyhlásiť výsledok rokovaní so svetovými mocnosťami za svoj úspech. Nemusel ustúpiť v porovnaní s východiskovým stavom, ale od Západu ústupky získal – v podobe zrušenia hospodárskych sankcií. Navyše je dosť pravdepodobné, že tieto sankcie, ktoré sa mali podľa pôvodných predstáv Západu rušiť postupne, budú eliminované zároveň zo strany Európy aj USA. To je to, čo chcel Irán dosiahnuť.
Vôbec nevedno, do akej miery sa bude dať dodržiavanie dohody zo strany Iránu kontrolovať. Áno, v prípade nedodržania podmienok dohody hrozí Iránu opätovné zavedenie sankcií. To by však bolo veľmi komplikované a ako hrozba to v súčasnosti neobstojí – keď vezmeme do úvahy, ako veľmi Západ o túto dohodu bojoval a čo všetko bol ochotný zo svojich podmienok zľaviť, len aby už bola na stole.
Ak teda existuje víťaz rokovaní, Západ ním rozhodne nie je.
Okrem víťazstva však existuje ešte iná hodnota – pretože sa dá celkom dôveryhodne tvrdiť, že cieľom rokovaní ani nemal byť triumf nad Iránom, ale jeho postupné „privedenie k rozumu“.
Ak bol teda cieľom rokovaní zmenený Irán – Irán ako predvídateľnejší, racionálnejší a menej nebezpečný partner, hoci aj za cenu ústupkov Západu, podarilo sa tento cieľ splniť? A keďže pôsobenie Iránu je kľúčové aj pre jeho susedov, podarilo sa uzavretím rámcovej dohody priblížiť deň, keď bude celý región bezpečnejší a stabilnejší?
.hrozí množenie jadrových zbraní
Určité zmeny v Iráne prebiehajú (a zvolenie Rúháního je ich odrazom), ale sotva možno tvrdiť, že je preto Irán menej nebezpečný. A je ešte pochybnejšie, či bude menej nebezpečný o tých približne desať rokov, keď ho dohoda úplne prestane zaväzovať. „Kde berieme istotu, že sa nám výstižnejšie podarí predpovedať domáci vývoj Iránu, ako sme to urobili v prípade Vietnamu, Afganistanu, Iraku, Sýrie, Egyptu či Líbye?“ nemilosrdne presne sa Američanov pýtajú v článku pre Wall Street Journal veteráni zahraničnej politiky Henry Kissinger a George P. Shultz.
Dnešný Irán totiž nie je výrazne neškodnejší ako pred vyše desaťročím – práve naopak. Vojensky pôsobí na územiach svojich susedov, či už priamo, alebo podporuje militantné zoskupenia, ktoré destabilizujú okolité krajiny. Ďalej posilňuje svoje postavenie a bojuje o prevahu nad Saudskou Arábiou, ktorá je spojencom Západu.
K tomu sa treba opýtať, čo sa stane s celým regiónom v priebehu tých odhadom desiatich rokov, kým bude Irán viazaný dohodou o jadrovom programe. Podľa Kissingera a Shultza možno realisticky počítať s tým, že dôjde skôr k proliferácii jadrových zbraní ako k obmedzeniu ich množstva. Rámcová dohoda totiž prijíma fakt, že Irán bude v obohacovaní uránu pokračovať, ako daný.
„Pre Ameriku môže byť desaťročné obmedzenie jadrovej kapacity Iránu nádejné. Pre susedov Iránu – ktorí vnímajú svoje vlastné imperatívy v kontexte tisícročných sporov a rivalít – je to nebezpečná predohra k ešte nebezpečnejšiemu a trvalému stavu. Niektorí z hlavných aktérov Stredného východu to môžu brať tak, že USA je ochotné prikývnuť na jadrové vojenské kapacity v krajine, ktorú považujú za svoje hlavné ohrozenie. A niektorí môžu nástojiť na tom, že jadrovú kapacitu potrebujú aj oni. Už tento úmysel oznámila Saudská Arábia a iní ju budú pravdepodobne nasledovať. V tomto zmysle sú dôsledky rokovaní nezvratné,“ jasnozrivo píšu Kissinger a Shultz. A dodávajú ešte niečo dôležité – aby sme si skúsili predstaviť jadrové zbrane v regióne, ktorý je už teraz chronicky nestabilný.
Kissinger aj Shultz, obaja bývalí ministri zahraničia Spojených štátov amerických, zdôrazňujú najmä potrebu jasnej americkej stratégie pre tento región. To je však politická úloha, a kým sa zrealizuje, môže uplynúť ešte veľa času. A keďže Amerika už žije ďalšími prezidentskými voľbami, konzistentná práca na ďalšej stratégii pre Stredný východ nie je veľmi pravdepodobná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.