Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Paranormálne orechy

.jozef Koleják .časopis .lifestyle

Kúpime si zmes orechov a ako na potvoru vždy sa navrchu usadia tie najväčšie čudá. Medzi nimi vyniká jedno, ktoré pripomína miniatúrny, vekom ošľahaný hnedý banán a chutí ako kokos. Voláme ho paraorech a nič na ňom nie je normálne.

Pochádza z Brazílie a podľa pôvodu mu aj ľudia dali meno. Polovica planéty mu hovorí brazílsky orech, my sme sa priklonili k názvosloviu portugalských námorníkov, ktorí tieto orechy nevolali ináč ako gaštany z Pará, podľa severnej oblasti Brazílie, kde sa tieto orechy pestujú.
No – pestujú. Treba povedať, že skôr vyskytujú, pretože juvia štíhla – strom, na ktorom paraorechy rastú – sa len veľmi ťažko dá presadiť do vlastnej záhradky či sadu. Patrí totiž medzi najvyššie stromy v povodí Amazonky. Je taká vysoká, že sa z nej orechy ani nedajú oberať, na taký strom totiž nikto nedokáže vyliezť. Navyše, orechy na nej dozrejú po opelení zváštnymi a na to prírodou určenými, špeciálne nadizajnovaným včelami až po dlhých štrnástich mesiacoch.

.pozor, padajú orechy!
Ako sa teda vôbec paraorechy dostanú do našich vrecúšok s orechovou zmesou, keď sa nedajú pestovať ani oberať? Postup je jednoduchý. Do brazílskeho pralesa sa vyberie partička domorodcov, ktorí vedia čo a ako. Volajú sa castanheiros (gaštankovia či gaštanári). Tí opatrne postupujú krok po kroku hustým lesom plným nástrah a hľadajú spadnuté veľké a ťažké tobolky, ktoré sa podobajú na kokosový orech.
Tobolky majú navrchu malú príklopku, ktorá sa doma musí násilím otvoriť mačetou. Vnútri sa skrývajú nádherne naukladané orechy presne tak, ako bývajú zoradené mesiačiky v pomaranči. Dokonca sa medzi nimi nachádzajú podobné biele vlákna.
Orechy vyzerajú – ako inak – mimoriadne čudne. Je ich od dvadsať do štyridsať v jednej obrovskej tobolke a sú ukryté v neuveriteľne tvrdých obaloch, ktoré pripomínajú ustrice. Tie sa z tobolky v pralese nevyberajú. Domorodci si rovno celé obaly, ktoré pripomínajú kokos, berú na chrbát a hajde domov, kým sa spustí dážď alebo vietor.
Paraorechy sa totiž nesmú zbierať len tak. Musí byť pri tom vždy extrémne slnečné a bezveterné počasie. Keď vám totiž taká ťažká tobolka zletí na hlavu, už vás ani vlastná mama nespozná. Každoročne paraorechy zabijú niekoľko domorodcov a poškodia nespočetne veľa áut. Padajúci orech má totiž takú silu, že sa neraz padajúc zavŕta úplne pod zem. Aj to vedia naši zberači, takže sú pri hľadaní veľmi ostražití a neraz paraorechový kokos doslova vykopávajú zo zeme.

.lúskanie mačetami
Keď sa domorodci s úlovkami vrátia do dedín, otváranie toboliek mačetami a sekerami im potom trvá celé dni. Narobia sa ako muly, no tam sa ťažká práca pri paraorechoch nekončí. Čaká ich ešte namáhavejšia úloha – pootvárať tvrdé trojhranné obaly, ktoré skrývajú krehké olejnaté jadro. Najprv ich musia dvadsaťštyri hodín namáčať vo veľkých nádobách s vodou, aby nasiakli, potom ich variť v horúcej vode tri až päť minút, aby ich nakoniec vyžmýkali. Až potom sa dajú manuálne pootvárať s malými mechanickými pomôckami. Aj preto sú paraorechy pomerne drahou záležitosťou.
Paraorechy obsahujú veľmi veľa olejov, pri konzumácii sami môžeme cítiť, ako sa nám, keď do nich zahryzneme, po jazyku začne rozlievať chutný olejový film. Samozrejme, to nezostalo bez povšimnutia a z orechov sa začal lisovať vzácny olej. Ten sa dnes hojne využíva v kozmetickom priemysle, pretože jeho účinky na pleť sú nepopierateľné. Dokáže vraj fantasticky revitalizovať pokožku. Napokon, pozrime sa na dievčatá z Brazílie a je všetko jasné.
To by však nebol paraorech, keby sa opäť v niečom nevymykal. Zistilo sa totiž, že na rozdiel od iných orechov je tak trochu rádioaktívny. Nič vážne, no obsahuje v sebe zvýšený výskyt rádia. Nie je to však zapríčinené zamorením, ale jednoducho tým, že juvia štíhla má taký obrovský koreňový systém, že do seba z prírody nasaje a skoncentruje všetko možné.
.autor je scenárista.

Ako na paraorechy/
Už sa vám to iste stalo. Kúpili ste si vrecúško s orechovou zmesou alebo s čistými paraorechmi a medzi nimi sa našiel jeden obzvlášť horký. Netreba sa čudovať. Jednoducho ste narazili na pokazený orech. Áno, aj orechy sa vedia pokaziť a špeciálne paraorechy. Keďže majú veľmi vysoký obsah olejov a tukov, správajú sa rovnako ako maslo. Po čase môžu zatuchnúť alebo sa pokaziť. Dajú sa však v zmesi rozoznať, pretože zatuchnuté orechy majú presne takú farbu, ako keď nám zatuchne to maslo. Sú žltkavejšie ako iné a aj páchnu trochu inak. Preto sa všetkým, ktorí to s paraorechmi myslia vážne, odporúča kupovať ich v tvrdých škrupinkách a rozbíjať až doma. Alebo nakupovať veľmi obozretne a držať ich doma v chladničke. Konzumovať sa dajú všelijako, fantasticky poslúžia pri príprave koláčov, najmä ako krásna, chrumkavá posýpka. Kto však má viac odvahy, neváha ich šmariť hoci aj do šalátov. Nič totiž nie je lepšie ako pomedzi zeleninu naraziť na zaujímavé, chrumkavé olejnaté prekvapenie, ktoré chutí ako orech a kokos v jednom.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite