Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo si Rusko robí, čo chce?

.peter Švík .časopis .klub

Prečo Západ podcenil Rusko a aké sú dôvody, pre ktoré sa Putinov režim snaží vrátiť Rusko na veľmocenskú scénu? A čo dokáže Západ realisticky ponúknuť Ukrajine? Píše Peter Švík.

Už je to mesiac, čo výbor pre záležitosti Európskej únie britskej Snemovne lordov publikoval správu, konštatujúcu, že Spojené kráľovstvo a EÚ „hrubo nepochopili“ zahraničnopolitické ciele Ruska, európske krajiny si počínali v otázke ukrajinskej krízy, akoby boli námesačné a v plnej miere si neuvedomovali „hĺbku nepriateľského postoja Ruska k plánom EÚ na prehĺbenie vzťahov s Ukrajinou“.  Príčinu takejto „slepoty“ ctihodní lordi vidia najmä v nedostatku expertízy, spôsobenej „menším dôrazom na analýzu“ a klesajúcim počtom expertov na Rusko v radoch (nielen) britských diplomatov.
Rusko sa podľa lordov „čoraz viac vníma ako nezávislé od a konkurujúce EÚ.  Do popredia začalo klásť svoju eurázijskú identitu a EÚ vnímať ako geopolitického a ideologického súpera. Z tohto dôvodu model, v ktorom Európa pôsobí ako ‚tútor‛ Ruska, už nie je viac možný“. Toľko diagnóza. Akú politiku odporúča správa uplatňovať voči Rusku v budúcnosti? Po dôkladnom zvážení záujmov EÚ a nazerajúc „triezvo na súčasné Rusko“, by sa – podľa mienky výboru – Únia a jej členské štáty mali v dlhodobom horizonte usilovať o obnovenie a prehĺbenie dialógu s Moskvou v oblastiach ako kultúra, vzdelávanie a veda. Zároveň by mali tlačiť Moskvu k tomu, aby akceptovala v obchodných vzťahoch zaužívané medzinárodné pravidlá a regulácie, dôsledne uplatňovala antikorupčné opatrenia a legislatívu proti praniu špinavých peňazí a dodržiavala ľudské práva. Správa odporúča zachovanie, prípadne rozšírenie sankcií, ktoré sú v súčasnosti platné.
Liečba obsiahnutá v správe, pripravenej pod vedením lorda Tugendhata, mi pripomína postoj misionára, ktorý hrozbe násilia čelí s Bibliou v ruke. Jediný rozdiel spočíva v tom, že kristianizáciu a Písmo momentálne vystriedali ľudské práva, boj proti globálnemu otepľovaniu a ďalšie – z perspektívy geopolitickej stability a rovnováhy síl – pomerne obskúrne témy. Paralela s misionárom, zanietene šíriacim svoje presvedčenie, poukazuje na stereotypizujúcu štruktúru uvažovania, kde „osvietený Západ“ napĺňa svoju civilizačnú misiu zvestovaním a šírením  demokracie a ľudských práv „necivilizovaným alebo polocivilizovaným“ obyvateľom zemľanky.

.pocit strachu ako historický fenomén
Napriek špecifickým aspektom Putinovho režimu nikto nepredpokladal, že je pripravený porušiť povojnové status quo v Európe, založené na bezpodmienečnom rešpektovaní územnej celistvosti štátnych celkov. Nedala sa však takáto reakcia predpokladať, ak by Západ neuveril tomu, že Putin a Rusko vyznávajú rovnaký alebo podobný typ racionality, založený – s istou mierou lokálnych špecifík – na identických hodnotách, aké vyznávajú liberálne spoločnosti? A súčasne, ak  sa Západ a Rusko nedelia o spoločné hodnoty, aké hodnoty Rusko vlastne vyznáva a do akej miery tie môžu vysvetliť smerovanie jeho zahraničnej politiky?  
Domnievam sa, že na prvú otázku možno vysloviť pozitívnu odpoveď, keď sa poctivo a bez eufemizmov zodpovie druhá otázka. Putinovo konanie nie je definované nejakými principiálnymi, staromilskými  hodnotami, čo je skôr zbožné želanie niektorých poblúznených advokátov jeho politiky. Takisto nie sú určujúce ani šarvátky medzi rôznymi kremeľskými klanmi, ako mnohí špekulovali počas jeho jedenásťdňového „pobytu na dači“.
Domnievam sa, že skutočné dôvody jeho konania sú iné a popísal ich už temer pred sedemdesiatimi rokmi niekto iný: „V základe neurotického pohľadu Kremľa na medzinárodné záležitosti je tradičný a inštinktívny ruský pocit neistoty,“ ku ktorému sa v momente, keď „Rusko prišlo do kontaktu s ekonomicky vyspelejším Západom, pridal strach z toho, že tieto spoločnosti sú rozvinutejšie, silnejšie a lepšie organizované. Avšak tento typ neistoty sa týkal viac ruských vládcov ako bežných ľudí, lebo tí imanentne pociťovali, že ich moc je archaická vo svojej forme, nestabilná a vratká vo svojich psychologických základoch, a preto nemôže obstáť v porovnaní a v kontakte s politickými systémami západných krajín. Z tohto dôvodu sa neustále obávali prenikania cudzích vplyvov a priameho kontaktu medzi západným svetom a Ruskom. Báli sa toho, čo by sa stalo, keby sa Rusi dozvedeli pravdu o svete vonku alebo keby cudzinci spoznali celú pravdu o tom, čo sa odohráva vnútri. A uverili, že nie vzájomné kontakty a snaha o kompromis, ale dlhodobé a smrteľné úsilie o totálnu deštrukciu nepriateľa predstavuje jediný spôsob, ako si zabezpečiť vlastnú bezpečnosť“.
Kritický čitateľ môže namietnuť, že George Kennan vo svojom slávnom dlhom telegrame, odoslanom z americkej ambasády v Moskve do Washingtonu koncom februára 1946, až priveľmi psychologizuje a generalizuje, ale jeho téza obstojí aj v minucióznejšej historickej analýze. Stačí si prečítať také tituly ako The Cold War and Soviet Insecurity: the Stalin Years od popredného amerického historika českého pôvodu Vojtecha Mastneho alebo Le dilemme russe, la Russie et l’Europe occidentale d’Ivan le Terrible à Boris Eltsine a De la Russie à l’Union soviétique, la construction de l’empire, 1462 – 1953 z pera francúzskej expertky na dejiny Ruska Marie-Pierre Rey. Alebo oprášiť aj slovenský preklad práce Tri historické regióny Európy maďarského medievistu Jenő Szűcsa.     
Možno sa, samozrejme, spýtať, do akej miery sa tieto historické analýzy dajú aplikovať na súčasných lídrov Ruska, a aká je teda ich relevancia pre dnešok. Na tomto mieste si však opäť dovolím zacitovať zo správy výboru pre záležitosti EÚ britskej hornej snemovne. Pri jej príprave sa totiž členovia výboru stretli 27. novembra minulého roku aj s Martinom Hoffmanom, výkonným riaditeľom Nemecko-ruského fóra. Počas stretnutia Hoffman poznamenal, že „v posledných rokoch sa odohralo viacero incidentov, keď Západ Rusko urazil. Jednou takouto udalosťou boli olympijské hry v Soči, ktoré pre Rusko predstavovali veľkú udalosť, ktoré však západné médiá kritizovali a západní lídri bojkotovali“. Taktiež v rámci Nemecko-ruského fóra – pokračoval Hoffman – sa ukázal z nemeckej strany istý nedostatok porozumenia pre ruské špecifiká: „Niektoré nemecké mimovládne organizácie, činné v Rusku, často napríklad hovorili o demokracii a chceli aktívne vplývať na zmenu v Rusku. Avšak mladých ruských lídrov nezaujímala až tak demokracia, viac sa obávali o to, či budú mať prístup k slobodnému a nemonitorovanému internetu.“
Ak tieto vyjadrenia majú v sebe istú dávku „ideologicko-kultúrneho“ balastu, vyjadrenie stáleho zástupcu Ruskej federácie pri EÚ o tom, na akých princípoch budovať vzťah EÚ a Ruska, už triezveho pozorovateľa nemôže nechať na pochybách. Podľa Vladimira Čižova ide o tri princípy: „žiadne zasahovanie do vnútropolitického vývoja iných krajín; nulový tlak na zmenu režimu v iných krajinách; nijaká snaha o presadzovanie medzinárodnej legislatívy na území iných krajín.“ V špecifickom prípade Ukrajiny to potom znamená žiadne rokovania o asociačnej dohode bez účasti Ruska ako tretej strany, pretože „v súčasnosti sa väčšina motorov pre ruské helikoptéry vyrába na Ukrajine. Ak Ukrajina začne vyrábať motory v súlade so štandardmi EÚ, potom ich Rusko nebude ďalej kupovať“. A Čižov dodáva: „Zaberie to síce nejaký čas, ale v priebehu niekoľkých rokov bude Rusko vyrábať motory vlastné. Avšak ukrajinský trh bude potom zničený, keďže krajiny EÚ nebudú nutne chcieť pre svoje helikoptéry ukrajinské motory.“ Vskutku svojské predstavy o nezasahovaní do vnútorných záležitostí iných krajín...

.tri faktory ruskej zahraničnej politiky
Čižovove slová vypovedajú o Rusku viac než dosť.  Možno v nich napríklad identifikovať tri faktory, ktoré determinujú politiku Kremľa v ostatných rokoch. Prvým je strach a pocit neistoty z ekonomickej, technologickej a vojenskej superiority Západu. Príkladov by sa dalo uviesť viacero, spoločným menovateľom je technologická zaostalosť, spojená s neschopnosťou inovovať, čo je pre systém – ako sa presvedčil aj neborák Gorbačov– z dlhodobého hľadiska vražedná kombinácia.
Druhý faktor vyplýva z prvého. Nie je ním snaha „dobehnúť“ Západ prostredníctvom modernizácie, ale eliminovať hrozbu súčasne expanziou dovnútra aj navonok. Expanzia dovnútra nastáva prostredníctvom propagandy, ktorej cieľom je uzavrieť populáciu pred vonkajšími vplyvmi a následne ju indoktrinovať zmesou pseudohistorizujúcich a stereotypizujúcich mytológií o historickej úlohe Ruska v dejinách – idea tretieho Ríma, veľká vlastenecká vojna, atď. Vonkajšia expanzia môže zas nadobudnúť tradičnú formu vojenského záboru, kde jediným vylepšením oproti časom Ivana IV. Hrozného a Petra Veľkého je použitie „zelených mužíkov“ bez vonkajších insígnií alebo latentnú formu exportu „ideológie“, ktorá je šírená prostredníctvom spriatelených  paramilitantných chúnt, politických strán a hnutí, sympatizujúcich pomýlencov a platených – prepytujem – agentov z radov „nezávislých“ publicistov, ako sa to deje vo Fínsku a Nemecku.
Tretím faktorom je úsilie využívať nástroje propagandy a vnútorné konflikty medzi západnými krajinami na sociálnu a politickú destabilizáciou Západu. Z tohto hľadiska nemusí byť cieľom ani tak obnovenie sovietskeho panstva, ale snaha vraziť klin medzi USA a európske krajiny, čo by viedlo k oslabeniu NATO. Napríklad podpora rôznych populistov môže mať za následok zníženie akcieschopnosti EÚ. Vytúženým cieľom je nahradenie stávajúceho systému medzinárodných vzťahov nejakou formou multipolárneho „koncertu veľmocí“ na globálnej úrovni, v ktorom by Rusko malo mať väčší vplyv, než má dnes.      

.chyby Ameriky a EÚ
Ak je však paranoické videnie sveta symptomatickým znakom správania ruských lídrov, prečo ruský prezident začal extenzívnu vonkajšiu ofenzívu až po udalostiach na Ukrajine? Odpoveď na túto otázku netreba hľadať ani tak v Putinovi samotnom, keďže ten sa prakticky od prvého dňa v úrade usiluje o konsolidáciu svojej moci zavádzaním čoraz autoritatívnejších foriem vládnutia, ale vo svete okolo, najmä na Západe.
Podľa názoru riaditeľa Nemecko-ruského fóra Hoffmana sú vzťahy s Ruskom „teraz horšie ako počas studenej vojny, pretože počas tej malo Rusko rešpekt pred Spojenými štátmi.“ Hoffman je blízkym človekom Gerharda Schrödera a fórum sa podieľa napríklad na príprave tzv. Petrohradského dialógu, čo je výročné nemecko-ruské diskusné podujatie, iniciované práve bývalým nemeckým kancelárom a Putinom.
Bolo by, samozrejme, lákavé – napokon viacerí konzervatívni kritici tak aj robia – pripísať úpadok „americkej prevahy“ (Melvyn P. Leffler, Joseph S. Nye) a z toho prameniace stúpajúce ruské sebavedomie výhradne na vrub Baracka Obamu. Je síce pravda, že Obamova politika rétorických aktov, postmoderných otázok (globálne otepľovanie, LGBTI práva) a banálnych zlyhaní v prípade „hard-core“ vojensko-politických tém (Sýria, iránsky jadrový program), mohli Putina uistiť v tom, že na čele Bieleho domu je viac pozér ako prezieravý štátnik. Obamovým posledným výstrelkom je „nedostatok času“ na nového generálneho sekretára NATO  Jensa Stoltenberga počas jeho návštevy Washingtonu predminulý týždeň. Napriek tomu, že Obama mal relatívne voľný program a Stoltenbergova kancelária žiadala o stretnutie v časovom predstihu, Biely dom na žiadosť neodpovedal a Stoltenbergovým ľudom sa na poslednú chvíľu podarilo vybaviť len stretnutie s „čerstvým“ ministrom obrany Ashtonom Carterom. Na povrchu sa celá záležitosť môže javiť ako triviálna, ale z diplomatického hľadiska incident predstavuje nepríjemné faux pas. Ako glosuje aj Rogin, Putinovi totiž posiela jasný odkaz, že napriek „spanilým jazdám dragúnov“ naprieč pobaltskými krajinami, Poľskom a Českom nie sú vzťahy medzi Bielym domom a bruselskou centrálnou NATO a európskymi spojencami momentálne práve ideálne a líderstvo Ameriky stagnuje.
Vo vzťahu k Ukrajine však podľa mojej mienky nepostupovala správne ani EÚ. Ak v čomsi možno predsa len s názorom Ruska súhlasiť, tak je to skutočnosť, že ani Európska komisia, ani kľúčové krajiny ako Nemecko a Francúzsko nedali Kyjevu jasne najavo, že podpis asociačnej dohody nebude automaticky viesť k vstupu do Únie. Keď koncom novembra 2013 Janukovyč začal čoraz viac reflektovať na Putinovo vábenie eurázijskou úniou, obrátila sa verejná mienka prudko proti nemu, čo o tri mesiace neskôr viedlo k jeho úteku do Ruska. Ako britským lordom potvrdil Hans-Dieter Lucas, politický riaditeľ nemeckého ministerstva zahraničných vecí, cieľom asociačnej dohody a v širšom zmysle európskej susedskej politiky a východného partnerstva je priblížiť Ukrajinu, Moldavsko a Gruzínsko k EÚ a umožniť im tesnejšiu ekonomickú spoluprácu s krajinami EÚ prostredníctvom široko definovanej zóny voľného obchodu. Avšak  úvahy o prípadnom členstve týchto krajín v Únii, ako dodal, nie sú na programe dňa. A rovnako vyzerá situácia aj v prípadnom členstve Ukrajiny v NATO, doplnil vysokopostavený nemecký diplomat.

.finlandizácia ako východisko?  
Ak teda nie je členstvo Ukrajiny v Únii a v NATO reálne, aké geopolitické možnosti zostávajú v hre? Domnievam sa, že len jedna a vývoj k nej – súdiac nielen podľa slov Lucasa – aj smeruje. Keď pred piatimi rokmi Ronald D. Asmus, dnes už nebohý zástupca námestníka amerického ministra zahraničných vecí pre európske záležitosti v rokoch 1997 – 2000 a jeden z architektov rozšírenia NATO, v článku uverejnenom v Moscow Times v marci 2010 uviedol, že Západu chýba stratégia pre nárazníkové oblasti medzi ním a Ruskom, že je načase o takejto stratégii zmysluplne diskutovať a že možné riešenie predstavuje finlandizácia Gruzínska a Ukrajiny, jeho názor zaujal prevažne odborníkov. Keď pred rokom Henri Kissinger, Zigniew Brezinski a po nich v  čosi polemickejšej forme neorealistický teoretik medzinárodných vzťahov John Mearsheimer načrtli túto možnosť znova, viacerí namietali, že finlandizácia by znamenala opustenie Ukrajiny a ponechala by ju napospas pazúrom ruského medveďa.
Námietky voči „novej“ finlandizácii vyplývajú najmä z nepochopenia, v akej pozícii sa Fínsko počas studenej vojny nachádzalo. Výstižne to vystihol práve Asmus: Moskva má nárok na bezpečnosť, ale to jej vonkoncom nedáva právo na to, aby „zasahovala do záležitostí svojich susedov a  pokúšala sa v susedných krajinách zvrhnúť vlády alebo im odpierala ich vlastné zahraničnopolitické ašpirácie“. Finlandizácia teda neznamená ponechanie Ukrajiny v ruskej záujmovej sfére, ale jej vtiahnutie do akejsi medzisféry medzi Západom a Ruskom, pričom Rusko bude akceptovať vôľu Ukrajincov a jej demokratické zriadenie a Západ bude na oplátku tlmiť bezpečnostnú paranoju Kremľa garantovaním jej neutrality.
Nebolo by teda rozumnejšie pomenovať vec pred Ukrajincami realisticky a nevystavovať Porošenka prípadnému tlaku zo strany verejnej mienky a radikálov? V čomsi zásadnom je totiž medzi Fínskom 1948 a Ukrajinou 2015 rozdiel: ak za doktrínou fínskeho prezidenta Paasikiviho o neutralite stála prakticky celá krajina, dnešná situácia na Ukrajine pripomína skôr Fínsko medzi januárom a májom 1918, keď proti sebe bojovali „bieli“ a „červení“ v občianskej vojne. Ďalšou nemenej podstatnou dištinkciou je, že kým sa vo Fínsku v tom čase nachádzali demoralizované zvyšky cárskej armády, ktoré sa napriek výzvam Lenina držali skôr bokom od konfliktu, dnes na Ukrajine pôsobia sfanatizovaní „dovolenkári“, schopní zostreliť, i keď zrejme omylom, aj civilné lietadlo. Peter Švík/
Narodil sa v roku 1981, absolvoval politológiu na FF UK a v roku 2012 získal PhD. na Historickom ústave SAV. Absolvoval študijno-výskumné pobyty na British Academy v Londýne, École normale supérieure v Paríži, Leibniz-Institut für Europäische Geschichte v Mainzi a na univerzitách vo Viedni a Lipsku. Od 2012 do 2013 Guggenheim fellow na Smithsonian National Air and Space Museum vo Washingtone a od 2012 dodnes ERMOS 98 fellow na University of Tartu v Estónsku. Je autorom viacerých odborných štúdií a momentálne pripravuje dve monografie. Výskumne sa venuje problematike trasnacionálnych dejín európskej integrácie a studenej vojny. Žije striedavo v Ratnovciach pri Piešťanoch a v Tartu. Ženatý, má tri deti.  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite