Všetko to predsa dávno poznám v tej najčarovnejšej podobe: V rozprávaní samotného geniálneho autora – sebaironika, ktoré bolí aj rozosmieva zároveň. Je jedno, že si svoje postavy vymýšľal! Ak má niekto čistú dušu, žiaľ, nemal by písať beletriu. Dobrý spisovateľ vždy vynesie na svetlo špinu zo svojho domu a urobí to tak, že sa až zaligoce. Milujem tie prosté Pišťankove vety, ktoré idú kruto do jadra veci, hoci pri čítaní máme pocit kozmonauta, ktorý pozoruje život ako modrú planétu na obzore: „Granec sa prilepil na Ferka, lebo v ňom vytušil ešte slabší charakter, ako bol on. Granec si Ferka celkom privlastnil, využíval ho, týral, trestal a zabával sa podľa ľubovôle. Bol to krutý vlastnícky vzťah. Ferko bol šťastný, že má konečne kamaráta. Všetko Grancovi prepáčil.“ Pamätám sa na ten zmätok, ktorý Pišťanek rozpútal svojím nekompromisne ráczovským príchodom. Kritici boli takí šokovaní, že v prvej chvíli nerozpoznali v Pišťankovi génia. Za to, že písal o nízkom, považovali jeho štýl za nízky. Krásne ho hájil Rudo Sloboda, prirovnávajúc jeho vety k rímskym vojakom. Dodajme, že nikto neopísal to žlčovité a nízke v nás s takým donebavolajúcim vtipom ako Pišťanek. A nešlo vždy len o ráczovského superhrdinu. Pokojne mohol písať aj o dvoch malých chlapcoch z Devínskej: „Pri Grancových slovách Ľahkoviča až pichlo od žiarlivosti. Nechápal, ako mohli mať Grancovci také šťastie a zadarmo, bez vlastného pričinenia, prísť k farebnému televízoru.“ Ach, ten prefíkaný rozprávkar Granec!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.