S Martinom Porubjakom sa poznáme od prvej polovice šesťdesiatych rokov. Robili sme vtedy študentské noviny Echo a Maroš bol jedným z prispievateľov, zároveň sa vtedy rodila tá úžasná herecká generácia – Marián Labuda, Stano Dančiak, Paľo Mikulík, a tiež Maťo Huba, Zita Furková a ďalší, ktorí neskôr vytvorili Divadlo na Korze, kde boli aj Milan Lasica a Julo Satinský.
.normalizácia
Odvtedy sme mali k sebe veľmi blízko, osobne, rodinne i pracovne. Po okupácii
v roku 1968 sme sa stretávali ešte častejšie, aj v užšom okruhu na pravidelných súkromných seminároch, vždy si niekto niečo pripravil, predstavil, povedzme, nejakú zaujímavú knihu, potom sme o nej debatovali, vymieňali sme si samizdaty.
Divadlo na korze potom zrušili, a Maroša odvšadiaľ vyhadzovali, vylúčili zo zväzu divadelných umelcov, nedovolili mu učiť na VŠMU, po krátkom pobyte v Akadémii sa uchytil v Osvetovom ústave, neskôr sa mu podarilo spolupracovať s martinským divadlom, spočiatku anonymne, tam bola dobrá atmosféra. Vďaka vtedajšiemu riaditeľovi Ivanovi Petrovickému sme s mojou ženou Zorou mohli preložiť Keseyho Prelet nad kukučím hniezdom. V Martine sa to volalo Eniki beniki a keď s tým prišli do Bratislavy, bol z toho veľký rozruch a riaditeľa si volali na príslušné orgány, kde musel vysvetľovať, ako je to možné, že sa na tomto predstavení zišli Šimečka, Tatarka a Kusý. Bola to vtedy, v roku 1985, československá premiéra Kukučky. Keďže Forman bol emigrant, hoci za svoj film dostal Oscara, nesmel sa v Československu premietať a ani Wassermanova inscenácia sa nemohla hrať. Spolu s Milanom Lasicom a Mariánom Labudom robil Maroš v roku 1989 výborných Mrožekových Emigrantov, aj tých sme prekladali. Samozrejme, toto bol iba zlomok jeho diela, bol dramaturgom a režisérom desiatok vynikajúcich hier, u nás doma i v zahraničí.
.verejnosť proti násiliu
Maroš bol jedným zo spoluzakladateľov Verejnosti proti násiliu, čiže bol od začiatku pri tom, nakoniec, aj na námestiach bolo treba uplatniť dramaturgický cit, aby zazneli tie správne posolstvá. Bol už predtým v kontakte s českou divadelnou scénou, s brnianskym Divadlom na provázku, s Petrom Oslzlým, s Václavom Havlom a s ďalšími. Títo ľudia sa navzájom poznali a nebola náhoda, že práve divadelníci boli od prvých dní Novembra veľmi aktívni.
Neskôr, keď VPN z postu premiéra odvolali Vladimíra Mečiara, stal sa Maroš po dohode s KDH prvým podpredsedom slovenskej vlády. Postavil sa k tomu tak, ako sa človek jeho charakteru, jeho ducha, jeho noblesy postaví k službe. Bolo treba ísť do praktickej politiky, a tak do nej šiel. Nemal pritom túžbu po politickej kariére. V jednom období bol aj predsedom ODÚ, hoci to nebola rola, o ktorú by sa nejako usiloval. No keď bolo treba v polovici 90. rokov čeliť mečiarizmu, Martin Porubjak bol znova uprostred tohto diania, v protestných aktivitách iniciatívy Zachráňme kultúru. K divadlu sa však vždy rád vracal.
.silný charakter
Marošova rodina zažila biedenie za rôznych režimov. Rodina jeho starej mamy skončila v koncentrákoch, jeho otec mal v roku 1948 nastúpiť do diplomacie ako ekonomický radca, ale potom ho komunisti vyhodili a robil v Prahe robotníka. Napriek všetkým trápeniam, cez ktoré prešiel, sa nedal zlomiť, bol to silný charakter s vyhranenými názormi na slobodu a dôstojnosť, stará škola slušnosti. Bol výborným pozorovateľom, mal cit pre humor a grotesknosť, ohromne komunikoval s ľuďmi, bol to nezvyčajne láskavý človek, úžasný rozprávač.
Divadlo bolo pre neho veľmi silnou inšpiráciou. Pramenilo to azda z pocitu človeka, ktorý si uvedomuje, kde žije a čo má za sebou. Čerpal zo svojej osobnej skúsenosti i z osudov ľudí a národov v strednej Európe, vedel stvárniť obludnosť krutých režimov, no neupínal sa na to, kto komu ublížil, dokázal sa inšpirovať veľkosťou charakterov tých, ktorí to všetko prežili.
.autor je poradca prezidenta Andreja Kisku.
.normalizácia
Odvtedy sme mali k sebe veľmi blízko, osobne, rodinne i pracovne. Po okupácii
v roku 1968 sme sa stretávali ešte častejšie, aj v užšom okruhu na pravidelných súkromných seminároch, vždy si niekto niečo pripravil, predstavil, povedzme, nejakú zaujímavú knihu, potom sme o nej debatovali, vymieňali sme si samizdaty.
Divadlo na korze potom zrušili, a Maroša odvšadiaľ vyhadzovali, vylúčili zo zväzu divadelných umelcov, nedovolili mu učiť na VŠMU, po krátkom pobyte v Akadémii sa uchytil v Osvetovom ústave, neskôr sa mu podarilo spolupracovať s martinským divadlom, spočiatku anonymne, tam bola dobrá atmosféra. Vďaka vtedajšiemu riaditeľovi Ivanovi Petrovickému sme s mojou ženou Zorou mohli preložiť Keseyho Prelet nad kukučím hniezdom. V Martine sa to volalo Eniki beniki a keď s tým prišli do Bratislavy, bol z toho veľký rozruch a riaditeľa si volali na príslušné orgány, kde musel vysvetľovať, ako je to možné, že sa na tomto predstavení zišli Šimečka, Tatarka a Kusý. Bola to vtedy, v roku 1985, československá premiéra Kukučky. Keďže Forman bol emigrant, hoci za svoj film dostal Oscara, nesmel sa v Československu premietať a ani Wassermanova inscenácia sa nemohla hrať. Spolu s Milanom Lasicom a Mariánom Labudom robil Maroš v roku 1989 výborných Mrožekových Emigrantov, aj tých sme prekladali. Samozrejme, toto bol iba zlomok jeho diela, bol dramaturgom a režisérom desiatok vynikajúcich hier, u nás doma i v zahraničí.
.verejnosť proti násiliu
Maroš bol jedným zo spoluzakladateľov Verejnosti proti násiliu, čiže bol od začiatku pri tom, nakoniec, aj na námestiach bolo treba uplatniť dramaturgický cit, aby zazneli tie správne posolstvá. Bol už predtým v kontakte s českou divadelnou scénou, s brnianskym Divadlom na provázku, s Petrom Oslzlým, s Václavom Havlom a s ďalšími. Títo ľudia sa navzájom poznali a nebola náhoda, že práve divadelníci boli od prvých dní Novembra veľmi aktívni.
Neskôr, keď VPN z postu premiéra odvolali Vladimíra Mečiara, stal sa Maroš po dohode s KDH prvým podpredsedom slovenskej vlády. Postavil sa k tomu tak, ako sa človek jeho charakteru, jeho ducha, jeho noblesy postaví k službe. Bolo treba ísť do praktickej politiky, a tak do nej šiel. Nemal pritom túžbu po politickej kariére. V jednom období bol aj predsedom ODÚ, hoci to nebola rola, o ktorú by sa nejako usiloval. No keď bolo treba v polovici 90. rokov čeliť mečiarizmu, Martin Porubjak bol znova uprostred tohto diania, v protestných aktivitách iniciatívy Zachráňme kultúru. K divadlu sa však vždy rád vracal.
.silný charakter
Marošova rodina zažila biedenie za rôznych režimov. Rodina jeho starej mamy skončila v koncentrákoch, jeho otec mal v roku 1948 nastúpiť do diplomacie ako ekonomický radca, ale potom ho komunisti vyhodili a robil v Prahe robotníka. Napriek všetkým trápeniam, cez ktoré prešiel, sa nedal zlomiť, bol to silný charakter s vyhranenými názormi na slobodu a dôstojnosť, stará škola slušnosti. Bol výborným pozorovateľom, mal cit pre humor a grotesknosť, ohromne komunikoval s ľuďmi, bol to nezvyčajne láskavý človek, úžasný rozprávač.
Divadlo bolo pre neho veľmi silnou inšpiráciou. Pramenilo to azda z pocitu človeka, ktorý si uvedomuje, kde žije a čo má za sebou. Čerpal zo svojej osobnej skúsenosti i z osudov ľudí a národov v strednej Európe, vedel stvárniť obludnosť krutých režimov, no neupínal sa na to, kto komu ublížil, dokázal sa inšpirovať veľkosťou charakterov tých, ktorí to všetko prežili.
.autor je poradca prezidenta Andreja Kisku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.