Azda nikto to nevyjadril lepšie ako svätý Augustín, keď hovoril o dvoch láskach, či skôr dvoch póloch lásky. Aby vynikla tá Kristova, treba rozumieť aj jej opaku: „Prvá je láska k Bohu, vedúca až k pohŕdaniu sebou, druhou je láska k sebe, vedúca až k pohŕdaniu Bohom.“ Augustín písal, že tieto dve podoby lásky viedli k vytvoreniu dvoch podôb obce. Kresťania si koncom tohto týždňa pripomenú krajnú podobu tej prvej lásky.
Ak by chcel niekto prežiť záver pôstu a veľkonočné trojdnie nielen duchovne, ale aj teologicky, na trhu nájde viacero kníh, ktoré mu v tom pomôžu. Azda najlepšou je teologická kniha Hansa Ursa von Balthasara Teológia troch dní (Trnava, 2009). Ide o náročnejšie, nie každému dostupné dielo. Druhou voľbou môže byť preto rozsahom aj jazykom dostupnejšia kniha Charlesa Journeta Promluvy o posledních věcech (Krystal OP, 2014), ktorá v českom preklade vyšla len nedávno.
Journet je zosnulý kardinál, zomrel v apríli pred štyridsiatimi rokmi a bol mužom s dôležitým vplyvom počas Druhého vatikánskeho koncilu, ako aj osobitným postavením vo Vatikáne. Publikované texty sú prednáškami tohto múdreho muža, ktoré predniesol v roku 1961 na duchovných cvičeniach. Hoci niektoré témy nie sú striktne veľkonočné, táto téma v nich logicky vytvára osobitný príbeh a čitateľovi ponúkne svojskú apológiu cirkvi. Kardinál Journet mal dar zrozumiteľného jazyka a veľkej predstavivosti, čím dokázal svoje tomistické myslenie presvedčivo vyjadriť. Hoci ide o staršie texty, ich témy sú aktuálne. Napríklad vnímanie pokroku, ktorý je pre Journeta pokrokom v dobre aj zle, rozlíšenie myslenia, ktoré predstavu raja kladie na začiatok (kresťanstvo) od iných svetonázorov, ktoré raj vidia na konci dejín. Autor dokáže rozlíšiť mágiu od logiky, kadidlo od filozofického argumentu, prepojiť príbeh Adama, prvého človeka, Bohorodičky a Krista, čitateľ chápe, čo je ortodoxia a čo dobre zadefinovaná špekulácia. Dozvieme sa napríklad o vzťahu Krista a anjelov, alebo tiež, prečo si mohol Boh vybrať židovský národ za vyvolený, prečo sa práve ako Žid narodil aj Ježiš Kristus a prečo sa po príchode Krista stratili zo židovskej tradície proroci, aj rozlíšenie medzi prirodzeným a mojžišovským zákonom. Ten prvý sa až do Kristovej smrti vzťahoval na celé ľudstvo, ten druhý na vyvolený národ. Kristovým zmŕtvychvstaním sa to však končí, týčiaci sa kríž na Golgote všetko mení. Léon Bloy, Journetom s obľubou citovaný, písal: „Duch akoby sa prichádzal prostituovať, aby v blate hľadal duše ľudí a priťahoval ich k nebu.“ Nikto tento moment nepochopil tak jasne, ako svätý Pavol, sám žid a kresťan z rozhodnutia. Kardinál Journet píše: „Svatý Pavel žasne nad zjevením Krista Spasitele, který přichází ze dvou národů udělat jeden,“ a nasleduje dlhší citát z Listu Efezanom (Ef 2, 13-18). Tú zmenu perspektívy nám pomáha pochopiť aj Augustín: „Svojou svätosťou ma Abrahám, samozrejme, prevyšuje, ale tým, že žijem v Novom zákone, prevyšujem ja jeho,“ napísal tento svätec čiernej pleti. Journet jeho slová rozvíja: „Tento poslední věk, ve kterém se nacházíme, možná potrvá ještě mnoho staletí, ale už v něm nebude dáno nic, co by převýšilo Boží vtělení a vylití Ducha.“
Journet si kladie viaceré otázky, ktoré vás vtiahnu do prežívania Veľkej noci. Napríklad tú o spore medzi katolíkmi a kalvínmi o tom, kde sa nachádzala Kristova duša po smrti. Telo bolo v hrobe, o tom sporu niet, ale duša? Kalvín si vec vykladal spôsobom, že Kristus zažil „peklo“ na kríži, keď krátko pred smrťou pocítil beznádej. Katolícke a pravoslávne vysvetlenie je iné. Journet vyvetlí Kristov pobyt v pekle (respektíve v predpeklí), jeho teologický a historický význam. Peklo chápe ako „místo pod úrovní nebeského patření“ a práve tu vzniká teologické rozlíšenie „pekla zatratených“ a „predpeklia“, ktoré z debaty o osude nenarodených detí poznáme pod označením limbus. „V okamžiku, kdy bylo završeno dílo vykoupení, se Kristova duše dotkla duší zde shromážděných, prozářila je zevnitř, a milost v nich vytryskla v blažené patření.“ Kristov príchod do pekla je, samozrejme, častým námetom pre výtvarné umenie, prítomnosť tela na ikonách a iných obrazoch by nás však nemala pomýliť. Ide len o obrazné vyjadrenie duše Ježiša Krista.
„A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe,” hovorí Kristus v Jánovom evanjeliu. Práve na veľkonočnom kríži naberá táto veta svoj význam. Kresťania si každoročne pripomínajú, že prvý, koho Kristus so sebou zobral do neba, je lotor, ktorý bol ukrižovaný spolu s ním. „Dnes... so mnou... v raji,“ počul, hneď ako oľutoval. Ťažko nájdete v Biblii krajšiu vetu.
Ak by chcel niekto prežiť záver pôstu a veľkonočné trojdnie nielen duchovne, ale aj teologicky, na trhu nájde viacero kníh, ktoré mu v tom pomôžu. Azda najlepšou je teologická kniha Hansa Ursa von Balthasara Teológia troch dní (Trnava, 2009). Ide o náročnejšie, nie každému dostupné dielo. Druhou voľbou môže byť preto rozsahom aj jazykom dostupnejšia kniha Charlesa Journeta Promluvy o posledních věcech (Krystal OP, 2014), ktorá v českom preklade vyšla len nedávno.
Journet je zosnulý kardinál, zomrel v apríli pred štyridsiatimi rokmi a bol mužom s dôležitým vplyvom počas Druhého vatikánskeho koncilu, ako aj osobitným postavením vo Vatikáne. Publikované texty sú prednáškami tohto múdreho muža, ktoré predniesol v roku 1961 na duchovných cvičeniach. Hoci niektoré témy nie sú striktne veľkonočné, táto téma v nich logicky vytvára osobitný príbeh a čitateľovi ponúkne svojskú apológiu cirkvi. Kardinál Journet mal dar zrozumiteľného jazyka a veľkej predstavivosti, čím dokázal svoje tomistické myslenie presvedčivo vyjadriť. Hoci ide o staršie texty, ich témy sú aktuálne. Napríklad vnímanie pokroku, ktorý je pre Journeta pokrokom v dobre aj zle, rozlíšenie myslenia, ktoré predstavu raja kladie na začiatok (kresťanstvo) od iných svetonázorov, ktoré raj vidia na konci dejín. Autor dokáže rozlíšiť mágiu od logiky, kadidlo od filozofického argumentu, prepojiť príbeh Adama, prvého človeka, Bohorodičky a Krista, čitateľ chápe, čo je ortodoxia a čo dobre zadefinovaná špekulácia. Dozvieme sa napríklad o vzťahu Krista a anjelov, alebo tiež, prečo si mohol Boh vybrať židovský národ za vyvolený, prečo sa práve ako Žid narodil aj Ježiš Kristus a prečo sa po príchode Krista stratili zo židovskej tradície proroci, aj rozlíšenie medzi prirodzeným a mojžišovským zákonom. Ten prvý sa až do Kristovej smrti vzťahoval na celé ľudstvo, ten druhý na vyvolený národ. Kristovým zmŕtvychvstaním sa to však končí, týčiaci sa kríž na Golgote všetko mení. Léon Bloy, Journetom s obľubou citovaný, písal: „Duch akoby sa prichádzal prostituovať, aby v blate hľadal duše ľudí a priťahoval ich k nebu.“ Nikto tento moment nepochopil tak jasne, ako svätý Pavol, sám žid a kresťan z rozhodnutia. Kardinál Journet píše: „Svatý Pavel žasne nad zjevením Krista Spasitele, který přichází ze dvou národů udělat jeden,“ a nasleduje dlhší citát z Listu Efezanom (Ef 2, 13-18). Tú zmenu perspektívy nám pomáha pochopiť aj Augustín: „Svojou svätosťou ma Abrahám, samozrejme, prevyšuje, ale tým, že žijem v Novom zákone, prevyšujem ja jeho,“ napísal tento svätec čiernej pleti. Journet jeho slová rozvíja: „Tento poslední věk, ve kterém se nacházíme, možná potrvá ještě mnoho staletí, ale už v něm nebude dáno nic, co by převýšilo Boží vtělení a vylití Ducha.“
Journet si kladie viaceré otázky, ktoré vás vtiahnu do prežívania Veľkej noci. Napríklad tú o spore medzi katolíkmi a kalvínmi o tom, kde sa nachádzala Kristova duša po smrti. Telo bolo v hrobe, o tom sporu niet, ale duša? Kalvín si vec vykladal spôsobom, že Kristus zažil „peklo“ na kríži, keď krátko pred smrťou pocítil beznádej. Katolícke a pravoslávne vysvetlenie je iné. Journet vyvetlí Kristov pobyt v pekle (respektíve v predpeklí), jeho teologický a historický význam. Peklo chápe ako „místo pod úrovní nebeského patření“ a práve tu vzniká teologické rozlíšenie „pekla zatratených“ a „predpeklia“, ktoré z debaty o osude nenarodených detí poznáme pod označením limbus. „V okamžiku, kdy bylo završeno dílo vykoupení, se Kristova duše dotkla duší zde shromážděných, prozářila je zevnitř, a milost v nich vytryskla v blažené patření.“ Kristov príchod do pekla je, samozrejme, častým námetom pre výtvarné umenie, prítomnosť tela na ikonách a iných obrazoch by nás však nemala pomýliť. Ide len o obrazné vyjadrenie duše Ježiša Krista.
„A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe,” hovorí Kristus v Jánovom evanjeliu. Práve na veľkonočnom kríži naberá táto veta svoj význam. Kresťania si každoročne pripomínajú, že prvý, koho Kristus so sebou zobral do neba, je lotor, ktorý bol ukrižovaný spolu s ním. „Dnes... so mnou... v raji,“ počul, hneď ako oľutoval. Ťažko nájdete v Biblii krajšiu vetu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.