Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

...svoje si nedáme!

.bohumil Stejskal .časopis .šport

Športové Slovensko má kauzu, ktorá sa rýchlo vyvíja, takmer každý deň mení a nadobúda politický rozmer. V jej centre stojí rodina Žampovcov, lyžiari telom, dušou a celým bytím, a to nie prvú generáciu.

Adam, najtalentovanejší syn, zatiaľ reprezentant Slovenska, no možná posila ruského tímu, stojí jednou nohou v lyžiarskej emigrácii. Ale ak by aj svoju mimoriadne efektívne medializovanú hrozbu dotiahol do úspešného konca, nebol by prvým športovcom, ktorý by v snahe získať lepšie podmienky pre svoj profesionálny rast opustil krajinu, v ktorej sa narodil a vypracoval na úroveň potrebnú na zabezpečenie slušnej kariéry.
Vlastne už na olympiáde sa takmer pred sto rokmi zúčastnili – a získavali pre svoje nové domoviny úspechy – podobne transformovaní reprezentanti. Najmä preto má Veľká Británia zatiaľ viac zlatých olympijských medailí z ľadového hokeja ako Slovensko. V roku 1936 za ňu hrali väčšinou rodení Kanaďania.   
Spôsobov, ako si vedia pretekári zariadiť nové vlajočky pri svojich menách, je niekoľko. Môžu sa odvolať na svojich predkov, oženiť/vydať sa či jednoducho požiadať o zmenu občianstva. Sú ich stovky, veľa z nich je známeho mena.
Najrozšírenejší je tento trend v atletike. Afričania si v posledných desaťročiach našli záľubu v úteku na sever. Zostanú v Švédsku, Anglicku, čoraz populárnejšie destinácie sú aj Katar či Omán. Zmena občianstva sa udomácnila napríklad aj v basketbale. Rodení Američania sú roztrúsení už doslova po celom svete.
Lyžiarskych prestupov tiež nie je málo. Marc Girardelli sa ešte na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia pohádal v mladom veku v rodnom Rakúsku s trénermi, zmenil vlajku za luxemburskú a musel vynechať dve olympiády (1980 a 1984). Ale aj tak stihol pre novú krajinu získať dve olympijské striebra, štyri tituly majstra sveta a sedem ďalších medailí. A k nim viac ako sto umiestnení medzi troma najlepšími v pretekoch Svetového pohára.

.prečo tie vášne?
Dôvody, pre ktoré víri prípad Žampa toľké vášne, sú tri. Lebo peniaze, lebo súčasná geopolitická situácia a lebo nerovný meter, čo sa emigrácie talentu týka. Peniaze sú najistejším spúšťačom prehnaných emócií v našej malej krajinke. Najspoľahlivejším novinárskym žánrom, garantujúcim instantnú debatu medzi rozvášnenými priaznivcami a odporcami športovcov (ale nielen tých) je uverejnená informácia o príjmoch, respektíve peňažných požiadavkách a nárokoch.
Adam Žampa sa pekne nechal nachytať, a teraz musí na svojom Facebooku prepočítavať takmer do trápnych detailov sadzbu na človekodeň práce člena svojho tímu. Dôvodom sú šesťmiestne cifry, ktoré mu ako jednoročný nárok hodila na krk SLA a následne médiá. Na lep bezpečne sadne väčšina redakcií, v dobrej viere, že idú prudko po horúcej stope až na koreň, uverejňujú tabuľky s príjmami a niekedy aj prepočítavajú, koľko rožkov si za plat športovca môže dovoliť kúpiť bežný občan. Zaberie to spoľahlivo.
Rovnako spoľahlivo zabralo, keď uniklo, že vysnívanou krajinou, vhodnou na prestup, je Rusko. Krajina asi s najhoršou globálnou reputáciou od ZOH v Soči otočila minimálne časť verejnej mienky proti Adamovi.  Prezident Putin nedávno v televíznom rozhovore priznal, že o anexii Krymu rozhodol deň pred záverečným ceremoniálom hier konajúcich sa v jeho krajine, oslavujúcim šport ako mierové bojisko. Tam teraz mieri najlepší slovenský lyžiar. V krajine, v ktorej slávneho alpského lyžiara nenájdete, ani keď budete chvíľu googliť, sľubujú Žampovi podmienky, za aké sa nebude musieť hanbiť a aké sú na dnešnom Slovensku zrejme nereálne.
V súčasnosti je pritom len ťažko predstaviteľné, že by sa ktokoľvek od nás do Ruska dobrovoľne presťahoval, nie to ešte riešil možnosť prestupu do ich národného tímu. A ešte nedávno sme odtiaľ sami veselo naimportovali niekoľko skvelých športovcov. Galina Čisťjakovová a Dmitrij Vaľukevič sú bývalí trojskokani, Galina dokonca stále drží svetový rekord v skoku do diaľky. David Musuľbes, pôvodom ruský zápasník, získal zlatú olympijskú medailu v Sydney 2000 za Rusko, bronz v Pekingu o osem rokov neskôr už za Slovensko. Tuším v tom čase ešte po slovensky toho veľa povedať nevedel.
Anastasia Kuzminová je zatiaľ poslednou zberateľkou cenných kovov pre Slovensko ruského pôvodu. Jej príbeh je asi najviac známy, vyhrala zlatú na dvoch posledných zimných olympiádach a aj keď sa v Soči nezmyselne riešil jej vzťah k Rusku a Slovensku, verejnosť ju akceptuje ako našu. Navyše disponuje neutíchajúcou pozitívnou energiou a nadhľadom, ktorý jej roduverní Slováci a Slovenky môžu len ticho závidieť.
Tretím dôvodom, pre ktorý sa diskusia stáva dôležitou, je nerovnaký meter. Zo Slovenska pravidelne odchádzajú za lepšími podmienkami do zahraničia mladí, talentovaní majstri svojich remesiel. Lekári, vedci, umelci. Aj ich museli často dotovať rodičia do veku, v ktorom to už dvíha obočia. Kvôli žiadnemu individuálnemu prípadu nešportovca sa však premiér nášho štátu nestretol s rodičom a príslušný minister nezvolal mimoriadnu kontrolu na podriadenú organizačnú zložku vo svojom rezorte.
Tomáš Žampa, Adamov otec a tréner, však s premiérom Ficom rokoval. Predseda vlády sa totiž, ako býva zvykom, situáciu ohrozujúcu popularitu snaží zvrátiť, ideálne vo svoj prospech. Po stretnutí však nič nesľúbil, nerozdal nič zo svojej železnej rezervy. Dúfa, že na niečo spolu prídu, oznámil cez sociálnu sieť. Čosi sa však predsa len stalo. Minister školstva po konzultácii s predsedom vlády poslal kontrolu na lyžiarsky zväz, aby prešetrila podozrenia z netransparentnosti.
Zväz zatiaľ prostredníctvom svojho predsedu kontrolu víta. Vraj pomôže verejnosti zorientovať sa vo financovaní zo strany štátu. V nezanedbateľnej časti verejnosti však zostal čudný pocit iného prístupu správcov krajiny. Čo sa teda zdá skutočným problémom?
Manažment peňazí. Ako sme už na tomto mieste písali pred niekoľkými týždňami, najlepší slovenskí lyžiari modernej histórie – Velez-Zuzulová a Žampa – sa vypracovali na úroveň porovnateľnú so svetom skôr napriek podpore zväzu, ako vďaka nej. Rodičom, ktorí sú súčasťami tímov – manažérmi, promotérmi a dievčatami pre všetko – dochádza trpezlivosť.
Zuzulovci to vyriešili spoluprácou s francúzskym tímom, no Veronika preteká za Slovensko. Podobný scenár pripúšťa aj Adam Žampa. Zdá sa, že radšej budú mať so slovenským lyžovaním čo najmenej spoločného, než aby pokračoval ich sizyfovský boj o podmienky, porovnateľné so svojimi súpermi.

.riešenie
Jedno dobré sa ponúka. Začať zmysluplnú diskusiu o financovaní športu. Lyžovanie nie je jediným odvetvím, ktorého reprezentanti sa v porovnaní s konkurenciou musia cítiť ako chudobní príbuzní. Mnohé profesionálne ligové kluby v najpopulárnejších športoch chronicky nemajú na výplaty, ktoré pre väčšinu profesionálov ani zďaleka nedosahujú rozprávkové čísla hráčov NHL alebo Premier league.
Na druhej strane športovci, ktorí si profesionálnym výkonom svojho povolania – napríklad hokejisti, alebo tenisti – zarábajú ročne milióny peňazí v akejkoľvek mene, dostávajú od štátu tisíce eur zo štátneho rozpočtu. Systém prerozdeľovania a správy peňazí v slovenskom športe sa zdá nelogický, je dokázateľne neefektívny a horšie prívlastky si bez hlbšej analýzy necháme pre seba.
Štát má dôležitejšie priority, než masívnejšie ako doteraz podporovať šport. Napriek tomu nerobí nič pre uvoľnenie legislatívy, aby do športu mohli začať vo väčšej miere pritekať súkromné peniaze. Firmy nemajú zo sponzoringu prakticky žiadny merateľný úžitok, opisovať „efektivitu“ pokreslených mantinelov či reklamných panelov okolo futbalových ihrísk, na ktorých sa na ne pozerá pár stoviek divákov, netreba.
Ale späť k Žampovi. Keď nám nevadí prílev športového talentu spoza hraníc, mali by sme chápať, že pohyb môže byť obojstranný. Národná hrdosť, ktorá je na Slovensku najčastejšie uvoľňovaná práve úspechmi športovcov, však môže dostať bolestivý úder. Športovcov s potenciálom prinášať olympijské medaily či výhry vo Svetovom pohári v populárnych disciplínach na rozdávanie nemáme.
Ak Adam Žampa pragmaticky zmení bielo-modro-červenú vlajku za takú bez dvojkríža na trojvrší, nemajme mu to za zlé. Ale ani za ním nesmúťme.
.autor je šéfredaktor portálu takurcitee.sk

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite