Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo po rovnej dani?

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Necelý rok pred parlamentnými voľbami začína spoločná štúdia OECD a Inštitútu finančnej politiky debatu o tom, ako zmeniť slovenské dane. Podľa predstáv expertov by sme oproti dnešku platili menej na priamych daniach, no priplatili by sme si za naše domy a byty.

je to už desaťročie, čo Slovensko robilo titulky vo svetových médiách vďaka odvážnym trhovým reformám, ktorých vlajkovou loďou bola rovná daň. Ľavicový Smer, pre ktorý bolo vždy ideálom skôr progresívne zdanenie, pôvodný systém postupne menil, takže prinajmenšom posledné dva roky sa už o rovnej dani na Slovensku hovoriť nedá. Opoziční politici na kávičkách priznávajú, že étosom „reforiem“ (slovo, z ktorého sú už Slováci unavení) a návratom k rovnej dani voliča nezaujmú. Z kontextu cítiť presvedčenie, že koncept rozvoja Slovenska, ako ho v minulom desaťročí stelesňoval Ivan Mikloš, sa už akosi prežil, respektíve voliči ho odmietajú. Pravica preto bude musieť vymyslieť niečo nové.
To, s čím príde pred voľbami Smer, zatiaľ nie je jasné. No skôr, než sa jednotlivé strany rozbehnú do volebnej kampane s vlastnými návrhmi, si slovo vzali technokrati, aby sa pokúsili zadefinovať odborné mantinely nastávajúcej politickej debaty. Experti Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) spolu s pracovníkmi Inštitútu finančnej politiky (IFP) vypracovali štúdiu o tom, ako sa slovenský daňový systém javí vo svetle súčasnej ekonomickej literatúry, ale aj vzhľadom na protichodné výzvy, pred ktorými naša ekonomika stojí. Čo vybádali?

.neškodiť rastu
„Náš cieľ je podporovať ekonomický rast,“ hovorí jeden zo spoluautorov štúdie, Ján Remeta z Inštitútu finančnej politiky. „Politici môžu mať rôznu ideológiu, rôzne ciele, no všeobecne platí, že stimulovať ekonomický rast je správne, pretože vytvára pracovné miesta. A práca je zase najlepší spôsob, ako bojovať proti chudobe.“ Každá krajina by sa teda mala usilovať o namiešanie takého mixu z rôznych druhov daní, aby ten v konečnom dôsledku čo najmenej brzdil hospodársky rast. Každá daň vplýva na daňovníka, pretože znižuje jeho disponibilný príjem, no niektoré majú viac nepriaznivých efektov ako iné.
Podľa OECD sú najškodlivejšie pre rast ekonomiky dane z práce jednotlivcov (vrátane odvodov) i z príjmov firiem. Negatívne totiž vplývajú na ochotu ľudí pracovať, podnikať či zvyšovať si príjem. Odrádzajú aj investorov a spolu s odvodmi predražujú pracovnú silu, čím zvyšujú nezamestnanosť. Naopak, dane zo spotreby a majetku hospodársky rast narušujú menej. Podľa ich zástancov sú spravodlivejšie, lebo tí, ktorí naakumulujú viac bohatstva a viac aj spotrebujú, platia viac. Okrem toho ľudia, ktorí sa vyhýbajú plateniu daní, zhromaždia veľké prostriedky bez toho, aby sa adekvátne podieľali na nákladoch fungovania štátu. Vďaka majetkovým daniam štát môže od nich získať tieto peniaze neskôr. Majetkovým daniam sa totiž nedá ľahko vyhnúť, keďže nehnuteľnosti nie sú už z definície príliš mobilné. Väčší dôraz na majetkové dane môže vyhovovať tak pravici, lebo nenarúša natoľko ekonomickú aktivitu, ako aj ľavici, keďže majetok je ešte koncentrovanejší než príjmy alebo spotreba a majetnejší ľudia platia vďaka nim viac...
Ako cez túto prizmu vyzerá náš daňový systém? Ján Remeta upozorňuje, že slovenský daňový mix je namiešaný relatívne nepriaznivo, keďže dane, ktoré pôsobia na rast negatívnejšie, tvoria 37 percent daňových príjmov štátu, aj keď priznáva, že to v priemere približne zodpovedá pomerom v OECD. Aj v záujme konsolidácie verejných financií by Slovensko malo zmeniť daňový mix viac v prospech menej škodlivých daní.

.firmy, neplatiace dane
Často sa spomína, že miera zdanenia na Slovensku (29,6 percenta HDP) je nižšia ako priemer OECD (34,1 percenta HDP), no výpovedná hodnota takéhoto porovnania je zradná. Napríklad severské krajiny zdaňujú aj sociálne dávky. Tie vyplácajú vysoké, čo opticky navyšuje verejné výdavky štátu, no zase ich aj zdaňujú, takže im opticky narastá daňové zaťaženie. U nás sa dôchodky či sociálne dávky nezdaňujú.
Slovensko má tiež problém v úspešnosti výberu daní. Nejde len o mediálne dobre známy problém dane z pridanej hodnoty a jej náchylnosť na úniky – od bločkov až po karuselové podvody. Štúdia poukazuje aj na nízku úspešnosť pri výbere dane z príjmov právnických osôb. Od roku 2004 podiel firiem, ktoré v danom roku zaplatili túto daň, nikdy neprekročil 50 percent. „Viac ako polovica z tých firiem, ktoré v sledovaných rokoch 2004 až 2011 neplatili dane, vykazovala počas celého obdobia stratu,“ hovorí Remeta. „Neexistuje ekonomické rácio, prečo by firma bola osem rokov v strate a jej ekonomika by bola v poriadku.“
Napriek tomu štúdia odporúča znížiť v súčasnosti 22-percentnú sadzbu dane pre firmy. Naša sadzba znižuje našu konkurencieschopnosť oproti iným krajinám v regióne. To sa prejavuje napríklad aj najnižším prílevom zahraničných investícií v regióne. Podľa niektorých štúdií každé zvýšenie korporátnej dane o jeden percentuálny bod znižuje zahraničné investície o 3,3 percenta. Strata z príjmu štátneho rozpočtu by sa dala kompenzovať lepším výberom tejto dane a adresnejším definovaním daňových výdavkov. Podobným smerom sa vydal na jeseň parlamentom schválený audit daňových výdavkov.
Zaujímavosťou je, že kontroverzne vnímanú „daň zo straty“ pre firmy berie OECD len ako dočasné opatrenie dovtedy, kým sa nepodarí zlepšiť úspešnosť výberu daní. Samozrejme, na tomto mieste sa dá namietnuť, že to je predsa problém finančnej správy, ktorý by sa mal riešiť na jej strane, nie prenášať ho na plecia podnikateľov. Pokiaľ ide o DPH, zaujímavé je zistenie analytikov, že zo zavedenia, respektíve rozšírenia druhej, zníženej sadzby, viac profitujú majetnejší ako chudobnejší – hoci toto opatrenie bolo prezentované ako sociálne.

.úľavy nízkopríjmovým
Evergreenom slovenskej politickej a ekonomickej debaty sú vysoké odvody, ktoré predražujú pracovnú silu a komplikujú tak zamestnávanie. O spôsobe ich zníženia sa podľa Jána Remetu stále diskutuje. Najlepšie by bolo, keby sa odvody znížili plošne, všetkým. No krajina na to zrejme nebude mať dosť peňazí. A tak sa dá očakávať, že bude všetka snaha v tejto oblasti koncentrovaná do odbremenenia aspoň dlhodobo nezamestnaných či nízkopríjmových.
Naproti tomu do zvýšenia už spomenutých majetkových daní sa zrejme slovenskí politici hrnúť nebudú. „Majetkové dane sú ekonomicky príťažlivé, ale politicky veľmi citlivé,“ priznáva aj Remeta. Ich výnos ako percento HDP je oproti priemeru OECD len štvrtinový. Dnes sa výška majetkových daní pri nehnuteľnostiach odvíja len od štvorcových metrov, po novom by sa ich výpočet odvíjal aj od trhovej hodnoty domu alebo bytu. Ak by sme sa rozhodli ísť touto cestou, OECD nám odporúča tri opatrenia.
Po prvé, mali by sme zaviesť odpočítateľné položky, teda majetok do určitej hodnoty nezdaňovať, čo by pomohlo práve nízkopríjmovým. Táto odpočítateľná položka by však bola naviazaná na osobu, nie na nehnuteľnosť. Inými slovami, ak má človek tri byty, mohol by si ju uplatniť len na jeden.
Po druhé, OECD navrhuje, aby majitelia, ktorí majú drahé nehnuteľnosti, no nízky príjem, mohli tvoriť daňové nedoplatky. Napríklad dôchodca, ktorý nemá tristo eur, aby raz ročne zaplatil daň za svoj dom, by desať rokov neplatil nič, daň by sa naakumulovala, no štát by si ju započítal až v dedičskom konaní alebo pri predaji nehnuteľnosti. Posledný návrh je zavádzať tento systém postupne. Remeta hovorí, že výšku dane by mala podľa údajov o cenách bytov a domov stanovovať nezávislá inštitúcia, napríklad pri katastri. Ten má informácie o nehnuteľnostiach a majetkových zmenách. Avšak detaily zatiaľ nie sú domyslené.

.návrat rovnej dane
Štúdia OECD a IFP rieši len príjmovú stránku štátneho rozpočtu, hoci priestor pre citeľnejšie zníženie daní by sa dal vytvoriť, keby sa niečo robilo aj s výdavkami. V každom prípade, pozitívne zarezonovala aj v opozícii. Pochválil ju Eugen Jurzyca, ktorý v januári vstúpil do poslaneckého klubu strany Sloboda a solidarita. Presunutie väčšieho dôrazu na majetkové dane sa však pozdáva aj Ivanovi Miklošovi: „Bolo by rozumné využiť priestor, ktorý sa tu núka na zvýšenie. Výnos dane z nehnuteľností je u nás len zlomkom toho, čo v iných vyspelých krajinách.“
Na otázku „čo po rovnej dani“ Ivan Mikloš odpovedá, že by sa k nej vrátil. „Jej zrušenie bolo nezmyselným a škodlivým prvkom. Mali by sme sa vrátiť k rovnej dani z príjmov fyzických i právnických osôb. Či by jej sadzba mala byť 19 percent alebo iná, to je už fiškálna otázka.“ Podľa bývalého ministra financií boli politické debaty o protirečivosti rovnej a progresívnej dane vždy tak trochu zavádzajúce. Aj napriek jednej sadzbe pre všetky fyzické osoby naša rovná daň progresivitu obsahovala vďaka nezdaniteľnej sumy, do výšky ktorej ľudia neplatili nič. A oných 19 percent sa počítalo až zo sumy nad touto nezdaniteľnou časťou. „Ľudia s príjmom tesne nad sumou nezdaniteľnej časti mali efektívnu daňovú sadzbu len pár percent. Táto sadzba potom postupne narastala, až dosiahla takmer 19 percent pri vysokopríjmových osobách, u ktorých už nezdaniteľná časť nehrala žiadnu rolu.“
Dnes tento princíp fungovania slovenskej rovnej dane vysvetľuje na Ukrajine: „Mám skúsenosť, že aj medzinárodní experti tieto dva systémy stavajú proti sebe a radia kyjevskej vláde, aby zvýšila mieru progresivity zavedením ďalších vyšších sadzieb. Podľa mojej mienky to nie je dobrý nápad, lebo to len skomplikuje daňový systém. Zvýšiť mieru progresivity je možné aj ponechaním jedinej sadzby a zvýšením nezdaniteľnej časti základu dane. Tým zvýšite mieru progresivity, a súčasne môžete mať jednoduchý systém.“
A čo hovorí Ivan Mikloš na názor, že sa jeho reformný model rozvoja Slovenska z minulého desaťročia prekonal a krajina potrebuje nový? „Je to legitímny postoj, len ten alternatívny model nevidím. Prečo by sme sa nevedeli vrátiť napríklad k rovnej dani? Dnes to možno nie je politicky priechodné, no to neznamená, že sa to nemôže zmeniť za pár rokov.“
Problém zrejme stojí úplne inak. To, čo sa javí ako vyčerpaný efekt Miklošových reforiem, je skôr o tom, že boli oklieštené Ficovými vládami, ktoré však vlastné rozvojové impulzy pre slovenskú ekonomiku nepriniesli. Estónsko, ktoré sa javí ako najúspešnejšia transformujúca sa krajina, postupuje úplne inak. Fungujúce veci neruší, namiesto toho prichádza s odvážnymi riešeniami problémov aj v ďalších oblastiach, ktoré u nás zostávajú neriešené. Od informatizácie verejného sektora až po školstvo. Myšlienku návratu k rovnej dani by sme teda nemali zatiaľ zhadzovať zo stola.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite