Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Miro Remo: Mám v počítači bordel, ale všetko dvakrát

.elena Akácsová .časopis .lifestyle

Dokumentarista Miro Remo začal svoju kariéru mimoriadne oceňovaným filmom Arsy-Versy, minulý rok zaujal celovečerným debutom Comeback z najstráženejšej slovenskej väznice. Aktuálne pracuje na filmoch o Richardovi Müllerovi a o slovenskej cooltúre.

Na práci mám najradšej pocit, keď sa to celé skončí.
Poviem si, stálo to za to, inak by tu nebolo nič, aspoň čosi som spravil. Nemám pocit prázdna, vôbec nie, ten mám, keď je koniec v nedohľadne. Ale som vytrvalý. Zožieram sa v tej vytrvalosti. Keď už sa projekt rozbehne, vždy ho dorobím. Potenciál nie je nekonečný, mesiac sa zaoberať niečím, čo nakoniec nevznikne, to mi príde ako veľký luxus, radšej budem kukať do blba.

Všetko, čo natočím, archivujem.
To vyžaduje nákupy dosť veľa harddiskov. Mám ich asi 40, to je dokopy asi 50 terra dát, možno aj 100. Mám počítač, kde mám všetko, dokonca mám aj jeho zálohu, aby som vždy mohol nadviazať, keby sa čokoľvek s ním stalo. Raz mi chybou windowsu zmizli dve terra, otriasol som sa, ale dodnes som smutný, aj keď sa vlastne nič také nestratilo. V zálohách som systematický, v počítači mám síce bordel, ale všetko dvakrát.

Výlety sú moje návraty do detstva.
Do Ameriky som si zobral so sebou ručnú kameru Lomokino (na fotke). Vznikol z toho videoklip pre žilinskú kapelu Swanbride, takže vlastne to nebol tak celkom útek od roboty. Kúpil som 50 normálnych 35-mm filmov, natočil som dokopy 13 minút, použil z toho tri. Bežne, keď točím, použijem sto ku jednej, tu sa to nedalo, to by som musel so sebou vláčiť 500 filmov.   

Vie ma vytočiť, keď sa maká a ľudia okolo mňa sú unavení.
Ja som vo švungu, baví ma to a niekto ma vyrušuje takou blbosťou, ako je únava? Veď aj ja som unavený a hladný, ale to som dávno nechal niekde nižšie. Postupom časom som zistil, že môj vnútorný stav nemá až taký dôležitý vplyv na kvalitu celého filmu, takže dnes cez to dokážem v pohode prejsť, nedať to najavo. Iba tak, že dovtedy som vysmiaty, a potom som normálny. Ale ešte pred desiatimi rokmi, keby mi to niekto urobil, už s ním asi ani nerobím.

Nárazovo mám pocit, že toto už nie je hrdosť, ale pýcha.
Veľmi výrazné to bolo, keď som dotočil Arsy-Versy a prichádzala cena za cenou, každé dva-tri dni. Myslel som si, že čokoľvek natočím, že to takto bude furt. Potom som urobil film o Pohode, ktorý ani nešiel do kín, vlastne nikam. Som zaň ochotný dať ruku do ohňa, ale vtedy som si uvedomil, že ten predošlý úspech bola možno náhoda a že ešte musím dosť makať. Ale s tým prišla sebadôvera, a to sa pri filme hodí, keď potrebujem presvedčiť ľudí na svoju stranu. Nepovedal by som, že pýcha je niečo úplne zlé.

Žartujem, keď mám strach.
Smiechom prekonávam, keď som v úzkych.  Bol som napríklad na brutálnom kolotoči s kamarátom, ktorý to má tak isto. Smiali sme sa ako hovädá, pritom sme sa obidvaja báli ako sviňa. Asi je to adrenalín, vyrastal som na extrémnej dedine, pri cementárni, naháňačky, že sme sa báli o život, bavil som sa lepšie, ako na americkom filme.

Nemám žiadne životné krédo.
Tieto veci mi prídu trápne. Zobrať si v určitom štádiu bytia za svoju nejakú vetu je nebezpečné. To je ako tetovačka, dáš si ju a po desiatich rokoch, kristepane! Celkovo mám problém, že by som sa mal podobať na nejaký vzor, lebo tých je málo. Iste, ovplyvnili ma ľudia, ktorých si za isté veci cením, ale nenazval by som ich životné vzory, lebo za x ďalších vecí si ich zas vážiť nedokážem. Vzor je pre mňa dokonalá postava. Až mýtická.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite